Užíval a predával drogy, až kým ho Boh nezachránil

Nech už sa o tom naprednášalo, napísalo a natočilo čokoľvek, málokto si na to spomenie v rozhodujúcom okamihu, keď sa poddá a upíše sa omamnej látke.

Existuje však nádej, že akokoľvek veľká je závislosť, cesta na slobodu je možná. Tento muž to vie, spoznal, ako chutí moc, aké je to príjemné byť materiálne dobre zabezpečený, a predsa vyhlasuje, že najlepšie, čo sa mu kedy udialo, súvisí s vierou v Boha.

Bola to zábava
Spočiatku sa jeho životný štýl nijako nevymykal tomu, čo je dávané do popredia ako normálne. Vlastnil reklamnú agentúru, v ktorej ako nadriadený zastrešoval zopár zamestnancov. Prvá strmá odbočka, sa dostavila súčasne s pribúdajúcimi finančnými prostriedkami.

Čím viac mal k dispozícii peniaze, tým väčšmi si uvedomoval, že mu môžu slúžiť ako prostriedok zábavy. O ženy núdzu nemal, rozvíjal neviazané vzťahy a, áno, tam sa dostal aj do priameho kontaktu s drogami.

„Potreboval som byť viac a viac hore, pracovať a drogy mi to umožnili. Do toho sa stala jedna nečakaná vec, v rodine sa predala nehnuteľnosť a ja som zdedil zopár miliónov. Bol to super život, aspoň tak som si to myslel. Ale v skutočnosti to bola vstupenka na môj osobný Titanic."

Ráno mu robila spoločnosť jedna žena, poobede zasa druhá a večer tretia, nijakých hraníc sa nepridŕžal.

Predával, aby mohol otročiť
Dôležité pre neho bolo auto, preto mu venoval značnú pozornosť a ochotne doňho vrážal nemalé sumy. „Z obyčajného auta som urobil športové, zakladal som si na tom a potom to tak aj dopadlo. Napokon som s ním aj havaroval." Dopravný prostriedok premenil aj na dejisko obchodu, v ňom totiž drogy aj predával. „Začal som predávať návykové látky, pretože peniaze ubúdali a ja som sa stal otrokom drog."

Titanic narazil na ľadovec
Postupne si aj zamestnanci všímali, že s ním čosi nie je v poriadku, a keď zistili, že dýcha pre drogy, jednoducho si zbalili vybavenie a opustili ho. Založili si vlastnú pobočku, on ostal sám a čelil pravde, že sa čoraz viac potápa na dno. Napriek tomu sa nevzdal a sám seba utvrdzoval v tom, že mu vyhovuje, čím je a čo má a nijaká zmena do úvahy neprichádza. Posledný obnos peňazí opäť nasmeroval do auta. Veď ako inak by mohol v prípade potreby unikať pred políciou?

„Raz za mnou prišiel kamarát, že či na neho nemám čas. Nevideli sme sa šesť mesiacov, tak som ho pozval dnu. Opýtal sa ma, či poznám Ježiša a či viem, že ma miluje. Vysmial som ho, chcel som, aby mi ukázal menovku, ktorá by mi napovedala, z akej sekty pochádza. Síce som ho poslal preč, ale niečo do mňa zasial. Všemožne som to potláčal, na potláčanie svedomia som bol totiž expert."

Už som čistý
Priateľ, ktorý mu zvestoval lásku Boha, mu neskôr ponúkol prácu, viac sa k téme viery nevracal. On míňal a naďalej sa zabáral do závislosti.

„Jedného dňa ma zastavila polícia. Nikdy som sa policajtov nebál, mal som tam známych. Ale vtedy tam bola jedna neznáma policajtka, ktorá chcela, aby som šiel na vyšetrenie do nemocnice."

Službu konal jeho brat, čo ho úplne vyviedlo z miery. Rodine sa snažil zatajovať vzťah k drogám a odrazu krv prezradila, čo ústa mesiace skrývali. Bratovi sa vyhrážal, zaprisahával ho, že nič nesmie povedať rodičom. „Brat potom prišiel za mnou domov a povedal mi, že mám 24 hodín na to, aby som sa zbalil a že pôjdem na liečenie." Len čo sa za rodinným príslušníkom zabuchli dvere, na neho padla ťarcha pravdy. Noc mu dopriala dostatočný pokoj, vďaka čomu si on kľakol na kolená a modlil sa k Bohu, v ktorého predtým neveril.

„Bohu som povedal, že ak naozaj existuje, tak jedine on mi môže pomôcť. Prosil som ho o odpustenie, pretože som oklamal a okradol každého, koho som len mohol. Keď potom na druhý deň prišiel brat a chcel ma vziať do liečebne, vyhlásil som, že som čistý. Dohodol som sa s ním, že mi kedykoľvek námatkovo môže odobrať krv, a ak by tam čo i len raz bola stopa po droge, potom pôjdem."

Jeho viera v Boha sa prehĺbila a on skutočne nikdy viac závislosti nepodľahol, ba čo viac, ani jediný abstinenčný príznak sa ho nezmocnil. Začal navštevovať cirkev, oslavovať Boha piesňami a po mesiaci sa zriekol aj cigariet. Partia, s ktorou sa stretával, ho neraz nabádala, presviedčala ho, aby sa k drogám vrátil, ale on zakaždým odmietol.

To, čo prežil, ho mohlo nadobro zastaviť, mohlo mu to odobrať všetko, čo človek potrebuje, aby bol súčasťou kolobehu. On ale nie je predurčený na muky viny, jeho údelom je vydávať svedectvo o tom, že Boh je mocný, že nie je vymyslený a nie je mu nemožné nič. Vôbec nič.