Fašisti si trpezlivo razili cestu. Teraz sú skúškou našej rezistencie
Rozpustenie Slovenskej pospolitosti mnohým zalepilo oči, nad brancami a ich pochybnými kurzmi na školách sme len mykali plecami.
Keď v júli 1990 v Bánovciach nad Bebravou osadili pamätnú tabuľu Jozefa Tisa a novovymenovaný kardinál Ján Chryzostom Korec ju posvätil, vyvolalo to pobúrenie doma i v zahraničí. Cirkev to však prešla mlčaním. Až po odmietavom stanovisku vtedajšej federálnej vlády tabuľu demontovali.
Viacerí čelní predstavitelia katolíckej cirkvi vyrastali v tichej tolerancii voči Tisovmu autoritárskemu režimu. Vzhliadali ku katolíckej emigrácii, ktorá bola nacionalistická a netajila svoj obdiv k Slovenskému štátu. Lenže podobné nekritické postoje sa udomácnili aj v časti niekdajšieho katolíckeho disentu. Iste, Tiso urobil aj chyby, veď kto ich nerobí, ale jeho úmysly boli dobré – takýto postoj sa šíril v prostredí katolíckeho kléru. Vina a zodpovednosť sa redukovala na „zanedbanie dobrého“.
Pri náznaku konfrontácie sa alibistickým obranným postojom stali odkazy, aby sme hodnotenie histórie nechali na historikov. Kým sa renomovaní historici sporili so staršou generáciou z niekdajšej emigrácie a jej obdivovateľmi, obdiv k Slovenskému štátu sa udomácňoval v skupinkách mladých ľudí obľubujúcich značku Thor Steinar alebo s maskáčmi a vyholenými hlavami, ktorým požehnával sám trnavský arcibiskup.
