Naozaj idú učiteľstvo študovať menej kvalitní uchádzači, ktorí ani nechcú učiť?
Asi každý z nás si už niekde prečítal alebo vypočul kritiku výberu a prípravy budúcich učiteľov. Najčastejšie zaznieva tvrdenie, že sa na štúdium učiteľstva vo všeobecnosti hlásia tí menej kvalitní absolventi stredných škôl, ktorí aj tak nechcú a nebudú učiť. Čo však znamená „tí menej kvalitní“? A sú tieto tvrdenia podložené len osobnými dojmami alebo vyplývajú z výskumov a dát?
Akí absolventi idú študovať učiteľstvo?
V rokoch 2017 – 2019 sme na Katedre psychológie a patopsychológie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave riešili projekt VEGA s názvom Osobnosť a profesijné videnie učiteľov a učiteliek vo vzťahu k riešeniu náročných situácií v školskej triede v období tranzitu do praxe. V rámci tohto projektu sme pomerne komplexne skúmali osobnostné profily viac ako 400 študentov učiteľstva. Prevažná väčšina z nich študovala učiteľstvo na Univerzite Komenského v Bratislave, ale zastúpení boli aj študenti z Trnavskej univerzity a Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, pochádzali zo všetkých regiónov Slovenska a pripravovali sa na pedagogickú dráhu pre všetky stupne vzdelávania v regionálnom školstve a všetky skupiny predmetov (prírodovedné, spoločenskovedné, výchovné či jazyky).
Ako prvé nás zaujímalo, aká je motivácia študentov učiteľstva pôsobiť v školstve. Uvedomujeme si, že na tieto otázky mohli odpovedať tendenčne a sociálne žiaduco. Napriek tomu si ich odpovede dovolím uviesť. Takmer polovica opýtaných študentov (48 %) uviedla, že po skončení štúdia určite plánuje ísť učiť, menej sú o budúcej učiteľskej kariére presvedčení študenti učiteľstva pre 2. stupeň základných škôl a stredné školy (teda tí, ktorí študujú učiteľstvo konkrétnych predmetov). Pre 59 % študentov v našej vzorke bolo štúdium učiteľstva prvou voľbou a polovica z nich uvádza, že si toto štúdium zvolili aj preto, že už majú praktické skúsenosti v oblasti práce s deťmi.
Ďalej sme zisťovali, aká je úroveň rozumových schopností budúcich učiteľov. Tu sa výsledky väčšiny pohybovali v porovnaní s normami testu, ktorý sme použili, okolo priemeru, a to v matematických, verbálnych aj priestorových úlohách. Teraz si možno mnohí povedia, že sa to „dalo čakať“. Na všeobecný pokles úrovne kognitívnych schopností učiteľov totiž upozorňujú aj niektoré zahraničné štúdie.
No treba brať do úvahy aj argument, že ak deti učia učitelia s vyššou úrovňou rozumových schopností, profitujú z toho najmä deti, ktoré podávajú dobré výkony, pre deti priemerné alebo menej výkonné je takýto učiteľ často skôr nevýhodou. Za závažnejšie preto považujeme zistenie, že budúci učitelia výrazne zlyhávali v úlohách zameraných na kognitívnu reflexiu, ktorá je najmä predpokladom pre rozvoj kritického myslenia. Ide o schopnosť nepodľahnúť tendencii prijať prvé riešenie, ktoré sa ponúka, no býva často nesprávne. Študenti učiteľstva mali vyriešiť tri úlohy, ako je táto: „Ak piatim strojom trvá vyrobenie piatich súčiastok 5 minút. Koľko minút bude trvať 100 strojom vyrobiť 100 súčiastok?“ Všetky tri úlohy správne vyriešili len 3 % študentov. Viac ako polovica nevyriešila správne ani jednu z úloh. V našom súbore sa skutočne nepotvrdilo, že by štúdium učiteľstva priťahovalo študentov s nadpriemernými rozumovými schopnosťami, takíto študenti sa v našom súbore našli len ojedinele. Ale stojí za úvahu, či je to jediný predpoklad úspešného výkonu v učiteľskej profesii.
Budúci učitelia sú empatickí a sociálne zruční
Naopak skóre vyššie ako sa uvádza pre bežnú populáciu, dosiahli budúci učitelia v oblasti empatie, sociálnych kompetencií a zodpovednosti. Z ďalších profesijných charakteristík osobnosti, ktoré sme skúmali, sa budúci učitelia od bežnej populácie mierne odlišovali v emočnej stabilite a odolnosti voči záťaži, kde mali nižšie skóre. Tieto výsledky môžu do určitej miery súvisieť aj s tým, že v našej „učiteľskej“ vzorke prevažujú ženy. Teda možno očakávať vyššiu mieru empatie, citlivosti na sociálne situácie alebo orientácie na budovanie medziľudských vzťahoch. Na druhej strane nižšia miera emočnej stability a odolnosti môže byť bariérou najmä pri zvládaní náročných situácií a stresu spojeného s učiteľstvom. V charakteristikách ako je chuť pracovať v tíme, asertivita alebo motivácia viesť iných boli rozdiely oproti bežnej populácii minimálne.
Aj v stratégiách zvládania záťaže sme si všimli určité rozdiely medzi študentmi učiteľstva, učiteľmi v praxi a bežnou populáciou. Učitelia (budúci aj praktizujúci) oproti bežnej populácii častejšie uvádzali, že v záťažových situáciách siahajú po únikových stratégiách, ale tiež častejšie vyhľadávajú sociálnu oporu. Ukázalo sa tiež, že budúci učitelia, ktorí uprednostňujú menej produktívne stratégie zvládania záťaže, citlivejšie vnímajú rôzne prejavy rušivého a nevhodného správania detí.
Za jednu z dôležitých premenných považujeme aj to, ako budúci učitelia vnímajú možnosti rozvíjať svojich žiakov, ale aj samých seba. Americká psychologička Carol Dweck popísala tzv. rastové a fixné nastavenie mysle, teda veľmi zjednodušene povedané, naše presvedčenie o tom, či svoje schopnosti môžeme rozvíjať, alebo sú naopak fixne dané a nemožno na nich veľa zmeniť. Toto presvedčenie významne ovplyvňuje prístup učiteľa k žiakom, jeho schopnosť akceptovať rôznorodosť detí v triede a súčasne snahu podporovať rovnako všetky deti. V našom výskume sme použili dotazník presvedčení o osobnosti a inteligencii. Autorka uvádza, že v populácii je bežne okolo 40 % ľudí, ktorí preferujú fixné nastavenie, 40 % tých, ktorí preferujú nastavenie rastové a okolo 20 % nemá vyhranené presvedčenie. Budúci učitelia v našej vzorke predstavovali najmä skupinu rastovo nastavených a nevyhranených. Fixné nastavenie bolo v menšine. Toto zistenie je optimistické, pretože dáva predpoklad k tomu, že sú budúci učitelia v prevažnej miere pripravení na sebe pracovať.
Ak by sme chceli výsledky zhrnúť do jednej vety, možno povedať, že si učiteľstvo vybrali študenti, ktorí sa v priemernom osobnostnom profile zásadne nelíšia od bežnej populácie. Lepšie výsledky dosahujú hlavne v oblasti empatie, sociálnych zručností a rastového nastavenia mysle, čo sú nepochybne charakteristiky užitočné pre efektívny výkon učiteľskej profesie. Treba však brať ohľad aj na to, že vo všetkých premenných, ktoré sme skúmali, sa v súbore našli aj extrémne typy, ktoré dosiahli v niektorých charakteristikách vysoko nadpriemerné, ale aj podpriemerné hodnoty.
Psychologický osobnostný profil
Vyvstáva teda otázka, čo takéto výsledky znamenajú pre učiteľskú prípravu. Do akej miery pri výbere študentov učiteľstva zohľadňovať aj psychologický osobnostný profil uchádzačov o štúdium? Ak ho zohľadníme, bude možné vylúčiť typy, pre ktoré môže byť kvalitný výkon učiteľskej profesie skutočne náročný?
Druhý pohľad nastoľuje otázku, čo s takýmito zisteniami môžeme robiť počas štúdia. Psychologická diagnostika nemusí byť len nástrojom výberu uchádzačov o štúdium učiteľstva, ale tiež podkladom pre ich cielený rozvoj počas štúdia v oblastiach, ktoré je možné rozvíjať, pre mentoring a kariérne poradenstvo, napr. pri prechode z bakalárskeho na magisterské štúdium, kde by touto cestou mohlo tiež dochádzať k istej selekcii.
A kto teda bude učiť naše deti? Podľa našich zistení to môžu byť aj veľmi empatickí, sociálne zruční a rastovo nastavení mladí ľudia. Aby z nich boli naozaj dobrí učitelia, musíme pracovať najmä na rozvoji ich kritického myslenia a stratégiách zvládania záťaže. A, samozrejme, motivovať ich k tomu, aby naše deti skutočne učiť chceli.