Levia nevesta Ema Destinnová

Vyvolávala duchov a spievala v klietke s levmi. 28. januára t.r. Božie presýpacie hodiny odsypali 90 rokov od chvíle, čo sopranistka Ema Destinnová zatvorila oči. Úspechy a pády si s čiernou paňou zo Stráže zahrali šach.

Čo je tragické, je kyslé ako citrón. Termín tragédia sa v ústach moderného človeka spároval s katastrofou. Etymológia je oveľa farebnejšia. Slovo τραγος je v starej gréčtine cap. Nič pejoratívne, boli to obetné zvieratá. Tragédie sa vyvinuli z kultických spevov (preto spojitosť s capom) a pôvodne mali oslavovať hrdinstvo zvieraťa (respektíve bôžika stotožneného s ním), jeho zápas a odovzdanie sa do rúk toho, čo by v starom Ríme nazvali sors inevitabilis. Nezvratný osud.

Tragéd je hrdina, ktorý vzdoruje osudu a zanecháva po sebe výraznú stopu. Brázda, ktorú v dejinách kultúry vyorala Češka Ema Destinnová, pretína hneď niekoľko polí: hudobné, literárne, dramatické, i to mystické.

Magické oči

Na dráhe času plávala dopredu i dozadu. Dopredu, pretože vďaka daru dramatického očného mikroherectva predbehla kolegyne z opery o niekoľko generácií. Zmierila v sebe ľad a krv, nemeckú perfekciu a taliansku vášeň. Šablóny a schémy boli pre ňu korzetom.

Havel havalim čítame v hebrejskej Biblii, vanitas vanitatum pozná rímska reč. Márnosť nad márnosť. Nielen model kostry v životnej veľkosti, veštecká guľa, bizarná miniatúra rakvičky s červíkmi a vlastnoručne ilustrovaný tarot na zamatovom súkne „teleportovali“ uznávanú sopranistku do minulosti. Či už tomu veríme, alebo nie, sama umelkyňa sa v spomienkach jej dlhoročnej spoločníčky spisovateľky Marie Martínkovej priznala k tomu, že život v rokoku či v antike by ju „bavil“ viac.

Bola fascinácia záhrobím iba marketingovou pózou excentrickej hviezdy? Eccentricus neznamená ani tak výstredný, ako skôr „postavený mimo zemské jadro“. Nad tým, kde je stred našej planéty, dumal už Verne, ale kde je stred človeka?

Humanisti ho hľadali v rozume, byzantskí mnísi – od Jána Kassiána po Palamu – v srdci. Kruhy duševnej mandaly zámockej panej z juhočeskej Stráže nad Nežárkou odomkneme ad intra, v jej psychike, a nie ad extra, v reklame.

Prvá tetovaná

Hnací motor Toscaniniho a Pucciniho fantázie – v krstnom liste vystavenom v roku 1878 Emílie Pavlína Věnceslava Kittlová – v devätnástich rokoch nosievala vence na matkin hrob. Čo takto vyvolať ducha? Pre ženu v citlivom veku, na prahu dospelosti, kotva nádeje, čo poviete?

Od matky, opernej speváčky s puncom Lampertiho milánskej školy na hlasivkách, zdedila Pandorinu skrinku hudby. Manželka dynamického statkára a mecenáša Emanuela Kittla, ktorý si v Stovežatej splnil „americký“ podnikateľský sen, sa kvôli deťom vzdala potlesku Parížanov. Ema si od rodinného krbu držala odstup. Potomkov nemala, detský džavot ju iritoval.

Sopranistka mala blízko k medzivojnovému krúžku hermetikov Universalia a bola jednou z prvých Češiek z high society, ktoré sa nechali tetovať. Ako to všetko súvisí s opernou proficienciou? Našla spoločnú reč s vdovou po skladateľovi Cosimou Wagner, tiež horlivou okultistkou, a od profesora z Lipska si priniesla porcelánové figúrky japonských gejší.

Madama Butterfly bola – popri troske Toscy a na telo ušitej akčnej Minnie z westernovej jazdy Dievča zo zlatého Západu – súčasťou operného „trojzubca“ Destinnovej pucciniovských kreácií. Úlohu Butterfly však na rozdiel od novšej praxe poňala robustne. Žiadny motýlik lapený do siete faloše. Rodáčka z nemecko-židovsko-slovanskej Prahy necháva Pucciniho nešťastnicu zomrieť nie v afekte z lásky, ale uvedomele, z revolty proti kolonializmu.

Destinn sa ani v tomto kimone nebránila altovému farbeniu. V hovorovej reči mala kontraalt a dlho nevedela objaviť hlavový register.

Od činohry k opere

Wagnerovské partitúry rozvírila vetrom južanského temperamentu, a hoci nežila v dobe hudobnej resurekcie barokových fioritúr alebo galejníckymi rokmi zmučeného Verdiho, prejav Emy Destinnovej mal čosi z pátosu kosteleckej sopranistky z kolonád Diokleciánových thermae Terezy Stolz. Milánska protagonistka historických Verdiho premiér, medzi nimi Aidy a Requeim, študovala u toho istého „pestovateľa“ hlasov, u ktorého sa zdokonaľovala Destinnovej matka.

Dcéra blízkeho priateľa Jana Nerudu v puberte „žonglovala“ so slovami. Divadelné hry z jej stola oživovali ochotníci. Nebola žiaden Shakespeare, ale cibrila si dramatický inštinkt, taký dôležitý pre operné javisko. Keď mala Ema 14 rokov, otec ju zapísal na hodiny spevu.

Jej učiteľka Maria Destinn-Loewe mala trojoktávový mezzosoprán, ktorý dlátom belcanta okresával Milánčan Mezzacotti. Aj Ema mala dlhšie hlasivky, než je u sopránov bežné. Do jej repertoára skoro vstúpili roly, ktoré bývali šperkom na opernom náhrdelníku nižších hlasov, napríklad altová Dalila a Bizetova Cigánka Carmen.

Cigáni. Aj v časoch secesnej floristiky Alfonsa Muchu zahraničie (mylne) odvodzovalo meno českých zemí (Bohemia) z francúzskeho bohémiens – Cigáni. Nespútaní, tmaví a – magickí. Destinnovej pravá ruka Martínková v memoároch venovaných jej 16-ročnému pôsobeniu u božskej Emy (Královna zpěvu, 1995) rozpráva, že takmer všade ich mali za Cigánov.

V spoločnosti na prelome storočí sa pojem globalizácia mediálne neskloňoval a veľkí umelci museli rúcať kultúrne bariéry. Sám tenorový vulkán spod Vezuvu Enrico Caruso v Amerike bojoval so strachom pred talianskou mafiou. Čo Talian, to kriminálnik. Aj takéto nezmyselné názory sa niesli newyorskými ulicami.

Dajte si sprchu!

S dvoma áriami z Carmen sa najlepšia žiačka manželov Loewovcov vybrala na víťazné ťaženie do Zlatej kapličky. Dopadlo to ako križiacke výpravy. Veľké očakávania a veľké sklamanie. Opernej elévke, ktorá sa mohla pochváliť majstrovskými kurzami u celebritnej herečky Otílie Sklenářovej-Malej, riaditeľ Národného divadla odporučil studenú sprchu. Vraj sa pri speve rozčuľuje.

Skúsme prísť na koreň jednaniu impresária Šuberta. Praha bola „za cisára pána“ pod silným nemeckým vplyvom. Destinnovej románsky „drajv“ (odpozorovaný od svetobežníkov, ktorí sa stretávali u jej bohémskeho otca) považoval intendant za správanie „cez čiaru“.

Mladá Kittlová bola ohnivá, ale nie impertinentná. Jej prvou vychovávateľkou bola Francúzska s modrou krvou, volala sa Léa de Vendeville. Po nej mala ešte Angličanku. S angličtinou sa budúca výkladná skriňa Metropolitnej opery veľmi nekamarátila, jazyk Danteho si však osvojila skvele.

Za stopkou zo strany pražskej národnej scény môže byť politika. Otec sopránového úkazu bol sympatizantom frakcie, ktorá mala v programe emancipáciu českého štátu. Riaditeľ národného divadla hájil vlajku monarchie. Staročech si vybavoval účty s politickým rivalom cez jeho dcéru.

Husle v ľudskom tele

Vinou zákulisných intríg nemeckých speváčok nemohla predspievať v drážďanskej Hofoper. Nezaujala ani v berlínskom Theater des Westens. Presadzovala sa ťažko. Nie všetci čakali od sopránu violončelový zvuk („dutý“ tón kritika svojho času vyčítala aj Marii Callas). Začínajúcej speváčke veľmi pomáhala husľová príprava z detstva. Hlasivky sú struny, na ktoré sa hrá sláčikom dychu.

Ľady sa prelomili až v Dvornej opere v Berlíne, kde sa Ema v roku 1898 uviedla v kostýme horkokrvnej Santuzzy. S rolou Mascagniho Sicílčanky sa Destinnová predstavila v roku 1904 v Karlových Varoch.

Bratislava ju zažila na doskách SND s Toscou (1925), Butterfly a Miladou v Daliborovi (1923), Košice videli a počuli „Destinnku“ v roku 1923 v Predanej neveste.

Berlínske roky darovali umelkyni celý vokálno-herecký „šatník“ javiskových príležitostí – a pomohli jej doučiť sa nemčinu. Dirigent Karel Muck jej nedovolil spievať Paminu v Čarovnej flaute, pretože nezvládala nemeckú prózu. Pod krídlami toho istého Mucka sa vypracovala na prvú dámu súboru. V tomto období si Ema Kittlová od bývalej učiteľky spevu telegraficky vyžiadala povolenie užívať jej „osudové“ priezvisko. Destinare indikuje direkciu, správny smer. A smer bol určený.

Vyhlásili ju za blázna

V roku Verdiho smrti (1901) prišli prvé wagnerovské roly (Senta). O päť rokov už Európa rozprávala o Destinnovej Salome. Straussovu vrahyňu proroka Krstiteľa neskôr vymenila za vriaci kotol verizmu. Destinn padla do oka poslednému nemeckému cisárovi Wilhelmovi II., ktorému Leoncavallo daroval operu Roland z Berlína. Intrigy dvorského radcu Piersona už nemali moc. Novému idolu nemeckej smotánky cisár s prižmúreným okom toleroval všetky tie všeslovanské večierky a spanilé jazdy na ruskej trojke.

Kto videl film Božská Ema s Božidarou Turzonovovou natočený ešte za komunizmu, tomu neuniknú narážky na zlú dobu. Účasť v protirakúskom odboji v prospech československých „separatistov“ definitívne pochovala Destinnovej medzinárodnú kariéru. Rodná krajina jej úspech nikdy neodpustila.

V roku 1916 ju mali zastreliť za vlastizradu. Jedine intervencia Wilhelma II. zmenila judikát bez súdu. Panovník si ešte pamätal na netradičnú klauzulu v Destinnovej berlínskej zmluve: je Češka a navždy ňou zostane. Kaiser odôvodnil udelenie milosti jej „chorobným vlastenectvom“. Vyhlásenie za blázna zachránilo sopranistke život, časť európskych kultúrnych kruhov však uverilo fáme, že skončila s guľkou v hlave. Aj preto sa jej nepodarilo nadviazať na predvojnové ovácie.

Neboli to bezvýznamné successoni. Rok 1904. Signora Destinn a signor Caruso prvý raz spoločne na javisku. Osobnú premiéru si spolu odkrútili na európskej pôde v londýnskej Covent Garden a nie v Amerike, kde sa stali najžiadanejším operným párom sveta.

Levy mali rešpekt

Keď v roku 1908 Destinnovej vypršal berlínsky kontrakt, chmatla po nej newyorská neviditeľná ruka trhu. Berlínčanom „docvaklo“, že o „svoju“ hviezdu prichádzajú, preto iniciovali náročné nahrávanie kompletov Fausta a Carmen v nemčine.

Vlastné šelaky si doma neprehrávala. Martínková upozorňuje, že Destinn nebola, povedané súčasným slovníkom, „mikrofonický“ typ a dochované štúdiové záznamy sú karikatúrou jej skutočných vokálnych kompetencií. Z operných tisíc a jedna nocí Emy Destinnovej nemáme žiadne live fragmenty. Na jej prejav dobová technika skrátka nestačila.

Na Slovensku sa natáčal Upír Nosferatu. Ani operní speváci sa od módnych „crossoverových“ projektov nedržali bokom. Filmový klip Hansa Ewersa Moc spevu alias Levia nevesta sa zrodil v roku 1913 – a Destinnovú potopil v močiari kritiky. 14 bengálskych levov počúvalo áriu Dalily, obďaleč ale bdel – pre istotu – dozor s pištoľami. Krotiteľka bola (pravdepodobne na žiadosť Destinnovej) Češka.

Pri speve takmer vôbec neotvárala ústa. Nebolo jej vidno zuby a nerobila žiadne grimasy. Dlhé hlasové cvičenia nepraktizovala. Keď spievala z vyšehradskej skaly, jej soprán počuli až do kilometra. Bez amplifikácie! Takto si divu s imidžom gotického hororu pamätala Marie Martínková.

Aká bola

V kvapkách dažďa počula klavír. Komponovala. Narodená o polnoci milovala vibrácie polnočných zvonov. V zámočku, ktorý kúpila pred vojnou, si zariadila napoleonskú komnatu. Insula solitudinis. Ostrov samoty. Z rôznych vydaní románov o Robinsonovi mala celú knižnicu.

Učila sa po latinsky a zaujímala sa o medicínu. Z rozvodnenej rieky Nežárky zachránila mačiatko plaviace sa na psej (!) búde ako na plti. Destinnová meditovala pri rybolove a na Macinkin mačací kožúšok mala celoživotnú slabosť.

Počas nútenej internácie si slávna dramatická umelkyňa krátila čas písaním. V ére zaoceánskych parníkov mala na mimohudobné záľuby času až-až. Prekladala Čajkovského romance. V nemecky písanom nedokončenom románe Pan doktor Casanova dala na papier zážitky z berlínskych rokov a v magnificentnej, no trochu ťažkopádnej epopeji Ve stínu modré růže, zbeletrizovala životy bývalých majiteľov strážskeho domínia.

Talianskemu maliarovi Alfredovi Ceragiollimu hradila náklady na štúdiá a sama brávala do rúk štetec a paletu.

Ďalšia facka z Prahy

Písala si s učencami zo Sorbonny, ale českí akademici Destinnovej zatvorili dvere pred nosom. Šéf konzervatória, skladateľ Foerster, bol ženatý s opernou speváčkou Lautererovou – a tá na americkú stálicu hádzala závistlivé pohľady. Veď koľko vtedajších Čechov spievalo v Brazílii (Teatro Colón, 1912) alebo v La Scale (1915)?

Dva roky pred smrťou jej tlieskal Londýn. Francúzsko-alžírsky barytón Dinh Gilly, z ktorého Destinnová plánovala vyrobiť svetový hlas, jej už nikdy nepriniesol kvety. Život mu vzal démon vojny.

Stuhu života Emmy Destinn prestrihla oftalmologická operácia, ktorej sa podrobila koncom januára 1930 v Českých Budějoviciach. Mala depresie a dlhy. Na nemocničnom lôžku viac neotvorila oči. Oči svedomia sa však otvorili národu, ktorý sa s Destinnovou veľkolepo rozlúčil. Veď len málokto z operných spevákov dosiahol jej niveau renesančnej ženy.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Ema Destinnová mala v repertoári talianske, nemecké, francúzske, ruské i české diela. Hoci vlastenka, kontemporárneho Janáčka, ktorý zomrel o dva roky pred ňou, nespievala.

V Ponchielliho Gioconde mohla uplatniť masívnu hrudnú rezonanciu a výšky „rezané ako na cirkulárke“ a milované Severankou Birgit Nilsson.

Z nahrávacích sedení s Enricom Carusom sa zachoval dvojspev zo zabudnutej Gomesovej drámy Il Guarany. Ich ďalšia spoločná snímka z Donizettiho Lucrezie Borgie je žiaľ stratená. Výňatok z Verdiho Trubadúra s Carusovým americkým konkurentom Giovannim Martinellim vznikol rok pred Destinnovej akuzáciou z vlastizrady.

Aj sakrálna hudba bola v prvých dekádach 20. storočia objektom záujmu gramofónových spoločností. Táto nahrávka sa vymyká bežnému štandardu. Nie je to všeobecne známy hit. Po autorovi, rakúskom hudobníkovi Josephovi Friedrichovi Hummelovi, je v Salzurgu pomenovaná ulica.