R. Corben: Duchové mrtvých (Comicsový denník 3/2020)

Nikto nevie nakresliť rozkladajúce sa mŕtvoly tak hnusne, ako Richard Corben. Ak vás daný výrok moc neoslovil, asi nemá cenu čítať ďalej — tých nebožtíkov tu je ozaj požehnane.

Poviedky Edgara Allana Poea asi poznáte: Pochovaný za živa, Sud vína Amontilladského, Vražda na ulici Morgue. Plus Havran, samozrejme (aj keď to už je vlastne báseň. Ktorú viem, btw, odrecitovať vďaka songu od Slobodnej Európy). Všetko krásne atmosferické horory, ktorých sa na tomto mieste chytil práve spomínaný hnusák Corben.

Zbierku Duchové mŕtvych tvorí 16 poviedok a básní, ktoré si tento šikovný tvorca vybral a preniesol do kreslenej podoby. Keďže nechcel ostať len pri doslovnej adaptácii, snažil sa jednotlivé témy a motívy mixovať a prepájať. Čo mu nie až tak veľmi vyšlo. Niekedy to je príliš dlhé, inokedy krátke, často krát ide dosť mimo pôvodného (decentného) naznačenia záverečnej katarzie. Obzvlášť ma to vyrušilo pri spracovaní Havrana.

Dojem však (opäť raz) zachraňuje autorova špecifická kresba — plná malých bodiek, detailov a deformácií. Vizuálneho rozkladu. Ťažko sa to popisuje, ale už len zbežný pohľad na ňu vo vás vyvolá znepokojivé pocity. A to je predsa to, čo od hororu očakávame, že?

Podaril sa aj coloring. V poviedke Maska rudé smrti, kde to je dôležité aj pre samotný dej, sa krásne striedajú farby, a nepôsobí to vôbec rušivo. Aj keď je zvyšok comicsu skôr v odtieňoch hnedej.

Nakoniec som teda znepokojený, vystrašený a znechutený.
Rozumej: spokojný