Slovenská rádiologička: V Prahe mám veľmi dobré podmienky, ale raz by som sa rada vrátila domov

Ste lekárka – rádiologička. O čom presne je vaša práca? Urobíte čiernobiele snímky a potom sa na ne pozeráte oproti svetlu?

Rádiológovia nerobia snímky ani CT vyšetrenia. To robia technickí asistenti, ktorí tiež študujú strednú a vysokú školu.

Lekár rádiológ hodnotí výsledok tohto vyšetrenia. Ja som teda tá, ktorá sa pozerá na samotné zhotovené snímky a hľadá príčiny ochorenia.

Čo všetko potrebujete ako dobrá rádiologička vedieť? Predpokladám, že dobrý zrak nestačí.

V rádiológii musíme mať veľmi široký záber vedomostí. Musíme veľa vedieť o ľudskom tele aj o chorobách. Všeobecne viem, aký liek treba podať na nejakú chorobu, ale nevenujem sa tomu precízne, a tiež neviem operovať. Ale môj odborný záber je veľmi široký. Musím vedieť, čo a kde mám hľadať. Je to priam detektívna práca.

Môžete to vysvetliť na príklade?

Napríklad ak mám prípad pľúcnej embólie (ochorenie, pri ktorom dochádza k upchatiu pľúcnej tepny – pozn. red.), musím vedieť, ako sa prejavuje a vyzerá na CT obraze. Alebo ak mi pošlú pacienta s bolesťou brucha a popisom, kde to asi bolí, musím sa zamýšľať nad diferenciálnou diagnózou.

Moje odborné schopnosti, čo sa týka diferenciálnej diagnostiky, pri ktorej sa stanovuje presná diagnóza spomedzi niekoľkých, ktoré majú rovnaké alebo veľmi podobné príznaky, musia byť veľmi široké.

Aké rôzne môžu byť prípady, ktoré ako rádiologička bežne vidíte? Ako také vyšetrenie vyzerá?

U nás na klinike robíme chronické aj akútne veci, sme polytraumatické centrum. Napríklad k nám privezú pacienta, ktorého zrazil vlak alebo ktorý spadol z okna. Ak je tento pacient obehovo stabilný, to znamená, že ho nemusia ihneď operovať, ide cez CT a urobíme mu takzvaný polytraumatický protokol, od hlavy až pod panvu.

Z tohto „prvého náberu“, ako tomu hovoríme, prítomnému anestéziológovi, chirurgovi a ortopédovi hlásim, že pacient má napríklad krvácanie do mozgu, do brušnej dutiny, pneumotorax (kolaps pľúc – pozn. red.), veľkú fraktúru, ktorá sa musí ihneď operovať, alebo napríklad ruptúru, teda roztrhnutie pečene alebo sleziny. Toto všetko som schopná vidieť v prvom „nástrele“, na základe ktorého ide pacient na operačnú sálu. To je akútna medicína.

Potom máme iktové centrum, kde sa sledujú a liečia mozgové porážky. Privezú nám pacienta, ktorý má neurologické symptómy. Z CT mozgu určím, či tam je alebo nie je ischémia, teda mŕtve tkanivo mozgu. Viem tiež spozorovať uzáver tepny, ktorá je v mozgu.

Na toto všetko si musíme dávať veľký pozor. Je to veľmi zodpovedná práca, od ktorej závisí ďalšia liečba: to, či pacient dostane trombolýzu, teda lieky na riedenie krvi. Vďaka nim sa upchatie rozpustí. Ďalšia možnosť je, že pacient ide na trombektómiu, čo je intervenčný výkon. Vďaka nemu sa operatér dostane do mozgu cez cievy a odstráni trombus mechanicky.

Keď o tom hovoríte, znie to ako pokojná rutina, ale asi to tak nie je. 

Je to veľmi rýchle, človek musí byť sústredený a musí vedieť, na čo má myslieť. Ak mi neurológ povie, že pacient má symptomatiku sprava, tak budem trombus hľadať vľavo. Moje vedomosti musia byť veľké a široké. Špičkové prístroje nestačia, musím vedieť, kde a čo hľadať.

Ako je to pri chronických chorobách? 

To sú prevažne onkologické ochorenia. Pri pacientkach napríklad s rakovinou prsníka musím vedieť, že tumor v prsníku sa na CT správa určitým spôsobom.

Ak hľadám možné metastázy,