Spolupracovali s tými, ktorí mnohých z ich radov zatvárali, mučili a prenasledovali . Neraz získali výhody, o akých sa mohlo iným predstaviteľom cirkvi v totalitnom režime iba snívať.
Združenie katolíckych duchovných s názvom Pacem in Terris – v preklade Mier na zemi, ktorý komunisti v rámci kamufláže „ukradli“ z encykliky pápeža Jána XXIII. – je pre katolícku cirkev na Slovensku i v Česku dodnes bolestnou a neuzavretou spomienkou. Aj preto sa stále vynárajú otázky, ktoré sa po revolúcii takpovediac zamietli pod koberec.
Čo sa stalo s bývalými členmi prorežimového združenia kňazov? Prečo aj naďalej aktívne vykonávali kňazské povolanie? Ako sa k nim stavali ich perzekvovaní kolegovia a čo dnes robia hlavní funkcionári?
„Na Slovensku sa o tej téme veľmi nehovorí,“ priznáva Pavol Jakubčin z Katedry histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý sa citlivej téme čiastočne venoval.
V otázke zmierenia sa s minulosťou sú na tom podľa Jaroslava Cuhru z Ústavu pro soudobé dějiny na českej Akademii věd rovnako aj naši susedia. Pojem Pacem in Terris v súvislosti so združením katolíckych cirkví v čase komunizmu sa v cirkevných kruhoch veľmi neskloňuje.
Jeho vznik a existenciu však nemožno vnímať ako čierno-biely príbeh „zlých“ kňazov, ktorých do prorežimového hnutia katolíckych duchovných Pacem in Terris priviedol iba osobný profit. Skutočnosť bola oveľa komplikovanejšia.
Pokusy o rozloženie cirkvi
Píše sa rok 1968. Pomyselné okovy totalitného režimu v Československu sa uvoľňujú, ľudia velebia prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexandra Dubčeka a nádeje Slovákov a Čechov sa upierajú k Pražskej jari.
V čase snáh o „socializmu s ľudskou tvárou“ zaniká po dvadsiatich rokoch existencie Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva združujúce úzku skupinu kňazov lojálnych voči režimu, po 18 rokoch zákazu dostáva zelenú gréckokatolícka cirkev a mnohí duchovní si aspoň na pár mesiacov vydýchnu.
Netrvá však dlho a život sa opäť vracia do nekompromisných súradníc komunistickej totality. Prichádza normalizácia, ktorú odštartoval 21. august a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
Sprísnenie režimu sa po krátkom čase dotklo aj katolíckej cirkvi, ktorú sa komunisti pokúsili rozdeliť a dostať pod kontrolu po prvý raz už v rokoch 1948 až 1949 tzv. „Rozkoľníckou katolíckou akciou“. Cieľom bolo vymôcť si od duchovných súhlas a podporu pre nový režim. Keď to komunistom nevyšlo, rozhodli sa vnútorne rozložiť cirkev.
Nasledoval vznik Mierového hnutia katolíckeho duchovensta. „Je otázne, do akej miery si boli jeho aktivisti vedomí svojej rozkladnej funkcie, hoci zo strany štátu bol postup jednoznačný: všestranne preferovať týchto lojálnych a trestať alebo aspoň obmedzovať kňazov, čo zotrvávajú vo vernosti k biskupom,“ upozornil aktuálne pomocný biskup bratislavskej arcidiecézy Jozef Haľko v staršej štúdii Komunizmus a Cirkev .
Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva skončilo v roku 1968 v čase politického odmäku po dvoch desaťročiach existencie. Vtedy sa podľa Haľka začalo formovať cirkvou plne akceptované Dielo koncilovej obnovy, ktoré podrobilo kritike niekdajších členov Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva, označovaných za „mierových kňazov“.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 však predznamenal koniec Diela koncilovej obnovy. Dôvod bol prozaický. Hnutie nezapadalo do ideologického rámca následných normalizačných opatrení, dôvodil Haľako v spomínanej štúdii.
Normalizácia a nové združenie
Prorežimové hnutie tzv. „mierových kňazov“ tak nahradilo združenie Pacen in Terris. „S iniciatívou prišli bývalí členovia Mierového hnutia. Znovu chceli byť združení. A tak sa na jeseň v roku 1969 dostavili na ministerstvo kultúry a žiadali obnovu tohto zoskupenia,“ vysvetľuje Cuhra.
Haľko v štúdii upozornil, že snaha založiť nové hnutie lojálnych duchovných bola obojstranná. „Nešlo v nijakom prípade o výlučnú iniciatívu bývalých aktivistov mierového hnutia, ale aj komunistickej moci,“ konštatoval v štúdii Komunizmus a Cirkev. Združenie chceli podľa Haľka rovnako predstavitelia režimu, ako i kňazi, dočasne vyradení z politického a spoločenského výslnia.
Faktom je, že po nevydarenej Pražskej jari sa režim rozhodoval, čo s cirkvami, ktoré sa pod vplyvom krátkodobého uvoľnenia „odtrhli z reťaze“. Komunisti videli v novej organizácii akúsi protiváhu, ktorá by kontrovala biskupom.
V januári 1971 komunisti ešte váhali so vznikom združenia, keďže ich čakalo stretnutie s predstaviteľmi Svätej stolice, čo podľa historikov nahnevalo asi štyri stovky duchovných naklonených režimu. V auguste však dostali od vedenia strany zelenú. Spolu s národným českým a slovenským vzniklo aj federatívne Združenie katolíckych duchovných Pacem in Terris.
Na našom území mu predsedal prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave Mikuláš Višňovský, Čechom olomoucký kapitulný vikár Josef Vrana. Federatívne združenie Pacem in Terris viedol profesor Bohosloveckej fakulty v Litoměřicích Václav Medek.
Kariéra i financie na kostol
Na otázku, prečo kňazi vstupovali do združenia, neexistuje jednoznačná odpoveď. Historici sa zhodujú, že to záviselo od konkrétnych príbehov a paralelu môžeme nájsť napríklad pri spoluprácach s komunistickou tajnou políciou – ŠtB. Ľudia vstupovali dobrovoľne, z obavy, ale aj s vidinou vlastného prospechu.
„Pacem in Terris sa stalo akýmsi symbolom toho, ako a kde sa v cirkvi robí kariéra. Členstvo bolo cestou,“ zdôrazňuje Cuhra a ako príklad uvádza predsedu českej frakcie Josefa Vranu, ktorý síce odstúpil z funkcie, pretože Vatikán tým podmienil jeho vysvätenie, no naďalej zostal členom predsedníctva a dal tak jasne najavo, ako sa v kňazstve robila kariéra.
Historik Jakubčin zasa priznáva, že sa našli aj takí, ktorí členstvo využili na to, aby mohli získať peniaze pre veriacich či robiť to, čo by inak mali zakázané. Mohli napríklad opraviť kostol alebo inak zveľadiť cirkevný majetok.
Haľko však vo svojej štúdii pripomenul, že hoci dotyční kňazi stále patrili do štruktúry cirkvi, boli jasne odlíšení a identifikovaní ako spolupracovníci režimu. Angažovanosť kňazov mala podľa neho rôzne stupne a intenzitu.
„Okrem duchovných silne angažovaných a spolupracujúcich so štátom tu pôsobili aj tzv. prezenční, ktorí okrem zápisu do prezenčky hnutie nepodporili nijako. Pozoruhodná je skupina účastníkov rozkladných, ktorí svojím pôsobením a aktivitou v konečnom dôsledku narúšali základné ciele hnutia a v istom zmysle ho aj pretvárali,“ uviedol v štúdii.
Vstup do Pacem in Terris fungoval aj na princípe „niečo za niečo“. Či už išlo o dobrovoľné protislužby zo strany štátnej moci, alebo mierne vydieranie za to, že uchovajú v tajnosti informácie o tom, že konkrétny kňaz má aj svoje slabšie stránky.
Ideológia, ktorú hnutie nepriamo podporovalo, sa však minimálne sčasti premietala aj do pôsobenia na veriacich. Kňazi boli často tými, ktorí vyzývali ľudí, aby šli voliť, podporovali účasť na celoštátnych manifestáciách či na oslavách víťazstva sovietskej armády.
Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris na Slovensku hierarchicky usporiadané.
Na čele stálo predsedníctvo zložené z predsedu, podpredsedov a členov predsedníctva. Združenie malo aj svoje oblastné štruktúry pre Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský kraj a samostatne pre Bratislavu.
Aktívnymi funkcionármi zo Slovenska boli napríklad Alexander Horák, ktorý sa angažoval pri vzniku združenia, ďalej Jozef Krajči, Ladislav Ostrak a Mikuláš Turanyi. Spomedzi regionálnych funkcionárov to boli napríklad Ladislav Belas, Pavol Čech či Ján Švec-Bily.
Kritika sa trestala
Hoci združenie navonok vystupovalo ako prorežimové, štátna moc nenechala nič na náhodu a rešpekt si vymáhala rôznymi spôsobmi. V roku 1974 na to doplatil Alojz Tkáč, neskorší košický arcibiskup, ktorý na jednej schôdzi kritizoval pokrytectvo členov.
„Kritizoval, že cirkev v štáte je likvidovaná, veriaci sú prenasledovaní, ale Pacem in Terris sa tvári, že sa nič nedeje. Následne prišiel o štátny súhlas a viac ako desať rokov pracoval ako vodič električky,“ opisuje Jakubčin, ako vedenie hralo pomyselného mŕtveho chrobáka a tvárilo sa, že je všetko v poriadku.
Na protest proti dvojakému metru v katolíckej cirkvi vystúpili aj študenti kňazského seminára v Bratislave, ktorý mal podporu režimu. Na jeseň 1980 sa rozhodli začať hladovku, čím dali najavo nesúhlas s vtedajšou situáciou.
Zo 147 študentov sa zapojilo 120. Žiadali návrat kolegov neprávom vylúčených zo štúdia aj to, aby im nik nevnucoval vstup do Pacem in Terris. Vedenie školy zasiahlo rázne a rozhodlo sa ich potrestať vylúčením.
Zlom po kritike od pápeža
Z hľadiska vekovej štruktúry boli členmi prevažne starší kňazi nad 60 rokov. Konkrétne štatistiky síce nie sú, no podľa Cuhru mali menej ako 40 rokov iba štyri percentá členov. Na Slovensku bolo v združení podľa neho približne 20 percent z celkového počtu kňazov, v Česku asi tretina.
Tento stav sa zmenil v roku 1982, keď pápež Ján Pavol II. vydal dokument Quidam Episcopi. Zakazoval v ňom, aby sa kňazi piamo i nepriamo angažovali v politických organizáciách alebo združeniach podporujúcich politické strany a režimy zamerané proti cirkvi.
„Pacem in Terris sa najprv tvárilo, že sa ho to netýka, lebo v oficiálnom vyhlásení neboli menované konkrétne združenia,“ vysvetľuje Jakubčin.
Kardinál František Tomášek tak zaslal do Vatikánu konkrétnu otázku: Týka sa zákaz aj Združenia katolíckych duchovných Pacem in Terris? Dostal jasnú odpoveď – áno. Stanovisko Svätej stolice malo rozhodujúci vplyv na mnohých členov, ktorí sa v roku 1982 rozhodli vystúpiť.
„Uvádza sa, že zostalo asi desať percent všetkých kňazov. Na Slovensku mohlo byť v tom čase celko 1100 – 1200 duchovných, čiže v Pacem in Terris ich mohlo zostať približne 120,“ dodáva historik Jakubčin.
Po zemetrasení z Vatikánu sa výrazne zmiernila aktivita združenia. Slovákom predsedal Gejza Navrátil a neskôr Ján Zabák, Čechov aj naďalej viedol Jozef Hendrich a po ňom nastúpil Václav Javúrek.
„Do roku 1982 to bola ofenzíva režimu, potom už iba defenzíva a boj za to, aby kňazi neodišli a aby sa to celé nezrútilo,“ hovorí historik Cuhra. Dodáva, že Pacem in Terris získalo v roku 1987 od vtedajšieho generálneho tajomníka OSN titul Posol mieru. De facto bolo však zoskupenie mŕtve a jeho aktivita bola takmer nulová.
Stratili vyššie posty, kňazmi zostali
S pádom totality v roku 1989 došlo aj k zániku združenia, ktoré stratilo svojho najväčšieho podporovateľa – komunistickú stranu. Otázne je, nakoľko sa cirkev vyrovnala s bývalými členmi.
„Väčšina z bývalých členov zostala v pastorácii, odišli však z kľúčových pozícií – napríklad z teologickej fakulty a z veľkých mestských farností,“ ozrejmuje hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara.
Rozhodnutie mali v rukách jednotliví arcibiskupi, nič teda neprebiehalo na celoštátnej úrovni a išlo čisto o ich vlastné rozhodnutia. Vedúce funkcie však nestratili všetci. Napríklad bývalý člen Pacem in Terris Ladislav Belás pôsobil aj po revolúcii ako kanonik nitrianskej diecézy, titulárny zoborský opát a riaditeľ Diecéznej knižnice v Nitre. V roku 2018 dokonca získal od Nitrianskeho samosprávneho kraja najvyššie vyznamenanie.
Po revolúcii sa teda do funkcií vrátili aj prenasledovaní kňazi, ktorí sa často stretli s bývalými kolaborantmi doslova zoči-voči.
Z konkrétnych prípadov išlo napríklad o bývalého biskupa Jozefa Feranca, ktorý stál na čele Banskobystrickej diecézy do roku 1990. Vo funkcii ho nahradil za socializmu perzekvovaný Rudolf Baláž.
„Biskup Baláž prišiel za totality o štátny súhlas a musel pracovať ako vodič nákladného auta. I napriek tomu nechal bývalého predsedu Pacem in Terris Feranca bývať na fare, kde dožil,“ uvádza Jakubčin príklad veľkorysosti dnes už zosnulého biskupa.
Rovnako tak v Nitrianskej diecéze došlo k výmene – bývalého „pacistu“ Jána Pásztora po dvoch rokoch vedenia diecézy administrátorom Štefanom Janegom nahradil Ján Chryzostom Korec, ktorého komunisti poslali do väzenia za vlastizradu a do roku 1989 nemal štátny súhlas na vykonávanie kňazského povolania.
O citlivosti tejto témy v dnešných časoch svedčí aj nevôľa bývalých členov hovoriť o minulosti. Ani 30 rokov po rozpustení združenia. Väčšina z nich sa nachádza na dôchodku, či už v súkromí, alebo na farách aj v charitných domovoch.
Pokračujeme ďalej
Krajinu nečakajú dobré časy. Demokracia a právny štát budú terčom permanentných snáh vlády nastoliť autokraciu. Získajte prémiový obsah za 19,99 € na celý rok a teraz NAVYŠE aj 25 % zľavu na knižnú novinku Petra Bárdyho Zuzana Čaputová – Odvaha k ľudskosti i v limitovanej ponuke aj s podpisom autora!
 "Fanúšikovia sa majú na čo tešiť. Na súpiske USA sa objavia najväčšie hviezdy NBA | Šport.sk")
