Foto Saša Uhlová
Nebola by som prekvapená, ak by volební lídri koalície strán Progresívne Slovensko a Spolu – občianska demokracia, ktorej chýbalo 926 hlasov k tomu, aby sa dostala do parlamentu, na svoje sociálne siete napísali: Ďakujeme, že ste si všetky svoje dobré rady nechali na svojej stene. Komentátori prichádzajú s vysvetleniami tesného volebného neúspechu koalície a Miroslav Beblavý a Michal Truban sa teraz na svoje voličstvo obracajú so zdržanlivým „prepáčte“. Pripomeňme si však, ako hrozivo vyzerali percentá strany Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko v oficiálnych predvolebných prieskumoch a aj v „neverejných“ prieskumoch financovaných občiankami a občanmi. Až na posledný prieskum mala ĽS Naše Slovensko dvojciferný výsledok a stabilne sa držala na treťom mieste za stranami SMER – sociálna demokracia a Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Chytenie sa boja proti fašistom a presun kampane zo sociálnych sietí na miesta, kde kampaňoval Kotleba, sa koalícii PS-Spolu javilo ako dobré rozhodnutie. Táto stávka na antifašizmus ako spôsob odlíšenia sa od unisono volania po konci korupčných a zločinných vlád SMERu-SD nebola politicky neprezieravá. Môžeme dnes kritizovať jej prevedenie. Ale v dobrej viere spojila odkaz na stále široko zdieľané hodnoty nedávnej slovenskej histórie s odkazom na, zdá sa, oveľa menej zdieľané hodnoty ľudských práv, ktoré (okrem iného) chcú Progresívne Slovensko a Spolu hájiť.
No pasaran?
Kotlebovci nedosiahli projektované čísla a koalícia PS-Spolu by si tak mohla pripísať zásluhy za to, že platí pozmenený antifašistický performatív „Neprejdú!“ – neprejdú v takých šíkoch, do akých sa formovali. Vzhľadom na to, že Progresívne Slovensko a Spolu zostávajú mimoparlamentnými stranami, týmto dvom stranám žiadny veľký kredit za nijako oslnivý výsledok Kotlebu teraz nikto nepriznáva. (I tak však treba uznať, že podpora ĽS Naše Slovensko v porovnaní s minulými parlamentnými voľbami v roku 2016 a aj v porovnaní s prezidentskými voľbami v absolútnych číslach narástla.)
Ústup od obhajoby ľudských práv žien, gejov, lesieb, bi- a transľudí, ale aj migrantov a migrantiek, je niečo, na čom sa pomerne dobre zhodne veľká a vplyvná časť možnej budúcej koalície.
Zdá sa, že dnes „za všetko môže“ snehová guľa Igora Matoviča a jeho strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ktorá buď naberala nevoličov alebo voličky a voličov vysávala všade, kde mohla. Správam dominuje víťazný príbeh Igora Matoviča, ktorý však nie je bez poškvrny – okrem neštandardnej podoby kandidátnej listiny OĽaNO sa nová koalícia, ktorej podoba zďaleka nie je zrejmá, bude musieť popasovať aj s nepredvídateľným konaním Igora Matoviča. Toto riziko rokujúce strany poznajú, no i tak občiankam a občanom sľubujú koniec jednej a začiatok novej éry.
Krásu tohto nového začiatku však nešpatia len obavy z nedostatku „štátnickosti“ Igora Matoviča. Za mimikri víťaznej „demokratickej opozície“ sa totiž skrýva aj množstvo „obyčajných“ poslankýň a poslancov s neobyčajne reakčným svetonázorom. Bez veľkého konšpirovania možno o novom slovenskom parlamente povedať, že v takzvaných eticko-kultúrnych otázkach (rozumej: interrupcie, registrované partnerstvá, umelé oplodnenie, sexuálna výchova, Istanbulský dohovor, migrácia a ď.) bude silne reakčný, alebo – ak chcete – konzervatívny.
Nejde jen o OĽaNO
Nejde pritom len o OĽaNO, na ktorého konzervatívnosť teraz poukazujú viaceré médiá. Tento trend je – s výnimkou staronového poslaneckého klubu strany Sloboda a solidarita (6,22 percenta) – vidno naprieč všetkými stranami. Klub, ktorého dôležitou a vplyvnou súčasťou sú aj poslanci Občianskej konzervatívnej strany, ako jediný v uplynulom roku hlasoval konzistentne proti návrhom obmedzujúcim práva žien. (Za všetkých jeho poslancov uveďme Ondreja Dostála, ktorého vysvetlenie rodovo podmieneného násilia sa dá púšťať si na povzbudenie feministickej politickej morálky.) Spomeňme si na sedem poslaneckých návrhov, ktoré mali obmedzovať prístup žien k možnosti interrupcie a na ďalšie dva návrhy na celkové odmietnutie Istanbulského dohovoru v uplynulom roku a v uplynulom týždni. Účelom týchto návrhov nebolo nič iné než „osloviť konzervatívneho voliča“, respektíve dostať biskupské požehnanie pre jeho oslovenie. Poslankyne a poslanci klubu Sloboda a solidarita a aj nezaradené poslankyne a poslanci neskôr kandidujúce za Progresívne Slovensko boli jediní, kto pomenúval nezmyselnosť a krutosť dôsledkov politickej súťaže o „mravného a najmravnejšieho“.
Keď sa však od klubu SaS posunieme ďalej, tak ďalšie strany predpokladanej vládnej koalície – Za ľudí (5,77 percenta), Sme rodina (8,24 percenta) a víťazné OĽaNO (25,02 percenta) – už tvoria pomerne jasnú reakčnú frontu. Volebná dvojka strany exprezidenta Andreja Kisku, Za ľudí, Veronika Remišová, svoje reakčné ostrohy kuje minimálne od dôb prerokovávania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v roku 2014, ktorej prijatiu vehementne oponovala. A ukázala ich napríklad aj pri ostatných hlasovaniach o návrhoch zákona na sprísnenie prístupu k interrupciám – tie opakovane podporila. Vyjadrenia – vtedy ešte prezidenta – Kisku k referendu proti manželskej rovnosti a proti sexuálnej výchove v roku 2015, v ktorých sa neváhal k veci vyjadriť ako súkromná osoba schvaľujúca toto referendum, tiež nenechávajú nikoho na pochybách. Koniec koncov, nezhody v oblasti „hodnôt“ boli jedným, hoci nie rozhodujúcim, dôvodom nedohody na spoločnej volebnej spolupráci strán Za ľudí, Progresívne Slovensko a Spolu na jeseň minulého roku.
Těžké váhy Křesťanské unie
Strana Sme rodina Borisa Kollára v uplynulom volebnom období hlasovala konzistentne za sprísnenie zákona o interrupciách, pridala sa aj k hlasnému a opakovanému odmietnutiu Istanbulského dohovoru. Samotný Kollár v roku 2017 kritizoval slovenskú obdobu prideu, Dúhový pochod, a minulý rok sa – ako otec desiatich detí, hoci s deviatimi rôznymi ženami – asi pochopiteľne objavil na „prideu normálnych ľudí“, pochode Hrdí na rodinu. Najviac to boli práve voličky a voliči strán Sme rodina a Za ľudí, kto najviac podporoval na jeseň 2019 prerokovávané sprísnenie interrupčných zákonov.
Napokon, strana Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ktorá na svoju kandidátku pribrala političky a politikov ďalších troch politických subjektov – strán NOVA, Kresťanská únia a Zmena zdola. Strana za jeden z jedenástich dôvodov, prečo ju voliť, uvádzala, že ako jediná dala ženu na prvé miesto kandidátky. Ak by volebná líderka Mária Šofranko neskončila pár týždňov pred voľbami s vážnymi zdravotnými problémami v nemocnici, tak by Matovičovo úsilie o podporu žien v politike len naoko pôsobilo ako komické. Nie je to však tento aspekt zostavovania kandidátnej listiny, ktorá už počíta s tým, že „poslední budú prvými“ (Igor Matovič sa prekrúžkoval z posledného, 150. miesta kandidátky, na prvé), čo naznačuje problematickosť strany. Z 53 mandátov pre OĽaNO má štyri Kresťanská únia (kandidovala spolu 18 ľudí), teda skupina odídencov od Kresťanskodemokratického hnutia združená okolo bývalej europoslankyne a predsedníčky Výboru pre rodovú rovnosť Európskeho parlamentu v rokoch 2004 – 2009, Anny Záborskej, do ktorej patria Richard Vašečka, Ján Szőllős a Katarína Hatráková. Najmä Záborská a Vašečka sú politickými ťažkými váhami. Kým Záborská ťažila a bude ťažiť zo svojho napojenia na reakčné hnutia v Európe a svete, charizmatický kresťan Vašečka, ktorý sa do parlamentu prvý krát dostal už v roku 2012 práve na kandidátke OĽaNO, má zase stabilne vysokú podporu medzi členstvom charizmatických spoločenstiev. Aj zo strany NOVA vzniknuvšej okolo ďalších odídencov z KDH, Daniela Lipšica a Jany Žitňanskej, sa podarilo umiestniť dvom z celkovo šiestich kandidujúcich (Anna Andrejuvová, Gábor Grendel).
Druhý voj reakce
Ale nie sú to len explicitne kresťansko-konzervatívne politické subjekty na kandidátke OĽaNO, ktoré spoluvytvárajú reakčný základ novej vládnej koalície. K uvedeným sa pridali aj individuálni kandidáti OĽaNO a spolu s Kresťanskou úniou sa združili pod značkou Kresťanskí kandidáti. Z celkového počtu 57 týchto kandidátov sa do parlamentu napokon dostalo 25. Tvoria tak takmer polovicu 53člennej skupiny poslankýň a poslancov zvolených za OĽaNO. Pritom doterajší poslanci za OĽaNO Fecko, Heger a Krajčí (ale aj Grendel) sa už „dobre“ osvedčili pri hlasovaniach o interrupciách a Istanbulskej dohode. Anna Andrejuvová dobrovoľníčila pri Národnom pochode za život v roku 2019, Peter Kremský bol hovorcom Aliancie za rodinu počas organizácie referenda proti manželskej rovnosti a sexuálnej výchove v roku 2015, Ján Kerekréti zase činovníkom Slovenskej evanjelickej aliancie, členskej organizácie Európskej evanjelikálskej aliancie, otvorene vystupujúcej proti pojmu gender a právam gejov a lesieb, Jozef Bubnár je spevák gospelu. Lucia Drábiková a Peter Dobeš sú Fóra života, členmi konzorcia organizácií usilujúcich o „ochranu života od počatia“.
Jednoducho: radovať sa z toho, že v parlamente už nezasadne figúra typu Natálie Grausovej, poslankyne kotlebovcov, ktorá v parlamente „zasvätene“ (čítaj: podľa prefabrikátov Márie Raučinovej a Gabriele Kuby) prednášala o zhubnom vplyve Marcuseho, Marxa a radikálneho feminizmu na „civilizáciu“, nie je na mieste. Zdá sa, že najmä v OĽaNO do parlamentu nastupuje „druhý voj“ reakčného hnutia ostatných rokov. Nejde teda o lídrov referenda proti gejom a lesbám či pochodov za život – tí a tie (za všetkých: Renáta Ocilková, Eva Grey, Anna Verešová, Marek Michalčík) sa sústredili do v týchto aj predchádzajúcich parlamentných voľbách neúspešného Kresťanskodemokratického hnutia, alebo na účasť v parlamentnej politike vedome rezignovali (Anton Chromík). V prípade OĽaNO teraz ide o ľudí, ktorí si svoju reakčnosť takzvane odpracovali na ulici alebo v rôznych organizáciách, pričom mnohí z nich (prakticky ľudia od 20. miesta na kandidátnych listinách, s výnimkou poslednej desiatky) so svojím zvolením na základe zverejnených preferencií asi ani nepočítali. Táto skladba OĽaNO ukazuje, ako nezmyselné je dnes na Slovensku stotožňovať takzvanú občiansku spoločnosť s liberalizmom a obhajobou ľudských práv. Ukazuje, že na Slovensku existuje silnejúca reakčná občianska spoločnosť, pripravená chopiť sa príležitosti. Tá teraz s Igorom Matovičom prišla.
Potenciálne nebezpečenstvo tejto parlamentnej zostavy (odhliadnuc od celkom neliberálnych postojov kotlebovcov a SMERu, ktoré sú jednoducho faktom) by fakticky nemalo existovať. Poprední politici sa teraz po voľbách zastrájajú, že „hodnotové otázky“ nebudú na programe dňa a hlavným cieľom je prebudovať inštitúcie štátu tak, aby sa zbavili kostlivcov v skrini nastražených Ficom a spol. Pritom napríklad Matovič aj Kollár v povolebných televíznych štúdiách tvrdili, že takzvané kultúrno-etické otázky by sa mohli pre nich stať predmetom sváru. Svoju vatikánsku zmluvu (chcel však povedať zmluvu o výhrade vo svedomí), ktorá sa stala osudná druhej Dzurindovej vláde v roku 2006, si Matovič nepraje. Ako ale vidíme, „maľovať vatikánske zmluvy na stenu“ nikto ani nemusí. Ústup od obhajoby ľudských práv žien, gejov, lesieb, bi- a transľudí, ale aj migrantov a migrantiek, je niečo, na čom sa – s výnimkou klubu strany Sloboda a solidarita – pomerne dobre zhodne veľká a vplyvná časť možnej budúcej koalície.
Liberální hlas bude na Slovensku chybět
Pokiaľ pravdepodobné spojenie OĽaNO a ďalších troch strán, ktoré majú v úmysle predstavovať v parlamente ústavnú väčšinu, pretrvá prvé mesiace, je práve naopak možné očakávať, že po prvých zádrheľoch v rekonštrukcii štátu budú nasledovať sebaobnovovacie procesy v podobe návratu k takzvaným hodnotovým otázkam. Možný deštruktívny rekurz sa dá očakávať aj z ďalších dvoch dôvodov. Po prvé, Igor Matovič tvrdí, že chce zabojovať o voličov SMERu (18,29 percenta) a Štefana Harabina a jeho Vlasti (2,93 percenta) a presvedčiť ich o vlastnej prosociálnosti. Velebenie rodiny by sa do takéhoto „prosociálneho“ mixu mohlo hodiť. Po druhé, Matovič chce pod zámienkou akéhosi otvoreného vládnutia „vtiahnuť ľudí do deja“. Plánuje na to využiť model orbánovských národných konzultácií. Ak by sme nevedeli, ako tieto „konzultácie“ k otázkam od migrácie, cez školstvo až po rozhodovanie o prídavkoch na deti v Maďarsku vyzerajú, mohli by sme si myslieť, že ide o dobrý návrh zvyšujúci participáciu občianok a občanov na riadení štátu. Zo skúsenosti z Maďarska a napokon aj zo skúsenosti s predvolebným plebiscitom iniciovaným práve Igorom Matovičom sa však možno obávať, že práve takzvané kultúrno-etické otázky by v takomto plebiscite mohli niekedy prísť na rad a mohol by sa z nich stať predmet permanentnej kampane.
Je pravdepodobné, že rozhodovanie o telách žien len preto, lebo sa to dá, nikto ho mimoriadne netrestá a zároveň je „hodnotové“ a principiálne, sa v nejakej podobe v novom volebnom období objaví. Akokoľvek dôležité sú iniciatívy verejnosti – ako sa to ukázalo aj uplynulú jeseň –, tak hlas koalície Progresívne Slovensko a Spolu a ich voličiek a voličov bude v parlamente chýbať.
Autorka je filosofka.