K písaniu tejto „recenzie“ po dvojročnej tvorivej kóme ma dostalo niekoľko nedávnych článkov od dm autora, ktorý chodí na koncerty do Majesticu a opisuje také neuveriteľné zážitky ako kupovanie vstupenky, pozorovanie ľudí s čiernymi tričkami, či vysokú postavu basgitaristu.
V zásade nemám nič proti kapelkám, ktoré predstierajú formu (pričom takí Arch Enemy nie sú ani poriadne tvrdí, ani príjemne melodickí a navyše na pódiu z nich ide menej energie ako z vybitej alkalickej baterky), lebo aspoň často popularizujú žáner. Metalistom obľubujúcim ozaj tvrdú až extrémnu muziku to ale nestačí a nedávna nálož black metalu v Randali musela uspokojiť aj najnáročnejších.
Predtým, ako začnem, pridám zopár definícií (rozumej fanúšikovských opisov) pre neznalých žánru. Znalci môžu preskočiť.
Black metal: Jeden z extrémnejších metalových žánrov. Vznikol spojením rýchlych gitarových riffov speed metalu, agresie typickej pre thrash a death metal a satanistickej tematiky v polo-amatérskom podhubí klubov a pivníc plných mladých nasratých chalanov. K vzniku prispela v 80-tych rokoch napríklad aj kapela Venom (song poriadne začína až v 20. sekunde). Súčasnú podobu black metalu definovala až tzv. „druhá vlna“ z Nórska, kde to týpci na rozdiel od Venomu mysleli so satanizmom a podpaľovaním kostolov ozaj vážne. Všetky stereotypy o metalistoch predstavujúcich nás ako agresívnych satanistov, sú v tomto prípade výnimočne blízko pravde.
Black metal sa od death metalu (s ktorým si ho na základe názvu mnohí nemetalisti spájajú) líši menej komplikovanými a rýchlejšími gitarovými riffmi a štýlom bubnovania, častejším používaním klávesových nástrojov a väčším zameraním na vizuálnu stránku koncertov (pomaľované biele tváre s čiernym zafarbením okolo očí, tzv. „corpse paint“, či stredoveké habity s kapucňami a satanistické rituály obsahujúce rekvizity v podobe lebiek, capkov a sviečok). Taktiež sa odlišuje štýlom spevu. Kým pre death metal je typický growling, to jest niečo ako ručanie jeleňa v ruji, ktorý netúži po samičke, ale nabrať poľovníka parohami do prdele a rozdriapať ho na kusy; black metalisti väčšinou obľubujú screaming charakteristický vyšším hlasom, výkrikmi, škriekaním a chrčaním - ako keď Ježibaba kvičala v rozpálenej peci svojej perníkovej chalúpky.
Randal: kultový hudobný bratislavský podnik zameraný na tvrdšie gitarové žánre (a na chlastanie)
Doom metal: pomalý pochmúrny žáner, ktorý znie, ako keby sa partia black metalistov pri tvorbe zhulila alebo pojedla lysohlávky a výrazne spomalila a natiahla svoje piesne
Mayhem: Jeden z koreňov black metalu. Táto nórska kapela stála s niekoľkými svojimi kamošmi pri re-definícii žánru začiatkom 90-tych rokov, kedy si títo pekelníci povedali, že vtedajšiemu black metalu, či metalu celkovo, chýba väčšia agresivita a chceli to dosiahnuť nielen hudobne (aj napriek tomu, že väčšina z nich nevedela poriadne hrať), ale aj radikálnymi krokmi, teda podpaľovaním kostolov. Mayhem je ozaj hodný svojho mena. Ešte pred vydaním prvého pre žáner mimoriadne dôležitého albumu De Mysteriis Dom Sathanas v roku 1994, si niekdajší spevák (s príznačným pseudonymom Dead) strelil doma brokovnicou do hlavy, vtedajší gitarista ho našiel a predtým, ako zavolal políciu, si všetko pekne nafotil a zobral kúsok lebky, aby si ho neskôr zavesil ako prívesok. Jedna z fotografií s odstreleným kusom hlavy a rozprsknutým mozgom bola neskôr použitá ako obal albumu live nahrávky. Ešte pred oficiálnym vydaním prvého štúdiového albumu dočasná náhrada za pôvodného basáka ubodala gitaristu po hádke pred vlastným bytom (predmetom sporu nebol náhrdelník s kúsom lebky). Zaujímavé je, že do toho momentu spolu títo dvaja veselo pálili kostoly. Jediným pôvodným a stále koncertujúcim členom kapely je basgitarista, ktorý kapelu nakrátko opustil predtým, ako sa udiali spomenuté beštiality.
Na rad prichádza konečne reportáž. Hlavným ťahákom štvrtkového večera v Randali bol samozrejme Mayhem, ktorý vystúpil v rámci turné, počas ktorého hrajú výlučne debutový album De Mysteriis Dom Sathanas (pod videom je veľmi dobrý popis, odporúčam).
Pred nimi sa k slovu dostali Poliaci Deus Mortem. U našich susedov je black metal napriek (alebo vďaka) rozšírenej katolíckej viere silný subžáner zastúpený svetovo uznávanými Behemoth, či na popularite rastúcimi členmi Mgla. Neviem, ako je to s Deus Mortem, ale mnoho poľských black metalových kapiel je až extrémne pravicovo orientovaných, čo je viac ako len morálny problém, no bohužiaľ aj nezriedkavá črta u zástupcov tohto žánru. Na tomto mieste nejdem investigovať, hudobne bol Deus Mortem zlatý štandard - rýchle tempá výborne doplňoval tvrdý hlas speváka, ktorý hecoval publikum už v úvode večera. Nič menej, nič viac. Pekný začiatok.
S druhou kapelou začal večer brutálne gradovať. Vystúpili anglickí DRAGGED INTO SUNLIGHT so svojou zmesou doom, black a death metalu doplneného industriálnymi audioefektami. Nech to znie z audia akokoľvek chaoticky, komplikovane a odrádza vás to, oplatí sa prinútiť sa vysledovať týchto týpkov a ísť na koncert. Je to druh hudby, ktorá nevyznie z nahrávky naplno. Treba ich vidieť naživo a to nielen kvôli zvuku, ale hlavne kvôli atmosfére a to aj napriek tomu, že chalani budú drvivú väčšinu koncertu otočení chrbtami k divákom.
DRAGGED INTO SUNLIGHT predstavujú kondenzovaný hluk a chaos. Členovia kapely sa v klube snáď aj narodili. Presne tam patrí takýto druh hudby a na klubovej scéne ešte predvedú veľké veci. Akoby 18-ročný Satanko vystúpil na zem a založil si so skúrenými kamošmi kapelu (pripomínají mi tvrdšiu verziu Electric Wizard). Chlapci s hudobnými nástrojmi stvárali skutky, ktoré by sa dali klasifikovať ako násilné činy s cieľom dostať z toho najbrutálnejší zvuk. Pódium si pekne vyzdobili rôznymi bizarnosťami typu kovové kozie hlavy. Musím oceniť aj ich zvukára, lebo v tomto prípade nastavenie zvuku zohralo zásadnú úlohu - hustotou temnej a divokej hudby vyplnili každú škáru Randálu a každý telesný pór poslucháčov.
Po krátkej pauze prišiel na rad vrchol večera. Oceňujem, že ani jedna z kapiel pred vystúpením nenaťahovala divákov úmorným skúšaním a dozvučovaním. Mayhem nastúpili na pódium vo svojich fešáckych dotrhaných habitoch a ani nemuseli osloviť publikum - už bol celý priestor ich. Album odohrali pekne pieseň po piesni a diváci sa metali od vytrženia. Spevák maďarského pôvodu Attila Csihar nahradil pri nahrávaní albumu bývalého singera, ktorý sa v danej dobe pustil do života veľmi bezhlavo, takže sme mohli počuť originálny spev ako na nahrávke. Attila mal vtedy pri nahrávaní svojský hlasový prejav, ktorý časom zmenil, no na koncerte ostal verný albumu. Väčšinou nepoužíval vysoký screaming, ale nízko postavené chrčanie, ktoré znie ako zaklínanie, čo spoločne so symbolmi, ktoré vo vzduchu načrtával rukami a hraním sa so sviečkami a lebkou, vytváralo pocit, že diváci sú na satanistickom rituáli a počas koncertu budú „zasvätení“ (alebo zožratí). Spevák má dostatok charizmy na rozdávanie.
Gitaristi a bubeník sa držali v medziach albumu - predsa len to bol skoro amatérsky počin, ktorý napriek limitovaným prostriedkom vytvoril čosi originálne a pekelne temné a posunul tak metal do inej oblasti. Napriek tomu hrali bezchybne, bolo počuť, že to majú hudobne v malíčku. Počas celého koncertu bola prítomná atmosféra pohlcujúceho temna. Kým predošlá kapela ukázala belzebuba v tínedžerských rokoch, tu zostúpil prastarý Pán pekiel v plnej sile nad pódium, usadil sa a nechal svojich priamych podriadených hrať pre jeho potešenie. Uf, to by sa moja starká červenala, keby videla, čo som napísal.
Čo-to som už zmienil o vizuálnej stránke Mayhemu - zopár rekvizít a hustá para na pódiu, nič prehnané. Hudobníci tvorili gro atmosféry. Apropos para a jej hustota - keď členovia kapely prišli na kraj pódia poďakovať divákom, čudoval som sa, čo tam robí ten dlhovlasý vysmiaty dedo - bubeníka som uvidel prvýkrát počas večera.
