Pozrite na neho, čudáka: Má byť ministrom, a pritom verí v Boha

Eduarda Hegera a Marka Krajčího spája niekoľko vecí: Obaja sú politikmi OĽaNO. Mená oboch sa skloňujú v súvislosti s obsadením kľúčových postov v novej vláde Igora Matoviča. Heger by mal byť ministrom financií, kým Krajčí ministrom zdravotníctva.

A ani jeden z nich sa netají, že je praktizujúcim kresťanom. Ich osobné cesty k Bohu sa dajú nájsť na stránke Môj príbeh. Ide o portál svedectiev, v ktorých veriaci opisujú svoje obrátenie.   

Hegerov príbeh je tu zavesený od roku 2010, Krajčího príbeh od roku 2016. Teraz sa všelikde vyťahujú, akoby malo ísť o nejaký kompromitujúci materiál. Akoby pred rokmi podnikali s Kočnerom alebo niečo podobné.

Odkazy na svedectvá politikov OĽaNO som videl na facebooku u ľudí z ľavicovo-progresívneho prostredia či v diskusných fórach pod článkami o nich, kde ich zdieľajú anonymní debatéri. Vždy sú prezentované ako nejaká bizarnosť. – Akože, kto nám to ide teraz vládnuť.

Špeciálne Krajčímu sa najnovšie povenovala aj Pluska: „Tajomná minulosť nového ministra zdravotníctva: Jeho život už od malička riadi...“ S pointou, že ho riadi Boh. Článok čerpá práve z Krajčího svedectva na stránke Môj príbeh.

„Podľa toho, čo sa tu o ňom píše, zbohom, rodina... stredoveký bigotný tmár,“ reaguje jeden z čitateľov v diskusii pod článkom. „Neviem, ako to pôjde ruka v ruke s potrebou rázneho a pragmatického prístupu k odstráneniu toho bordelu v zdravotníctve.“

Tá reakcia je v niečom symptomatická. Niektorí ateisti majú o praktizujúcich veriacich, ktorí si navyše prešli nejakou osobnou duchovnou skúsenosťou, predstavu, že ide o akýchsi blúznivcov bez vzťahu k realite. Lenže kresťanstvo nepopiera existenciu hmotnej reality, iba tvrdí, že popri nej je tu tiež čosi, čo ju presahuje.

Kresťanská antropológia, jej pohľad na človeka a stvorený svet je v skutočnosti prudko realistická. Zbavuje nás totiž ilúzií o sebe i druhých.

Aj ten, kto v ústredné výpovede kresťanstva nevyhnutne neverí, by mohol uznať, že človek má tiež duchovné potreby a duchovný rozmer. A pokiaľ sa niekto rozhodne tento svoj duchovný rozmer prehlbovať, nerobí to ešte z neho bizarného čudáka.

Napokon, Krajčí je občianskym povolaním lekár, detský kardiológ. Túto prácu by zrejme nemohol po celé roky vykonávať, keby mu viera zacláňala vo výhľade na reálny svet.

Momentálne sa sociálnymi sieťami šíri memečko s Krajčího naliehavou výzvou, aby sme všetci nosili rúška. Hoci je otázne, či by efekt bol naozaj taký silný, ako keby sme všetci boli zaočkovaní, je v tom v každom prípade viac zmyslu pre realitu, než prejavujú niektorí politickí lídri krajín na západ od nás, často oveľa úctyhodnejších demokracií, kde sa však hrozba koronavírusu doposiaľ podceňovala.

Skutočnosť, že politik verí v Boha, modlí sa alebo číta Bibliu, by nemala byť vyťahovaná voči nemu ako negatívum. Ani že o tom otvorene hovorí.

Ako by sa dnes svet asi pozeral napríklad na kresťanskodemokratických politikov, ktorí položili základy európskej integrácie? Francúzsky premiér Robert Schuman chodil s matkou na púte do Lúrd; západonemecký kancelár Konrad Adenauer raz označil katechizmus za zdroj svojich politických presvedčení; a Alcide De Gasperi navštevoval bohoslužby denne, ak mu to práca talianskeho premiéra dovoľovala.

Reč nie je o stredoveku, ale o čase vzdialenom len asi 70 rokov v minulosti. Adenauer, Schuman a De Gasperi viedli po druhej svetovej vojne svoje krajiny k obnove a blahobytu. Dnes by sa možno ani nedostali do vlády svojich štátov, lebo iní by ich na základe verejných prejavov ich duchovného života už preventívne označili za „bigotných tmárov“.

Pritom ich národy určite netrpeli tým, že mali zbožných politických lídrov. Zároveň pre všetkých troch bola viera integrálnou súčasťou ich života a osobnosti – nie niečo, čo si ráno pred vstupom do úradu vyzlečú ako kabát, aby si to opäť obliekli, keď pôjdu večer domov.

A keď už sa skloňuje nejaký „temný kresťanský dávnovek“, opäť dávam do pozornosti svoj nedávny článok o Erazmovi Rotterdamskom a jeho knihe Výchova kresťanského vladára z roku 1516. Nech každý posúdi sám, či sú to nereálne úvahy alebo, naopak, nadčasová a praktická politická múdrosť.

Na druhej strane, tak ako by osobná zbožnosť nemala politika diskvalifikovať či odsúvať ho do pozície akéhosi čudáka, zároveň ani nie je automatickou garanciou efektívneho výkonu verejnej funkcie. V slovenskom konzervatívnom prostredí roky zaznieva, že kresťanský politik by mal v sebe spájať charakter a súčasne odbornosť. Pričasto občan totiž dostával jedno bez druhého. Alebo dokonca ani jedno z toho.

Marek Krajčí a Eduard Heger sa rozhodli verejne priznať k svojej viere. Zároveň tým sami sebe nastavili vysokú latku. Vo svojich funkciách totiž budú kvôli tomu posudzovaní nielen ako politickí predstavitelia hnutia OĽaNO, ale tiež ako kresťania v politike.

Zdravotníctvo a financie sú náročné rezorty. Priestor pre zlyhania (a vzbudenie pohoršenia) je v nich veľký aj v čase, keď republika nečelí bezprecedentnému stavu núdze v dôsledku epidémie koronavírusu.

Je to výzva zároveň pre veriacich voličov. Aby na svojich zástupcov v politike mysleli aj počas modlitieb. A prihovárali sa za zdarné vedenie ich rezortov.