Blog 27. január 2020

Na čo nám je etická výchova?

Martin Brestovanský
Martin Brestovanský
Etická výchova na Slovensku má veľmi špecifické postavenie. Na jednej strane nám ju závidia mnohí zahraniční odborníci, ktorí sa venujú výchove charakteru, na druhej strane my sami ju viacerými spôsobmi znevažujeme a hádžeme jej polená pod nohy.
Etická výchova na Slovensku má veľmi špecifické postavenie. Na jednej strane nám ju závidia mnohí zahraniční odborníci, ktorí sa venujú výchove charakteru, na druhej strane my sami ju viacerými spôsobmi znevažujeme a hádžeme jej polená pod nohy.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Brestovanský

Na čo nám je etická výchova?

Vo svete je implementovaných množstvo rôznorodých programov cielených na výchovu charakteru, na rozvoj sociálno-emocionálnych zručností, príp. na rozvoj filozoficko-etického uvažovania. Bližšie o týchto troch skupinách programov referujem v knihe Hodnoty, vzťahy a škola (VEDA SAV, 2019). Keď sme už pri zdrojoch, pre slovenské podmienky (koncepciu našej etickej výchovy) je veľmi inšpiratívnou práca Jubilee Centre for Character and Virtues, ku ktorej sa o chvíľu dostanem.

V porovnaní s drvivou väčšinou z uvedených programov, ktoré ich autori alebo ich nasledovníci musia namáhavo prezentovať a metódou tichomorskej vojny (skokom z ostrova na ostrov) rozširovať medzi jednotlivé ochotné spolupracujúce školy, etická výchova na Slovensku bola zavedená po experimentálnom overení (1991/92) celoštátne, čo z nej robí svetový unikát v rýchlosti aj ploche nasadenia. Metodické centrá vtedy v priebehu piatich rokov vyškolili okolo štyritisíc učiteľov... Celé sa to dialo v ponovembrovom nadšení a živej nádeji na zmenu kultúry tak vo výchove a vzdelávaní ako aj v celej spoločnosti. Etická výchova, hoci s viacerými námietkami, bola väčšinovo prijatá veľmi pozitívne, za čo mohli aj samotní iniciátori, ktorí boli alebo stále sú veľkými charakternými osobnosťami a pre mnohých ľudí, ktorí s nimi absolvovali niekoľkodňový výcvik, bol tento čas formujúcim životným zážitkom.

Po tridsiatich rokoch je vhodné sa obzrieť a zhodnotiť stav súčasnej kultúry v spoločnosti, školstva a v rámci neho aj praxe etickej výchovy. Už niekoľko rokov, v troch nadväzných projektoch, sa touto problematikou zaoberáme (20142017; 2018). A nielen my, ale tiež kolegovia z iných univerzít (napr. na PdF UMB). Čo môžeme o etickej výchove dnes povedať?

Etická výchova sa trápi. A príčin trápenia je viacero.

Na úrovni štátnej organizácie predmetu bolo nešťastným už jeho etablovanie ako povinne voliteľného v alternatíve s náboženskou výchovou. Oveľa rozumnejšie rozhodnutie by bolo ustanoviť etickú výchovu ako povinnú pre všetkých, pričom logickou alternatívou k náboženskej výchove (ako hodine katechizmu podľa osobnej viery) by boli skôr medzináboženské kultúrne štúdiá, teda predmet agnosticky zameraný na porozumenie základom rôznych náboženstiev, mytológií či na prevenciu voči manipulatívnym praktikám siekt. Reálne by išlo o navýšenie vyučovacej dotácie o jednu hodinu, ale v skutočnosti mnohé kvalitné školy už dnes majú zavedenú tzv. rannú komunitu s mimoriadnym prínosom pre vnútornú motiváciu detí učiť sa, tematické prepájanie vzdelávania a tvorbu výchovného spoločenstva v triede. Takto investovaná hodina má veľmi rýchlu návratnosť.

Na úrovni organizácie predmetu v škole je ranou pre etickú výchovu, že býva často nástrojom pre dopĺňanie úväzkov bez ohľadu na kvalifikačné predpoklady učiteľa. Výsledkom je bezobsažnosť, náhodilosť a každotýždňové vzájomné trápenie sa medzi takto postihnutým učiteľom a unudenými žiakmi. Pritom učiť etickú výchovu kvalitne je v istom zmysle oveľa náročnejšie, než akýkoľvek iný predmet, pretože je výrazne citlivejšia na aktuálnu klímu triedy, vnútornú motiváciu žiakov a vyžaduje flexibilitu (a samozrejme istú úroveň charakteru a morálnej integrity) učiteľa. Paradoxne sa stáva, že riaditeľ jednou rukou takýmto spôsobom zdevalvuje prínos etickej výchovy, ale zároveň druhou rukou umelo vytvára priestor pre rôzne krátkodobé (t.j. s veľkou pravdepodobnosťou neefektívne) preventívne programy realizované externými dodávateľmi, často pochybnej kvality. Drvivá väčšina výskumov ako základnú podmienku efektivity výchovnej prevencie identifikuje práve jej dlhodobý charakter a realizáciu interným zamestnancom.

S týmto súvisí tiež disproporcia medzi tým, akú váhu prisudzujú učitelia ktorým predmetom. Matematikári a slovenčinári sú takou mikronobilitou v škole (dotácia hodín, monitor 9, prijímačky) a ostatní sa pri nich nejako snažia presadiť. Predstavte si, aký významný obrat by nastal, keby všetci učitelia absolvovali kurz etickej výchovy, prijali a podporovali by spoločný dizajn výchovy charakteru, ktorý by sa realizoval medzipredmetovými témami, mimoškolskými aktivitami a samozrejme najmä cez vzťahy medzi vedením, učiteľmi, žiakmi a rodičmi. Kultúra školy, v ktorej pôsobia sebavedomí a zároveň starostliví učitelia, má radikálne odlišné dopady na charakter žiaka v porovnaní s kultúrou školy, v ktorej "to vyzerá ako vo Fekišovciach".

Na úrovni kurikula sa ako závažný problém javí priepasť medzi pôvodnou filozofiou koncepcie predmetu a jej porozumením v praxi. Niektorí teoretici by radi etickú výchovu videli viac ako intelektuálny tréning morálneho uvažovania alebo jednoducho etické vzdelávanie (prenos určitého obsahu, vysvetľovanie pojmov, riešenie morálnych dilem a rozlišovanie mravných noriem, napr. deontologických alebo utilitaristických). Vo výchove k prosociálnosti, ktorá je jadrom koncepcie, nevidia obsah. Pravda je, že toto jadro bolo doposiaľ v koncepčných dokumentoch prítomné skôr implicitne (akosi na pozadí), ale nie explicitne (jasne) filozoficko-eticky vysvetlené. Pritom, na rozdiel od vyššie uvedených novovekých teórií, na skúsenosti postavená výchova charakteru s cieľom dosiahnuť rozkvet osobnosti (gr. eudaimonia) je oveľa pôvodnejším etickým konceptom, siahajúcim až k Aristotelovi. Koncepcia etickej výchovy na Slovensku je v skutočnosti transkultúrnym neoaristotelovským počinom. Oľga Križová, jedna z tvorkýň koncepcie, píše: „V etike ide o ľudský život ako celok, preto sa pýtame, ako sa správať, aby náš život mal zmysel, aby sa vydaril ako celok, aby priviedol človeka k naplneniu (k šťastiu)“. Toto stanovisko je typickou formuláciou Aristotelovej etiky cnosti. A je tu mnoho ďalších prepojení: etická výchova, podobne ako aristotelovská etika cnosti, je založená na praxi, zážitkovej metóde. Podľa Aristotela je dôležitejšie vedieť, ako sa cnosť prakticky nadobúda, než mať exaktné vedomosti, čo termín cnosť vlastne znamená. V etike cnosti má dôležité miesto výchova emócií a snaha o dosiahnutie integrity medzi uvažovaním, prežívaním a konaním. Opäť tu odkazujem na mohutné dielo, silnú aktuálnu inšpiráciu pre etickú výchovu, ktorá vznikla a stále rastie na Birminghamskej univerzite v Jubilee Centre for Character and Virtues. Limitom jasnejšieho prepojenia medzi etikou cnosti a etickou výchovou je tak na Slovensku len vzdelávanie učiteľov a prepracovanejšie metodické materiály.

A tak sa dostávame k poslednej traume. Na úrovni metodiky je dnes v etickej výchove úplný guláš. Hoci postupne vznikajú podnetné materiály, v praxi chýba systematické prepájanie aktivít a reflexií so sledovaním reálneho rastu žiakov v gramotnosti v cnostiach. Niet sa čomu čudovať. Ide o mimoriadne náročný proces dialogického vyučovania, v ktorom učiteľ musí brať do úvahy mnoho podmienok – prinášať obsažné podnety (texty a aktivity), udržiavať interaktivitu, reflektovať aktuálnu úroveň cností medzi žiakmi, ich intelektuálne a afektívne predpoklady, tematicky prepájať vlastné podnety s reálnymi skúsenosťami detí v živote a na iných predmetoch atď. Doposiaľ neexistuje učebnica, ktorá by takto do detailov, analyticky a synteticky, proces na hodinách etickej výchovy riešila. Keďže je to výčitka hlavne do vlastných radov, môžem povedať len toľko – pracujeme na tom. A pozývame učiteľov etickej výchovy do praktického vzdelávania, ktoré bude na tento skok v kvalite realizácie hodín etickej výchovy zamerané.

V školách vidno obrovský dopyt po dlhodobo udržateľnom programe, ktorý by viedol k charakternému prosociálnemu správaniu žiakov a ich sebariadeniu a umožnil jednak efektívnejšie vyučovanie, odľahčil všetkých učiteľov, ktorí sú nútení tretinu hodiny venovať motivovaniu a disciplinovaniu, ale vytvoril tiež klímu, v ktorej budú deti jednoducho v škole šťastnejšie. Etická výchova takýmto programom je, ale všetci spoločne musíme vyriešiť problémy implementácie, ktoré som vyššie pomenoval.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0