Matovičova vláda a historická zásluha Andreja Kisku

Igor Matovič dnes spolu s koaličnými partnermi verejne oznámil zloženie svojej vlády. Vo vláde je pár silných mien, vláda neskrýva ambície, navyše doba priniesla úplne nový a závažný problém, očakávania sú preto nastavené pomerne vysoko.

Vo vláde je však najmä väčšina neskúsených politikov, ktorých vývoj a krízy rýchlo preveria. Určite sa objavia problémy s kompetentnosťou, ale hlavným problémom novej vlády bude niečo iné.

Bez ohľadu na rezorty, ryba smrdí od hlavy, charakter každej vlády závisí priamo od premiéra, tak to bude aj teraz. Existuje jedna ušľachtilo pôsobiaca ilúzia, že ľudia sa môžu v politike zmeniť k lepšiemu, že krokom k tomu môže byť práve vyššia funkcia. Protirečí tomu naša domáca politická skúsenosť aj šedivá poučka lorda Actona, že viac moci človeka korumpuje ešte viac.

Nepoznám v našich dejinách príklad, že by sa nejaký politik v čelnej funkcii zmenil k lepšiemu (opačných príkladov je iks), mám skôr pocit, že čím vyššia funkcia, tým viac sa odhalí charakter politika. Pre budúcu vládu bude preto určujúci charakter (a nie marketing) Igora Matoviča.

Od voličov však dostala Matovičova vláda dva darčeky, z ktorých bude výdatne ťažiť.

Tým prvým je ústavná väčšina, ktorú by, samozrejme, vláda mala využiť na niektoré potrebné a dlho odkladané zmeny (napr. prokuratúry a súdov), ale jej dlhodobým efektom sa môže ukázať najmä parlamentná stabilita. Ani odchod niekoľkých poslancov, k čomu bude prirodzene dochádzať, totiž neohrozí vládnutie.

Tým druhým darčekom je neúspech Progresívneho Slovenska, čo robí vládu menej heterogénnou, oslabuje celú jednu oblasť vnútorných konfliktov a tiež konfliktov s okolitými krajinami, najmä Maďarskom a Poľskom, a tiež odbúrava ideologické motivácie vo vzťahu k Bruselu a Berlínu.

Tým sa dostávam k druhej časti nadpisu tohto článku. Za jedno aj druhé totiž môže Andrej Kiska.

Hoci Kiska formálne ešte zostáva predsedom strany, a teda aj členom koaličnej rady, a hoci jeho najbližšie okolie bude dúfať, že ho dokážu ešte občas politicky oživiť, pravda je, že Kiska je nový Procházka.

Nielenže neprevezme mandát, nielenže dnes chýbal na tlačovke oznamujúcej zloženie vlády, Kiska verejne rezignoval na politiku, fakticky z nej odišiel. Jeho strana je bez vedenia a v strane nie je nikto, kto by ho dokázal ako-tak nahradiť a poslanecký klub viesť.

Je to ešte horšie, pretože Kiskova strana nemá ani ideovú, ani inú koherentnosť. Napriek tomu, že Kisku by mali jeho voliči vidieť aspoň tak kriticky, ako videli pred štyrmi rokmi voliči Siete Procházku, zámerom tohto textu je presný opak. Nech to znie akokoľvek tvrdo, Kiskovou historickou zásluhou sú práve dva vyššie spomínané „darčeky“ Matovičovej vláde.

Vďaka Kiskovi sa nedostali do parlamentu progresívci. Kiska s nimi jednak nevytvoril spoločnú koalíciu (volebnú stranu) a jednak stiahol pár liberálnych percent, ktoré odstavili progresívcov. Vďaka tomu bude mať Matovičova vláda o dve množiny menej problémov, čo jej zjednoduší vládnutie.

A vďaka Kiskovi vznikla aj ústavná väčšina, teda vláda s dostatočnou väčšinou v parlamente, pričom svoju stranu Kiska sám postavil do roly bezprizorného člena. Nič na tom nemení ani to, že liberálnejší poslanci z klubu Kiskovej strany skončia časom ako nezaradení poslanci, pretože nestrávia niektoré témy a excesy.

Nemá zmysel pokúšať sa o psychoanalýzu Andreja Kisku, napokon písal som o tom už v minulosti. Andrejovi Kiskovi treba zaželať dobré zdravie a pokojný dôchodok.

Jeho dva darčeky pre Matovičovu vládu sú dobré aj pre krajinu. Ale voči nášmu verejnému životu a politickej tradícii je fér, aby sme po tom všetkom neporovnávali Andreja Kisku s prezidentom Michalom Kováčom.