Deti potrebujú knihy

Knihu si môžete výhodne kúpiť v našom internetovom obchode a v každom dobrom kníhkupectve.

Malý hobit Frodo sa v deň, keď na jeho plecia dopadla úloha záchrany sveta a boja proti obludnej ríši Mordor, cítil trochu vystresovane. Niet sa tomu čo čudovať. To, čo ho čakalo, sa úplne vylučovalo s víziou kvalitného hobitieho lebedenia.

Namiesto kvetov, piva a  tancovačiek len nekonečné útrapy, ťažkosti a boje. Do plameňov, ktoré šľahali z útrob Hory osudu, mal hodiť prsteň, a tým navždy zničiť moc temných síl. Pre niekoho takého malého a bezvýznamného, ako je hobit, to bola úloha priam neuskutočniteľná.

Ako je známe, podarilo sa, malý porazil mocného.

Ak má niekto deti, Frodove pocity bezradnosti a stresu mu nie sú cudzie. Škreti sa naňho vyškierajú spoza každého rohu. Z každého regálu so sladkosťami, ktorý je pri vykladacom páse umiestnený v rovine detských očí.

Z každého dvestopoložkového zoznamu, ktorý deti potrebujú v prvý školský deň. A z každých nástenných hodín, ktoré pri ranných pretekoch s časom a detským vzdorom nemilosrdne odrátavajú minúty, za ktoré je nutné stihnúť aktivity tak na pol dňa. Toto všetko je síce ťažké, ale nie je to nič oproti vážnemu zápasu, ktorý sa v moderných  hodinách stáva pomaly klasikou. A to duel papiera a obrazoviek. 

Na jednej strane frontu stojí hlboké potešenie z čítania, avšak získané vynaložením istej dávky úsilia. Na druhej strane frontu, na strane favorita na víťazstvo, sú povrchné radovánky dosiahnuté bez akejkoľvek práce. Ak teda za prácu nerátame mikro-pohyb ukazováka po obrazovke smartfónu. A vyhrať takýto typ boja neznamená nič menšie ako poraziť evolučné nastavenie mozgu. Ten každou svojou bunkou dychtí po maximálnom potešení získanom minimálnou námahou. 

No aj keď cesta za čítaním nie je ani krátka, ani jednoduchá, nie je nemožná. Treba rátať s tým, že zo strany rodiča bude vyžadovať veľké nasadenie, cieľavedomosť a tiež premyslené stratégie. Že je to misia, ktorú sa v každom prípade oplatí podstúpiť, nie je len vágny pocit. V prospech čítania hovorí veľa vážnych, ba priam vedeckých argumentov.

No aj keď cesta za čítaním nie je ani krátka, ani jednoduchá, nie je nemožná. Treba rátať s tým, že zo strany rodiča bude vyžadovať veľké nasadenie, cieľavedomosť a tiež premyslené stratégie.

Napríklad že čítajúce deti sú o dosť múdrejšie ako ich menej sčítaní kamaráti. Nielenže vedia viac o svete, vedia viac aj o tom, ako sa učiť. Ich mozočky, natrénované na hľadanie súvislostí a zásobené dostatočnou slovnou zásobou a poznaním mnohorakých vecí, rýchlejšie vyhodnocujú a triedia nové informácie. Svojim majiteľom tým zabezpečujú doživotnú konkurenčnú výhodu.

Nie je preto žiadnym prekvapením, že výskumy znovu a znovu potvrdzujú, že každou prečítanou knihou si deti zlepšujú svoje šance na dobré známky na vysvedčení. A keď sa niekto dobre učí, je dosť pravdepodobné, že namiesto učňovky skončí univerzitu a pri voľbe životnej profesie si bude vyberať z prestížnych a dobre platených džobov. 

Toto, samozrejme, neznamená, že každý, kto hltá knihy tempom Billa Gatesa – čo týždeň, to kniha –, sa dostane na Harvard, bude bohatý a začne šéfovať Microsoftu. Čítanie určite nie je jediným kľúčom k úspechu, avšak jednou z dôležitých, takmer nevyhnutných ingrediencií. Potvrdzuje to aj fakt, že tí, ktorí sa na Harvard dostali a sú bohatí a šéfujú Microsoftu (a podobným firmám), berú čítanie naozaj vážne a venujú sa mu denne.

Knihy totiž patria k mentalite bohatých ako veľké nohy a špicaté uši k  hobitovi. Ak mám byť ale úplne korektná, všetky vedecké argumenty o  rozvoji mozgu a dobrých životných vyhliadkach sú síce pravdivé, ale ak by šlo niekomu čisto o efektívny mozgový tréning, tak na to sa dá ísť aj ináč ako knihami.

Napríklad takto: zaveste dieťa na strom dole hlavou, kážte mu chodiť po štyroch, naučte ho hrať šachy a prihláste ho na hudobnú. Oproti metóde štvornožkujúceho netopiera, ktorý v mysli rieši víťazný ťah strelcom, zatiaľ čo na husliach drtí Vivaldiho, má však čítanie obrovskú výhodu. Je oveľa lacnejšie, jednoduchšie a praktickejšie.

Netreba ani nič organizovať, nikam chodiť, ba ani deti doň netreba naháňať. Ak si na knihy navyknú, budú ich milovať a samy si ich pýtať. Rodičia pri tom poväčšine tiež netrpia, keďže ležať na gauči a čítať nevyžaduje žiadnu špeciálnu námahu. Je to činnosť, ktorá sa dá zvládnuť, aj keď je človek na úplnom dne svojich síl. Jednoducho žiadna iná aktivita s deťmi nemá lepší pomer toho, čo do toho treba investovať a aké fantastické výhody to prináša. 

Mágia príbehu

Skeptik by na tomto mieste mohol namietnuť, že tajomstvo šťastného života netkvie v tom, že niekto bude najprv veľa čítať, potom sa bude dobre učiť a to ho nakoniec privedie k tomu, že absolvuje univerzitu. Nehovoriac o tom, že v slovenských podmienkach diplom vôbec nezaručuje nadštandardné bohatstvo. Automechanik môže pokojne zarábať viac ako učiteľ dejín umenia a byť šťastnejší ako sudca Najvyššieho súdu. Takémuto skeptikovi by som odpovedala, že má čiastočne pravdu.

Ale knihy nie sú len o tom, ako spraviť z detí bohatých dospelých. Knihy majú v sebe niečo viac. Môžu prispieť k tomu, aby náš budúci dospelý prežil šťastný alebo minimálne dobrý život. A je pritom jedno, či z neho bude kuchár, automechanik alebo sudca. To niečo navyše, to, čo je dobré samo osebe a robí knihy jedinečnými, je – príbeh. Vie to aj piatačik, vie to riaditeľ školy a vie to aj Ian McEwan, jeden z  najlepších súčasných britských spisovateľov. Ten o čítaní napísal:

Azda najväčší pôžitok z čítania v sebe nesie aj prvok sebazničenia. Keď je človek taký zahĺbený do knihy, že ani nevie, že jestvuje. Naposledy som sa tak cítil pri čítaní básne v obývačke starého vidieckeho domu Elisabeth Bishopovej v Brazílii. Stál som v kúte, mimo všeobecnej konverzácie a čítal som „Pod oknom: Ouro Preto“ (báseň spomínanej Elizabeth Bishopovej, americkej poetky, pozn. autorky). Z ulice za oknom sa odrazu stala neznáma cesta pre sedliakov so somármi. Bishopová opisuje pár náhodne si vypočutých útržkov z  rozhovorov vrátane prekrásnej poznámky „Keď mi matka češe vlasy, bolí to“. Tá istá ulica je práve plná ohlušujúcej premávky, až sa zľahka trasie dom. Keď som dokončil báseň, zistil som, že moji priatelia aj naši hostitelia už odišli. Čo to presne je ten pocit „návratu“ od básne? Niečo je ľahšie, jemnejšie, väčšie – a potom to postupne zmizne. No nikdy nie úplne.

Čítanie určite nie je jediným kľúčom k úspechu, avšak jednou z dôležitých, takmer nevyhnutných ingrediencií.

Prechody medzi hmatateľným svetom a realitou v hlave sa dajú zažiť na rôzne spôsoby. Zďaleka nie všetky sú povznášajúce. Je iné vrátiť sa späť na zem od básne a zistiť, že medzičasom všetci odišli, a  iné vrátiť sa od svojho facebooku a zistiť, že pri reštauračnom stole ešte stále sedí nasrdený zvyšok rodiny a spolu s čašníkom už dobrých päť minút čakajú na vašu objednávku. Preto keď sa už raz rozhodnete strácať mimo reality, je omnoho lepšie túlať sa vo veršoch ako v nulách a jednotkách prenesených megabajtov. Jedno spravidla ubíja, druhé spravidla povznáša. Aj pre toto je svet sčítaných detí širší a hlbší.

Cez knihy si totiž vedia predstaviť iné časy a iné miesta a tiež lepšie porozumieť svojmu času a svojmu miestu. Je to kúzlo najrýchlejšieho cestovania na svete, ktoré nie je limitované fyzikálnymi zákonmi ani peniazmi. Ísť sa dá kamkoľvek: do minulosti, do budúcnosti, do vesmíru či do vnútra sopky. Ale najmä – na jedno z najzaujímavejších miest na zemi – do hlbín príbehu. Človek sa pri takýchto potulkách naučí všeličo užitočné: ako fungujú emócie a vzťahy, čím sa líši priateľstvo od nepriateľstva, ako je to s tým dobrom a zlom a kto to tu nakoniec celé vyhrá. 

Dieťa ponárajúce sa do príbehu si nielen cibrí svoju predstavivosť, ale si aj vcelku intenzívne precvičuje schopnosť empatie. Učí sa chápať, že postavy v príbehoch majú rôzne pohnútky, pocity a  vlastnosti, ktoré ich nútia robiť to, čo robia. Je to silný odkaz na reálny svet, v  ktorom postavy tiež majú rôzne pohnútky, pocity a  vlastnosti. 

Knihy majú tú výhodu, že podprahové posolstvá odovzdávajú často priamejšie ako najpriamočiarejšie konštatovanie. Dieťa si cez ne zvnútorňuje mnohé veci, o ktorých sa nám ani nezdá, že ich má šancu chápať. Ani nemá a ani nechápe. Ale keďže sú v príbehu prítomné, podvedome si ich ukladá. Zoberme si klasické rozprávky o  rytieroch. Malých chlapcov fascinujú, pretože sa to v nich hemží koňmi, mečmi, brneniami a bojmi.

Avšak popri vychutnávaní si scén s mečmi a drakmi sa chlapcom niekde do podvedomia zapisujú aj iné odkazy. Napríklad ten, že princezné treba ochraňovať a  zachraňovať. Alebo ten ošúchaný, avšak stále platný – že v konečnom dôsledku bude zlo porazené.

Dieťa ponárajúce sa do príbehu si nielen cibrí svoju predstavivosť, ale si aj vcelku intenzívne precvičuje schopnosť empatie. Učí sa chápať, že postavy v príbehoch majú rôzne pohnútky, pocity a  vlastnosti, ktoré ich nútia robiť to, čo robia. 

Okrem hlbokých filozofických právd však vedia knihy pomôcť aj s  prízemnejšími záležitosťami. Pretože abstraktné myslenie nie je práve tá vec, ktorou malé deti zvyknú oplývať, práve príbeh je šikovný spôsob, ako im všeličo ozrejmiť. Autori detských kníh o  tomto veľmi dobre vedia, a preto na trhu nájdete knihy pre všetky možné detské problémy – od odúčania sa od plienok cez zvládnutie nástupu do škôlky až po prekonanie strachu z tmy.

Priemerného neurológa terapeutický účinok príbehov nezaskočí, keďže ráta s tým, čo potvrdil nejeden výskum jeho kolegov z fachu: ľudskému mozgu je vlastne dosť jedno, či človek niečo zažije na vlastnej koži alebo len vo vlastnej predstave – reaguje rovnako.

Že to naozaj funguje, potvrdzujú nielen vedci, ale aj samotní rodičia. Vezmime si napríklad knihu básničiek o zelenine: Moji zeleninkoví kamaráti. Mamičky, ktoré ju deťom čítajú, hlásia radikálne zmeny v prístupe svojich potomkov k zdravému stravovaniu.

Rodičia nespavých detí zas nedajú dopustiť na príbeh o Zajkovi, ktorý nechcel spať. Deti pri jeho počúvaní zvyknú vytuhnúť niekde medzi druhou a šiestou stranou. To preto, lebo autor v nej veľmi šikovne využil všemožné psychologické uspávacie triky vrátane inštrukcií o tom, na ktorých miestach má rodič zívnuť.

Niekedy však vôbec nie je nutné komplikovať si život hľadaním správnej knihy na každý pidi-problém, čo sa s deťmi vyskytne. Pomoc je bližšie, ako sa zdá. Stačí siahnuť do tvorivej sekcie vo svojej mozgovej centrále, ofúknuť prach z poličky s  fantáziou a vlastnú storku jednoducho vymyslieť.

Napríklad „O dievčatku, ktoré sa nechcelo česať“ alebo „O chlapcovi, ktorému sa v škôlke posmievali“, alebo tú najobľúbenejšiu: „O mamičke, ktorá si chcela vypiť kávu“. Rozprávanie bude fungovať tak fantasticky, že by sa skoro zdalo, že knihy sú vlastne nadbytočné. Načo ich treba, keď sa príbehy dajú len tak obyčajne starosvetsky porozprávať. Alebo – obyčajne novosvetsky pozrieť v telke – keby sa zhodou okolností niekomu nechcelo rozprávať.

Áno a áno. Ale a ale.

Rozprávať deťom rozprávky je naozaj chvályhodná rodičovská aktivita. Má tie isté výhody ako čítanie, ba ešte niečo navyše – tým, že je to osobné a šité na mieru, mimoriadne utužuje vzťahy. (Tajný tip pre odvážnych: ak si u detí potrebujete zvýšiť svoju popularitu, opíšte im zopár príhod z vlastného detstva, najlepšie „prúserových“. Fascinácia zaručená.) 

Napriek tomu sú knihy nenahraditeľné. Jednak preto, že slovnú zásobu dieťaťa rozvíjajú lepšie, keďže jazyk kníh je násobne bohatší ako jazyk bežnej hovorovej reči. Navyše sú knihy oproti osobnému rozprávačovi o dosť dostupnejšie, prenosnejšie, a teda praktickejšie. Deti si príbehy z nich môžu vychutnávať samostatne, kedykoľvek a  kdekoľvek.

S konzumáciou príbehových poínt cez filmy je to ešte zložitejšie. Pravdou je, že Walt Disney si dal riadnu námahu s tým, aby deťom naservíroval príbehy v čo najpožívateľnejšej podobe. Rodičovská obozretnosť je tu však na mieste, a to z viacerých dôvodov. Prvým z  nich sú riziká spojené s čumením do obrazoviek, ktoré poväčšine kmitajú väčšou rýchlosťou, ako je pre deti zdravé.

Na rozdiel od obrázkov v knihe, ktoré kmitajú maximálne rýchlosťou prevracania stránok. Druhá námietka spočíva v tom, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Čitateľ si stavia príbeh vo vlastnej fantázii, na vlastný spôsob a vlastnú interpretáciu. A tento zážitok zvykne byť farebnejší ako najkrajšie vymaľovaný animovaný film. Disneyho animátori by museli vytupiť celú hromadu ceruziek a minúť stohy papiera, aby filmovo stvárnili to, čo spisovateľ vystihol týmito dvoma vetami:

„Stará, dobrá učiteľka zaviedla zajtra svojich žiakov v dvojstupoch do Múzea času, ktorý uplynul. Sú tam zbierky starodávnych vecí, ktoré už nie sú nanič, ako kráľovská koruna, kráľovnin závoj, električka, čo stále meškala, a tak ďalej.“ (Gianni Rodari, Rozprávky po telefóne)

A aj tak je dosť neisté, či by to tí kresliči zvládli. Je to fenomén, ktorý si všimne hocikto, kto sa kedy pokúšal porovnávať knihu s  filmom na ten istý príbeh. Dokonca aj v prípadoch, keď je film fantastický – ako napríklad pri Pánovi Prsteňov –, platí, že zážitok z  čítania knihy je fantastickejší. A keďže sa to väčšinou nestane len tak, že deti sa k labužníckemu vychutnávaniu tisícstranových trilógií prepracujú samy od seba, je dobré osvojiť si niekoľko princípov, ktoré tomu pomôžu.

Ako čítať

Ak patríte k necelej polovici slovenských rodičov, ktorí deťom v predškolskom veku čítajú denne, gratulujem. Cestu k výchove všeobecne rozhľadeného múdreho dieťaťa, ktoré si celý život bude užívať kvalitnú literatúru, ste začali výborne. Ste to práve vy, ktorí ste či už intuitívne, alebo inými prácnejšími cestičkami pochopili „pravidlo tisícich dní“.

Stačí totiž, aby deti nejakú činnosť vykonali približne tisíc dní za sebou a potom sú výborné šance, že si na ňu plus-mínus zvyknú a budú sa proti nej búriť už len každý druhýkrát. Toto je spôsob, akým sa deti naučia rôzne veci, dokonca aj tie, ktoré sú im úplne neprirodzené: splachovať záchod, čistiť si zuby, nosiť nohavice a noc stráviť poležiačky so zatvorenými očami.

Stačí totiž, aby deti nejakú činnosť vykonali približne tisíc dní za sebou a potom sú výborné šance, že si na ňu plus-mínus zvyknú a budú sa proti nej búriť už len každý druhýkrát.

Pri aplikácii pravidla tisícnásobného opakovania sa niekedy (najčastejšie niekde medzi opakovaním číslo dva a osemstosedemnásť) stáva, že deti nereagujú. Nespolupracujú a normálne drzo rebelujú. Celý kľúč k tomu, ako si s tým poradiť, spočíva v  tom, či nám rodičom na danej želanej veci záleží natoľko, že na nej budeme nekompromisne trvať.

Vezmime si také sedenie v detskej autosedačke so zapnutými pásmi. Robí sa to úplne od narodenia, konzistentne, bez výnimiek. A to aj vtedy, ak deti majú obdobia, keď protestujú. Výsledkom je, že medzi šesťročnými deťmi by sme museli extrémne dlho hľadať niekoho, kto by mal vážny problém s  pásmi v aute. A keď si dokážu zvyknúť na nepríjemné obmedzenie pohybu, nie je dôvod, aby si nezvykli na niečo podstatne príjemnejšie – túlenie sa k maminke pri čítaní rozprávky.

Pravidlo tisícnásobného opakovania funguje úžasne najmä počas prvých siedmich rokov (ktoré sa nie nadarmo volajú aj „magické roky“). Aj keď je jasné, že aj staršie deti si môžu osvojiť všelijaké návyky. Okrem nadávok, fajčenia a závislosti od youtuberov je dokonca možné aj nadobudnutie prospešných zvyklostí. Minimálne podľa teórie, keďže to, že sa to niekedy podarilo v praxi, je zatiaľ neoverené.

Načo však zbytočne riskovať. Je lepšie ísť na istotu a úsilie o zabetónovanie čitateľských návykov sústrediť v najranejšom detstve, keď sa dieťa rodičovským nápadom nevie ešte účinne brániť. Začať sa dá, aj odporúča, už od štyroch-piatich mesiacov veku bábätka. Samozrejme, ak knihu so Shakespearovými sonetmi nechcete mať na druhý deň v plienke, pre začiatok zvoľte nejakú menej požívateľnú literatúru, napríklad gumové leporelá.

Rozumný rodič v snahe zmanipulovať nevinné dieťa tým žiadaným smerom nepohrdne ani základnými psychologickými trikmi, ako sú „vytvoriť správne stimulujúce prostredie“. Inými slovami, zavaliť dieťa knihami tak, že sa im nebude mať šancu vyhnúť, ani keby ako chcelo. Cukríky pri pokladni sú síce riadna otrava, ale zato výborná inšpirácia. Knihy treba dieťaťu dávať do roviny očí, v úzkych priestoroch, tam, kde nemá úniku. Napríklad keď sedí na nočníku, leží v postieľke či sa len obyčajne hrá na obývačkovom koberci. Je vlastne jedno kde, len nech sú knihy vždy v dosahu a  na očiach.

Na to, aby váš byt oplýval knihami, nie je nutné premrhať dôchodkové úspory ani vyhrať v lotérii. Pomôže skvelý trik s preukazom do knižnice, ktorý za pár šupov zabezpečí vždy novú a novú dávku čerstvých kníh. A knižnice sú bližšie, ako by ste čakali. Nech sa na Slovensku pohnete ktorýmkoľvek smerom, bude veľmi náročné do pol hodiny na nejakú nenaraziť. Sú úplne všade. Nevyhnete sa im ani v Detve, ani v Hnúšti, ba dokonca ani v Jelšave. Poväčšine sa v nich nachádzajú knihy pre všetky vekové kategórie, aj pre tie najmenšie deti.

Ďalším trikom, akým namotať deti na príbehy, sú audiorozprávky. Nie je to síce kniha, ale je to tiež veľmi užitočný spôsob, akým si deti môžu krátiť chvíľu.

Knižnica je navyše okrem lacnej zásobárne kníh aj výbornou výletnou destináciou. Nielenže prehlbuje vzťah dieťaťa ku knihám, je to zároveň skvelé miesto, kde sa plnia sny. Požičať sa dá čokoľvek a (takmer) koľkokoľvek. A tým odpadá stres z medzigeneračného vyjednávania o tom, ktorú knihu vybrať. Dieťa si slobodne vyberie, čo sa mu páči a koľko sa mu páči. Rodič zas doplní to, čo si myslí, že je rozumnejšia voľba ako tie blbosti, čo vybralo dieťa. A všetci odídu spokojní.

Ďalším trikom, akým namotať deti na príbehy, sú audiorozprávky. Nie je to síce kniha, ale je to tiež veľmi užitočný spôsob, akým si deti môžu krátiť chvíľu. V aute, počas tmavých zimných večerov či choroby. Jedinou nevýhodou je to, že malé deti ich chcú počúvať stále dookola, asi tak osemstokrát za sebou, čo je pre priemerného rodiča asi tak o osemsto percent viac, ako znesie.

Na trhu je veľmi veľký výber audiorozprávok, tých starých z minulého storočia (nostalgia zo spomienok z vlastného detstva zaručená), ale aj nových. Bonusový tip pre šetrných: pustite si internetové detské rádio (detskeradio.sk). Tam idú rozprávky nonstop, jedna za druhou. A navyše tak odpadá problém s výberom, platením aj nekonečným opakovaním.

Knihy doma, knihy v knižnici, knihy v rádiu

Ak sa bábätko o ne potkýna celý život, takmer nevyhnutne sa z neho stane malý knihomoľ. Avšak aj to najsčítanejšie bábätko jedného dňa vyrastie. Pozviecha sa z trápnych raných fáz svojho detstva natoľko, že sa naučí plynulo čítať samo. A toto býva presne ten bod, v ktorom si rodičia zvyknú vydýchnuť. A právom. Nie je to predsa žiadna hanba dopriať si po rokoch tvrdej práce zaslúžený relax. Čítať dieťaťu dookola tie isté príbehy (hocako úžasné) a počúvať pri každej ceste autom „Babkaaa? A  prečo máš také veľké uši?“ naozaj človeka vyčerpá.

Ale pozor – je to pasca. A to mimoriadne zradná. Až natoľko, že sa jej 85 percent slovenských rodičov nevyhne. Len približne šestina rodičov neprestáva v pravidelnom čítaní svojim deťom v čase, keď to deti už s prehľadom zvládnu aj samy. Je to zradné, lebo sa zdá, že im čítať už netreba, ale treba. Platí tu zákonitosť, že ak sa školákom odoprie pravidelné rodičovské čítanie, strácajú k čítaniu motiváciu. Je to veľmi jednoduchá rovnica: čím viac číta rodič dieťaťu, tým viac chce dieťa čítať aj samo.

Len približne šestina rodičov neprestáva v pravidelnom čítaní svojim deťom v čase, keď to deti už s prehľadom zvládnu aj samy. Je to zradné, lebo sa zdá, že im čítať už netreba, ale treba.

Aké má toto rodičovské zanedbanie dôsledky na školákov, je zrejmé napríklad z medzinárodného testovania čitateľskej gramotnosti PISA. To porovnáva čitateľské schopnosti pätnásťročných detí v 72 krajinách sveta. Slovenskí tínedžeri v testovaní pravidelne dosahujú podpriemerné výsledky, v druhej polovici rebríčka sa priateľsky družia s africkými či latinskoamerickými štátmi. Predbieha nás väčšina ázijských krajín, Severná Amerika a takmer všetky európske štáty (s výnimkou Rumunska, Bulharska, Malty a Cypru).

Je pravda, že takéto medzinárodné megalomanské prieskumy nemusia vždy vyjsť práve najpresnejšie. Istá obozretnosť pri ich interpretácii je namieste. Záver, že slovenské deti sú mizerní čitatelia, sa však v tomto prípade nebude dať zvaliť na metodologický či štatistický omyl. Podobný obraz totiž maľujú aj domáce štatistiky. Viete, aká je najobľúbenejšia kniha slovenských tínedžerov? Žiadna.

To je totiž odpoveď, ktorú si v prieskume Slovenskej asociácie knižníc o  čítaní slovenskej mládeže zvolila slovenská mládež najčastejšie. Až za najzábavnejším a najobľúbenejším literárnym žánrom s názvom „žiadna kniha“ sa umiestnili tie ostatné, podľa tínedžerov menej pútavé kategórie – napríklad dobrodružné či hororové romány.

Ak chceme byť ale úplne korektní, celkom čierno-čierne to s  tou skazenou negramotnou slovenskou mládežou nie je. Výskum ku skupine pravidelných čitateľov (tých, čo čítajú minimálne raz do týždňa) totiž zaradil polovicu detí. Či je teda pohár spolovice plný alebo prázdny, je vecou na siahodlhé diskusie na odborných konferenciách. To podstatné však je, že naplniť sa dá nezvyčajne ľahko: zoberte najbližšiu knihu a  najbližšie školopovinné dieťa, s oboma si sadnite na gauč a čítajte. Bude to blahodarné pre váš vzťah aj vädnúce čitateľské návyky školáka.

Zdroj: Prieskum TNS o čítaní kníh s deťmi vo veku 2 – 8 rokov, 2016

Ako pri všetkom, aj pri čítaní platí, že sa to dá robiť lepšie alebo horšie. V tomto prípade však „ako“ nie je až také kľúčové. Dôležité je, aby sa to dialo. Avšak pre perfekcionistov má veda predsa len naporúdzi zopár rád, ako čítať tak, aby malo z toho dieťa čo najväčší prospech.

1. Nech číta otec 

Samozrejme, nie výlučne, ale aj. Muži totiž čítajú ináč, viac vysvetľujú kontext, prirovnávajú ho k reálnym situáciám a detičky si vďaka tomu z tej celej skúsenosti odnesú viac.

2. Vysvetľovať  súvislosti 

„Pamätáš, ako sme u babky videli traktor, ktorý oral pole? Tak taký istý traktor je aj na tomto obrázku.“ Prirovnávať svet v knihe k realite je celkovo veľmi odporúčania hodná prax, nech už dieťaťu číta ktokoľvek, mama, babka či suseda. Pri starších deťoch sa, samozrejme, dá ísť hlbšie ako k objasneniu základných slov typu „traktor“. Vysvetliť analógiu pri Narnii, porozprávať sa o tom, v čom spočíva originalita Pippi Dlhej Pančuchy a že to z nej robí úplne úžasnú a zaujímavú bytosť. 

3. Čítať s dieťaťom, nie dieťaťu 

Čím aktívnejšie sa do toho zapojí samo, tým živšia to bude preň skúsenosť – pochopí viac súvislostí a lepšie si zapamätá nové slovká. V praxi to znamená rozprávať sa spolu o knihe, nechať dieťa, nech sa pýta, čo chce, a trpezlivo všetko vysvetliť. A  naopak, trefnými otázkami vťahovať dieťa do deja.

Pre rukolapnú ilustráciu ponúkam prípadovú štúdiu:
V knihe Ohňostroj pre deduška od Jaroslavy Blažkovej je scéna, v ktorej si vnuk pustí fantáziu na špacír a vymýšľa darčeky pre deduška. Keď spravíte toto mentálne cvičenie s vnukom svojho otca, nielenže bude čitateľský zážitok interaktívnejší, navyše zistíte zopár zaujímavých vecí. Že tam, kde si deti spred polstoročia želali pre svojich starých rodičov rozheganý kabriolet, dnešné deti im vysnívajú robotický vysávač.

Prípadová štúdia číslo dva pre bibliofilov. Pri čítaní o udalostiach okolo odchodu Židov spod egyptského útlaku povzbuďte deti, nech vymyslia desať vlastných egyptských rán. Pravdepodobne sa dobre pobavíte. Možno to vo výsledku dopadne nejako takto:

Toto je príbeh jedného dieťaťa, ktoré rozpráva o pohromách Egypta.
Prvá hrozná pohroma boli čmeliaky, druhá ešte hroznejšia osy a  tretia strašne hrozná včely. Štvrtá pohroma boli homáre. Piata pohroma bola, že tam ostal jeden čmeliak, ktorý popichal doktorovi sanitkára. Ďalšia pohroma bolo krupobitie, ale nepadali krúpy, ale monster trucky, milióny monster truckov, ktoré prešli Egypťanom po nohe tak, že sa im vykrivila noha a museli mať sadru. Siedma pohroma boli tanky. Posledná najhroznejšia pohroma boli bojové lietadlá. A deviata pohroma, čo bola tiež hrozná, bolo, že kanaánski muži s kopijami, mečmi a  bičmi zajali Egypťanov a tí museli pre nich pracovať. Boh s Mojžišom a Áronom išli do paláca a sadli si na tróny – jeden zlatý a dva strieborné.

(Doslovný prepis príbehu, ako bol nadiktovaný päťročným dieťaťom, ktoré rozpráva o pohromách Egypta.)

4. Spravte z čítania rituál, najlepšie každodenný 

Dá sa to spraviť na mnoho spôsobov, avšak štandardom, ktorým nič nepokazíte, je zaradiť čítanie ako predspánkovú aktivitu. Bude to niečo, na čo sa všetci zúčastnení tešia a čo dáva kolotoču povinností a aktivít prvok stability, stretnutia, pokoja.

5. Čítajte knihy mierne nad jazykovou úrovňou dieťaťa 

Vtedy z toho získava najviac, keďže v takej knihe bude dostatok nového materiálu, avšak nie až tak veľa, aby ho dieťa nepochopilo z kontextu.

6. Čítajte s nadšením a umeleckým prednesom

Nie, netreba si hneď vypisovať prihlášku na VŠMU na kurz herectva či rétoriky. Pre tieto účely bude stačiť, ak to spravíte úplne jednoducho. Pre zlého vlka použiť hrubý hlas, pre Červenú čiapočku tenký. A  keď vám umelecký prednes zúfalo nejde, netrápte sa – deti nedostatok rétorických zručností rady odpustia, ak sa nahradia nadšením a zápalom pre vec.

Čo čítať

Bez kvalitného matrošu sa však ani rodič s najnadšenejším hereckým prejavom ďaleko nepohne. Na jeho legálne získanie však, našťastie, nepotrebujeme pomocou stroja času vycestovať do budúcnosti, ktorú pre nás vysnívali niektorí členovia politickej strany SaS. Materiálu sú plné kníhkupectvá.

A v tom je práve ten háčik. Pretože ono to vôbec nie je jedno, čo budeme deťom čítať. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že deti to nerozlišujú, v skutočnosti je to tak, že deti braky nebavia. Naopak, ak dostanú do rúk niečo fajnovejšie, tak ich to dokáže vtiahnuť veľmi rýchlo.

Našťastie, zohnať dobrú detskú literatúru dnes nie je žiaden problém. Kvalitných kníh je veľa, avšak nemajú to ľahké. To preto, že tých nekvalitných je omnoho viac. Čo je to za život, tlačiť sa deň-noc na preplnených poličkách s ktovieakými susedmi, súkromie žiadne, len čo ich neobratné detské ruky pri hľadaní nového úlovku pravidelne plesknú o zem. Aj pre rodičov je táto situácia nepríjemná. Je to celé poriadne neprehľadné, ako sa v tom zorientovať, ako z tých preplnených políc vybrať tú správnu knihu?  

Zišiel by sa tu niekto, kto by poradil. Niekto, kto má prehľad v tom, ktoré knihy sú dobré a ktoré brak. Proste odporúčač kvalitnej detskej literatúry. Preťažení rodičia však majú šťastie, v tomto novom miléniu máme odporúčačov kvalitnej literatúry dosť, a to dokonca takých, ktorí kvalitnú literatúru odporúčajú radi a zadarmo. Stačí si lajknúť tie správne knižničné blogy na facebooku a tipy na dobré knihy sa vám v mobile zjavujú pravidelne.

Ak sa vám však nechce tráviť čas na knižničných blogoch, dá sa na to ísť aj intuitívnejšie. Jednoducho hľadajte knihy, ktoré si pamätáte z detstva a páčili sa vám. Na pultoch kníhkupectiev väčšinou nájdete ich reedície.

Alternatívou je zvoliť niečo od svetoznámych detských autorov (napríklad Roald Dahl či Astrid Lindgrenová). Keď sa to presadilo na celom svete, pravdepodobne sa to bude dať čítať. Pri hľadaní ďalšieho knižného darčeka sa držte „dospeláckeho pravidla“. Ak je to kniha, ktorá sa páči aj dospelým, zdá sa vtipná a  vypointovaná, tak je dobrá a bude sa páčiť aj deťom.

Rodičovské dilemy pri hľadaní kvalitného materiálu však týmto zďaleka vyriešené nie sú. Nejde len o to, či je kniha dobrá, otázkou je aj, aký žáner zvoliť. Poéziu či prózu? Klasické rozprávky či tie moderné? Náučné knihy či beletriu?

Ak vám v hlave víria takéto pochybnosti, silne odporúčam dať si pohár vína a vyhnať ich preč. Pokiaľ teda práve nerobíte doktorát z detskej psychológie či literárnej vedy. Totiž otázka, či je lepšia Snehulienka alebo Maxipes Fík, je z kategórie, či je lepší jazz alebo klasika. Ako komu, ako kedy, a najmä bez toho, aby človek poznal obidve, si vybrať nemôže.

V realite nespravíte žiadnu závažnú chybu ani nikomu nespôsobíte žiadnu traumu, keď do čitateľského repertoára zaradíte akýkoľvek žáner. Práve naopak, širokým záberom mentálny svet dieťaťa obohacujete najviac. Básničky sú výborné, lebo svojím rytmom a  rýmami skvele rozvíjajú reč a cit pre jazyk. Klasické rozprávky sú perfektné, lebo cez nahromadenú múdrosť generácií riešia hodnotové otázky a formujú charakter.

Moderné rozprávky sú skvelé, lebo ponúkajú príbehy a postavy, ktoré deti vedia vzťahovať na reálny svet. Detské encyklopédie a náučné knihy sú fantastické, lebo sa z  nich dieťa veľa naučí o tom, ako čo funguje.

Samozrejme, pri výbere knihy je vhodné zvažovať, či je obsah primeraný veku. Tu sa často ozýva námietka, že práve ľudové rozprávky by sme čítať nemali, lebo sú násilné. A je to pravda. Napríklad mnohé Dobšinského rozprávky sú popretkávané krutosťami viac, ako je zdravé. Toto však neznamená, že na klasické rozprávky treba úplne zanevrieť. Hľadajte veku primerané verzie a hotovo. A to, že sa sem-tam vlkovi rozpára brucho, je v poriadku. Jediný, kto z toho zvykne mať traumu, je ten vlk.

Ako prvú pomoc pri budovaní domácej detskej knižnice ponúkam zopár svojich obľúbených tipov:

1. Grufalo (Julia Donaldsonová, Axel Scheffer)

Čarovný veršovaný príbeh o lesnej príšere, ktorú premôže malá dôvtipná myš. Tá prevedie detičky lesom, kde bývajú rôzne zvieratká, a je možné, že tie citlivejšie sa pri opise hrôzostrašného tvora menom Grufalo budú naozaj báť. Tak zvieratká, ako aj deti. Ilustrácie sú zo súdka realistických a jasne farebných, lahodiacich detským očiam. O kvalite svedčí aj to, že dvojica autorka/ilustrátor sa svetovo preslávili viacerými bestsellermi. Grufalo je však ich najvydarenejšia kniha, smelo sa dá povedať, že klasika.

Predškôlkarov a škôlkarov by sme preto o ňu ukrátiť nemali. Zaslúžia si ju.
Príbeh má pokračovanie v druhom diele o Grufalinke, neposlušnom Grufalovom dieťati. Tiež je to milý, ba priam krásny príbeh, ktorý určite stojí za prečítanie. Aj keď úprimne: tá ozajstná rozprávka o Grufalovi, čo má moc pobaviť deti, rodičov, babku aj mačku, je len jedna.

2. Pán Gulôčka (Wojciech Widlak)

Mimoriadne láskavá kniha o priateľstve a spolunažívaní starého pána, psa, kačky a muchy. Alias Guľôčky, Pľuzgierika, Katastrofy a  Bzuk-bzuk. Pes Pľuzgierik a kačka Katastrofa sú tak trochu ako deti. Maľujú, rozbíjajú zrkadlo, chodia na výlety a  riešia filozofické otázky. To všetko za pomoci a pod dohľadom láskavého pána Guľôčku a občasného bzučania ich spoločníčky muchy. 
Okrem životných právd, napríklad o strácaní ružových okuliarov, hľadaní svetla v tme a vlastnej identity v hmle, deťom aj dospelým môže pripomenúť aj niečo iné. Že pri troche dobrej vôle sa dá vychádzať aj s vlastnými pľuzgiermi, katastrofami aj bzučaním v  hlave.

3. Hlbokomorské rozprávky (Monika Kompaníková)

Kniha slovenskej autorky zožala viacero ocenení, a úplne právom. Je veľmi hlboká, keďže dobrodružstvá ryby Biby a hada Rada sa odohrávajú na takom mieste, že hlbšie sa už ísť naozaj nedá. Rovno na dne podmorskej priekopy. Príbeh priateľstva a hľadania zubov a svetla, v  ktorom je veľkou pridanou hodnotou to, že reálie sú vykreslené prírodovedecky presne a podrobne.

Je preto odporúčania hodné, keď to rodič číta s dieťaťom, aby mu potom pri diskusii o podmorskom živote stačil a rozumel názvom všelijakých živočíchov a rastlín, o ktorých netušil, že existujú. A tiež dokázal chápať, keď mu dieťa bude vysvetľovať, o čom je princíp luminiscencie. Odporúčané pre deti nad päť rokov, mladší by sa v tom hlbokom morskom svete ešte mohli utopiť.

4. Kvak a Člup (Arnold Lobel)

Kniha je určená pre najmenšie deti, približne od dvoch rokov, ale podľa skúsenosti sa dá čítať stále dookola, aj keď má dieťa tri, štyri, päť aj šesť. Roztomilý príbeh dvoch žabiakov, jedného ufrflaného a  druhého optimistického, ktorí riešia rôzne životné situácie, sánkujú sa, píšu list, pečú koláče. A zažívajú všeličo bežné i nebežné. Jednoduchý text s vtipnými pointami, na ktorých sa zasmejú aj rodičia.

Výborné je, že dobrodružstvá žabiakov sa dajú čítať až v  štyroch pokračovaniach, jedno lepšie ako druhé (Kvak a Čľup sú kamaráti, Kvak a Čľup sú spolu, Kvak a Čľup nepoznajú nudu a Veselý rok s Kvakom a Čľupom).

5. Pippi Dlhá Pančucha (Astrid Lindgrenová)

Klasika, ktorú poznajú všetci. Keď sa do nej začítate po tých desaťročiach, čo uplynuli od čias vášho detstva, budete spolu so svojím dieťaťom nanovo očarení. Pippi je ryšavá, pehavá a čudná. Všetko robí úplne ináč ako ostatní, spáva s nohami na vankúši a  hlavou pod perinou, spievajúc si uspávanku. Je nekonvenčná, ale jej to vôbec neprekáža. A keď s tým má problém niekto iný, tak pri konfrontácii s  Pippiným šarmom (v tom lepšom prípade, v tom horšom s jej fyzickou silou) ho to rýchlo prejde.
 
Po výlete do sveta zábavných detských kníh nastal čas na krutú pravdu. Ak by ste aj robili všetko podľa manuálu – vyberali len tie najkvalitnejšie knihy, čítali ich deťom hodinu denne od troch dní veku do času, kým neodídu do internátu, interaktívne a umelecky a  pravidelne s nimi vymetali knižnice, kníhkupectvá a knižné veľtrhy – ani tak to nemusí stačiť.

Ten podstatný dôvod, prečo deti v neskoršom veku prestávajú čítať, totiž nie je to, že by ich knihy nezaujímali. Je to z veľkej časti preto, lebo v dobe nekonečných možností majú na výber (zdanlivo) oveľa zábavnejšie činnosti. Proti knihám stoja obrazovky. A ak s obrazovkami nespravíme nič, môže to celé dopadnúť škaredo, nech hocako silne podporíme stranu kníh. Realita je taká, že ak sa obrazovky nevypnú, čítať sa nebude.

Ako sme už spomínali v kapitole o tom, že deti potrebujú menej technológií, nie je ani žiadané, ani rozumné, aby to vypnutie bolo absolútne. Je ale veľmi žiadané a rozumné, aby sa úplne od malička nastavovali a prísne strážili veku primerané hranice. Vtedy dostanú knihy lepšie šance vydobyť si v životoch detí stále miesto. A to je pre deti vzácny celoživotný dar. 

Knihu si môžete výhodne kúpiť v našom internetovom obchode a v každom dobrom kníhkupectve.