Peter Ličák

Najväčšie zásoby ľadu sú uložené na dvoch protiľahlých koncoch sveta, kde sa rozkladajú nekonečné večne zamrznuté pustiny pokryté večným ľadom. Na severe je to zamrznuté more nazývané Arktída, na opačnom konci zemegule, na juhu, je večným ľadom pokrytý kontinent Antarktída.

Mrazivý sever a&nbsp;jeho ľadovú prikrývku ako prví opísali pred vyše 2&nbsp;000 rokmi grécki učenci, ktorí dali týmto nehostinným končinám meno Arktos. Starí Gréci boli presvedčení o&nbsp;tom, že ak existuje chladný sever, musí existovať rovnako chladný juh. A&nbsp;nemýlili sa. Tomu dali meno Antarktos.

Glaciológovia už dávno vyrátali, že kontinentálne a&nbsp;horské, najmä himalájske a&nbsp;alpské ľadovce, zaberajú 10 percent zemského povrchu. Ich význam pre ľudstvo a&nbsp;globálnu klímu je jednoducho nedoceniteľný. Okrem iného aj preto, že je v&nbsp;nich sústredených až 75 percent objemu všetkej sladkej vody na zemi. Keby sa pri rastúcom otepľovaní atmosféry roztopili ľadovce pokrývajúce Antarktídu a&nbsp;Grónsko, hladina svetových oceánov by stúpla najmenej o&nbsp;65 metrov.

Mnohé pobrežné mestá by navždy zmizli zo zemského povrchu. New York, Amsterdam, Barcelona, Valencia, Alexandria, Petrohrad, Helsinki, Hamburg... V&nbsp;Antarktíde skúmajú ľad a&nbsp;s&nbsp;ním súvisiace klimatické procesy tisícky vedcov, legendárna je výskumná Amundsenova-Scottova stanica na južnom póle. Ľad je tu hlboký až 3&nbsp;kilometre, vedci z&nbsp;celého sveta ho prevŕtavajú sondami, aby sa dopátrali k&nbsp;informáciám o&nbsp;histórii tohto zamrznutého kontinentu.

Tie im prezradili, že pred 250&nbsp;miliónmi rokov tam po ľade nebolo ani stopy, na týchto miestách žili dinosaury, čomu dnes až ťažko uveriť. Pri dnešnom topení ľadovcov a&nbsp;ich drastickom úbytku znie dosť neuveriteľne aj to, že pred 18 000 rokmi pokrývala ľadová prikrývka bezmála tretinu Zeme.

„Dnes je to už len 10 percent. Keď k&nbsp;nim prirátame severské oblasti s&nbsp;trvalo zamrznutou pôdou, ľad dnes ovláda asi štvrtinu planéty,“ tvrdí geologička a&nbsp;autorka mnohých vedeckých publikácií vo svojom vednom odbore Angelika Jung-Hüttlová.

Mnohí vedci dokonca považujú ľad za jednu z&nbsp;najdôležitejších hmôt na svete, ktorá má mnoho funkcií. Svojou úžasnou silou tvorí tvar povrchu našej planéty, jeho dielom sú aj najväčšie horské údolia, na mnoho kilometrov dokážu obrovské ľadovce prenášať horniny, vody pri ich topení vytvárajú dravé rieky.

Ľadovce sa podieľajú aj na vytváraní klímy, ich biely povrch odráža veľké množstvo slnečných lúčov naspäť do vesmíru. Zlú skúsenosť s&nbsp;ľadom majú na Slovensku aj poľnohospodári, ktorým ľadové krupobitie neraz dokáže v&nbsp;priebehu niekoľkominútovej búrky zničiť aj celú úrodu. V&nbsp;Bavorsku, v&nbsp;podhorí tamojších Álp, si dodnes pamätajú na skazu, ktorú im spôsobilo krupobitie v&nbsp;roku 1984. Najväčšie krúpy mali váhu až 30 dekagramov a&nbsp;priemer 10 centimetrov.

Škody na úrode, domoch a&nbsp;autách vyčíslili poisťovne na tri miliardy západonemeckých mariek. Tvrdosť ľadu vo veľkej miere závisí aj od jeho teploty, čím je teplota nižšia, tým sú ľadovce tvrdšie. Pri nulovej teplote majú ľadovce tvrdosť sadry, pri mínus 25 stupňov Celzia dosahuje ľadovec až tvrdosť ocele.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Pre klimatológov je zdrojom mnohých cenných informácií vzduch uväznený celé stáročia v&nbsp;najhlbších vrstvách ľadovcov. Z&nbsp;jeho analýzy dokážu získať informácie o&nbsp;klíme, aká kedysi vládla na našej planéte. Ale v&nbsp;ľadovcoch sú zakonzervované aj iné stopy minulosti: prach z&nbsp;výbuchov sopiek či peľ z&nbsp;kvetov, z&nbsp;ktorého sa vedci takisto dokážu dozvedieť o&nbsp;klíme, aká pred tisícročiami panovala v&nbsp;okolí skúmaného ľadovca.

V&nbsp;rakúskych alpských ľadovcoch, ktoré sa z&nbsp;roka na rok zmenšujú, si občas prídu na svoje aj archeológovia, keď sa pri topení ľadu nájde munícia či dokonca telá vojakov z&nbsp;prvej svetovej vojny, ktorí v&nbsp;týchto vysokohorských končinách bojovali. Pod ľadovcom Hauslabjoch v&nbsp;roku 1992 našli aj dobre zakonzervovanú múmiu muža starú 5 300 rokov. Pozostatky Ötziho nájdené v&nbsp;nadmorskej výške 3 200 metrov dodnes skúma viac ako 60 vedcov.

Glaciológovia pozorne sledujú aj pohyb ľadovcov, niektoré sa vďaka gravitácii, sklonu terénu a&nbsp;klíme pohnú za rok iba o&nbsp;pár centimetrov, ale niektoré sa za ten čas dokážu posunúť aj o&nbsp;kilometer. Priekopníkom v&nbsp;meraní pohybu ľadovcov je švajčiarsky geológ Louis Agassiz, ktorý pred 120 rokmi napichol do ľadovca Unteraar v&nbsp;Alpách obyčajné drevené tyče a&nbsp;ich nenápadný pohyb trpezlivo meral niekoľko rokov.

Ako mu ukázalo toto jednoduché meranie, ľadovec Unteraar sa ročne posunul do údolia o&nbsp;75&nbsp;metrov. Nad takýmto spôsobom merania pohybu ľadovcov sa dnes glaciológovia usmievajú. „Dnes na takéto merania používajú vedci satelitné snímky a&nbsp;radarové merania z&nbsp;lietadiel. Najrýchlejšie sa pohybujúcim ľadovcom je Jakobshavn, ktorý sa z&nbsp;grónskych ostrovov pohybuje rýchlosťou 4&nbsp;700 metrov za rok smerom na západ do zálivu.

Najrýchlejším ľadovcom v&nbsp;Alpách je Aletsch vo Švajčiarsku, jeho rýchlosť je okolo 200 metrov za rok,“ konštatuje geologička Angelika Jung-Hüttlová. Niektoré ľadovce vedci označujú za hyperaktívne alebo aj nevypočítateľné. Dokážu zvýšiť rýchlosť svojho pohybu aj stonásobne, pričom produkujú veľa vody. Napríklad v&nbsp;roku 1845 sa ľadovec v&nbsp;Ötzalských Alpách z&nbsp;ničoho nič posúval do údolia rýchlosťou 12&nbsp;metrov za deň.

Rýchlostný rekord vytvoril ľadovec Kuthia v&nbsp;pohorí Karakoram, ktorý sa denne posunul o&nbsp;100&nbsp;metrov. Za tri mesiace sa pri tejto rýchlosti posunul do najbližšieho údolia o&nbsp;12 kilometrov. Vedci považujú ľadovce za skvelý archív klimatických dejín zeme. Najlepšie svedectvá o&nbsp;klíme minulých storočí a&nbsp;tisícročí im vydávajú ľadovce v&nbsp;Arktíde a&nbsp;Antarktíde, kde najsilnejšie ľadové vrstvy dosahujú hrúbku okolo piatich kilometrov.

Dva kilometre hlboký vrt pod ruskou polárnou stanicou Vostok narazil na ľad starý viac ako 160-tisíc rokov, vďaka tomu vedci získali informácie o&nbsp;teplom období pred poslednou fázou zaľadňovania. Najvýznamnejším poznatkom týchto výskumov je dnes už všeobecne známy fakt, že globálne otepľovanie, ktorého sme priamymi svedkami, sa zvyšuje s&nbsp;pribúdaním oxidu uhličitého v&nbsp;atmosfére.

Tímy švajčiarskych a&nbsp;francúzskych vedcov, ktoré pomocou hlbinných vrtov do ľadovcov zisťujú obsah oxidu uhličitého v&nbsp;ľade, tvrdia, že každý rok pribúda v&nbsp;atmosfére zeme 0,3&nbsp;percenta oxidu uhličitého. Tento nebezpečný trend trvá už 200 rokov.

Aj Antarktída bola kedysi dávno domovom dinosaurov: V ľadovom trezore ukrýva poklady minulosti

Výber pre vás

Aj Antarktída bola kedysi dávno domovom dinosaurov: V ľadovom trezore ukrýva poklady minulosti

Súvisiace články

Výber pre vás