Tri predstavy otrasené koronavírusom

Epidémia koronavírusu sa rozširuje v Európe a už sme definitívne pochopili, že sa stáva súčasťou našich životov.

Na Slovensku nás ešte humor, našťastie, celkom neprešiel, ale zvážnievame. A pomaly cítime, ako sa začínajú otriasať rozšírené predstavy o živote, človeku, spoločnosti i politike. A ako pridržiavanie sa týchto predstáv začína bolestivo narážať na realitu. 

Otrasená romantická predstava o globalizácii

Prvý, kto na Slovensku nahlas povedal, že „koronavírus znamená koniec naivnej predstavy o globalizácii“, bol pred pár dňami bývalý minister školstva Juraj Draxler. Áno, tá predstava bola romantická. Taká, ako spieval John Lennon v piesni „Imagine“: „Predstav si, že nie sú štáty..., že nie sú národy...“  

Dovolenkovať v Thajsku, lietať cez Atlantik, vybrať si peniaze z bankomatu na druhom konci sveta, mať právo odísť v každej chvíli do ktorejkoľvek krajiny a usadiť sa tam. Vítať imigráciu v rozsahu sťahovania národov. Vyvážať a dovážať pracovnú silu od stavbárov cez opatrovateľky až po programátorov. Outsourcing. Byť občanom sveta bez hraníc. Mať jednu svetovú vládu alebo keď nie tú, tak aspoň tú európsku.

Európska únia ako keby neexistovala a to nie je voči nej výčitka. Zrazu sa to pociťuje ako prirodzené, že koná národné spoločenstvo. Zdieľať

Koronavírus rozhodol, že to bude inak. A vlastne nie koronavírus, ale ľudia v národných štátoch tak rozhodli. Európania sú zrazu viac občanmi svojich národných štátov ako občanmi EÚ, zrazu počúvajú svojich politických národných lídrov, ktorí stanovujú vlastné národné stratégie, vedú národné krízové štáby a komunikujú o opatreniach.

Európska únia ako keby neexistovala a to nie je voči nej výčitka. Zrazu sa to pociťuje ako prirodzené, že koná národné spoločenstvo. Jediná zapamätateľná reakcia EÚ na koronavírus bola výzva predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen členským štátom, aby jednostranne neuzatvárali svoje hranice, čo členské štáty v podstate ignorovali. V posledných hodinách pred napísaním tohto článku napokon Európska komisia rozhodla o uzavretí Schengenskej hranice pre všetkých cudzincov.

Európania opäť objavili (predtým to tak bolo počas imigračnej krízy), že hranice ich štátov (našťastie) nezanikli a tie hranice si prísne strážia. Premýšľam, ako dlho by sa čakalo na uzavretie hraníc, ak by o ochrane hraníc rozhodovala a riadila ju iba EÚ, k čomu smerovali návrhy v roku 2004 na zriadenie celoeurópskeho policajného pohraničného zboru, ktoré som vtedy ako minister vnútra aj spolu s kolegami z niektorých iných krajín odmietol. 

Cez Atlantik sa z kontinentálnej Európy do USA nelieta. Minimálne na niekoľko týždňov budeme opäť v predlindberghovskej dobe. USA a NATO rušia niektoré chystané vojenské cvičenia. Lyžovačky v Taliansku sa skončili. Ľudia, ktorí pracujú v zahraničí, tam buď ostávajú, alebo sa po návrate domov ocitajú v nedobrovoľnej karanténe.

V zlých časoch v nás silnie nám blízke povedomie, že naše „my“ je náš politický (teda nie nevyhnutne v etnickom zmysle) národ. Nie je to nič proti nadnárodným organizáciám vo všeobecnosti, je to len prirodzené poukázanie na ohraničenosť ich významu. V zlých časoch sa v nás prebúdzajú národní konzervatívci. A to je prirodzené.

Kto by sa bol nazdal, že ten Lennonom vysnívaný svet bez národov, štátov a náboženstiev, svet prepojený, svet „otvorenej spoločnosti“ je tak nebezpečne krehký.Zdieľať

Kto by sa bol nazdal, že ten Lennonom vysnívaný svet bez národov, štátov a náboženstiev, svet prepojený, svet „otvorenej spoločnosti“ je tak nebezpečne krehký.

Nie, vlády nie sú a nebudú všemocné

Tak ako domovina a štát nie sú vždy to isté, tak aj spoločnosť a vlády zďaleka nie sú to isté. V demokracii sú očakávania voličov, čo všetko im vláda má poskytnúť, v podstate neohraničené a vlády samotné vo volebných kampaniach takéto očakávania vzbudzujú. Ale v duši rozumných ľudí vždy bolo oprávnené podozrenie, že tie očakávania sú falošné.

Roky voláme po utopickej dokonale organizovanej vláde, ktorá nás ochráni pred všetkým a dá nám všetko. Etalónom majú byť oné vlády vo „vyspelom svete“. Preto i dnes sa stretávame so sťažnosťami na to, že nie sú okamžite pripravené milióny rúšok, dostatočné množstvo krízových infoliniek, funkčné testovanie na koronavírus na počkanie, dostatok prístrojov na dýchanie a tak ďalej.

Ale táto naša predstava je otrasená televíznymi obrazmi, na ktorých vidíme pacientov umierajúcich v zdravotníckych stanoch a provizórnych halách. Príbehy, v ktorých počúvame o ťažkom rozhodovaní lekárov, koho zachraňovať a intubovať skôr a koho nechať zomrieť. Kde? Našťastie nie u nás. V severotalianskom Lombardsku, ktoré patrí k najbohatším regiónom Európy.

Neexistuje vláda, ktorá by bola perfektne pripravená na všetky katastrofy, vláda, ktorá by nemusela nechať žiaden priestor pre svojpomoc, pre mimoriadne hrdinstvo. Toto je priestor, ktorý nikdy ani žiadna vláda nevyplní. Je to priestor pre človečenstvo.Zdieľať

Nie, neexistuje vláda, ktorá by bola perfektne pripravená na všetky katastrofy, vláda, ktorá by nemusela nechať žiaden priestor pre svojpomoc, pre mimoriadne hrdinstvo, obetavosť a nasadenie v niektorých povolaniach a pre obyčajnú vôľu čosi vydržať a pretrpieť, a teda priestor aj pre našu vďačnosť a spolupatričnosť. Toto je priestor, ktorý nikdy ani žiadna vláda nevyplní. Je to priestor pre človečenstvo.

Preto si ľudia už pred mnohými dňami šili sami ochranné rúška, preto vidíme nasadenie lekárov, zdravotníkov, ktoré možno ešte nikdy nezažili. Preto podstupujú zvýšené riziko predavači v obchodoch či vodiči dopravných prostriedkov, policajti a záchranári. A preto im Európania vďačne tlieskajú z balkónov.    

Predbežný koniec druhu Homo deus

„Boli sme nepokorní,“ poznamenal bývalý český prezident Václav Klaus k pandémii koronavírusu. Nepokorní. Moderní ľudia uverili progresivistickej vízii o budúcom človeku, ktorá je popretím príbehu o páde prarodičov z knihy Genezis. Človek progresivistickej vízie neustále stúpa k svojmu vlastnému božstvu, ktorým je on sám.

V mnohých hlavách tam už dospel. Fenomén smrti vytesnil mimo svojho zorného uhla. Domnieva sa, že mu už nič nie je nemožné, sám si určuje, čo je dobro a čo zlo. Sám seba podvedome považuje za „homo deus“. Na označenie tohto človeka si požičiavam názov knihy Yuvala Noaha Harariho.

Zrazu Homo deus s napätím počúva každý deň správy, koľko úmrtí pribudlo v Taliansku, koľko nových nakazených na Slovensku... Lietal na iné kontinenty, teraz nosí rúško a sedí doma. Spomína si na ono „Prach si a na prach sa obrátiš“. Ale tým bude akýsi ľudskejší. Kiež by takým ostal.Zdieľať

Predstava vlastného pádu je mu neprijateľná. „Žijeme predsa v 21. storočí,“ hovorí sám sebe. Absurdné je to, že skúsenosť predchádzajúceho storočia s nacizmom a komunizmom je dôkazom pravého opaku progresivistickej vízie.

„Som boh,“ hovorí vo veľkofilme „Pád Rímskej ríše“ cisár Commodus svojmu protivníkovi generálovi Liviovi. „Daj mi meč a ja ti ukážem, aký si ty boh...“ odpovedá mu Livius. A tak je to aj s moderným človekom dneška. Nepadá z piedestálu mečom. Ale koronavírus ho vie rozhádzať.

Zrazu nádejný Homo deus s napätím počúva každý deň správy, koľko úmrtí pribudlo v Taliansku, koľko nových nakazených na Slovensku... Lietal na iné kontinenty, teraz nosí rúško a sedí doma. Vízia nesmrteľnosti, ako ju vykreslil Harari, sa mu vzdialila. Homo deus možno bude otrasený. Spomenie si, vlastne už si spomína aj na ono „Prach si a na prach sa obrátiš“.

Ale tým bude akýsi ľudskejší. Kiež by takým ostal.