Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Koniec dňa
Deň sa ale ešte neskončil a bolo treba absolvovať pravopis. Konečne niečo pri čom si vydýchnem a s kľudom Angličana dokončím. Čakal som niečo zložité, ale vieš si predstaviť aké sú nároky. Mať vo svojich radoch športovo zdatného, cieľavedomého, zodpovedného a k tomu ešte aj pravopisne znalého príslušníka, je na jednu osobu občas príliš veľa požiadaviek. Je to skoro ako keď hľadáš na profesii prácu, kde chcú od teba päťročnú prax vo vedení tímu, dva jazyky, prvotriedne znalosti v danom obore a čo ja viem ešte aké srandy. Pritom je to pozícia vhodná pre absolventa. Jednoducho takého človeka nenájdeš a ak áno, nedokážeš ho zaplatiť, alebo sa už dávno nachádza niekde zahranicami. Tak mi teda predložili hárok, na ktorý som mal písať. Rozmýšľal som či nám idú diktovať alebo čo. Zjavne to bolo príliš veľa práce, ale z celého tohto antré bola nakoniec doplňovačka. Možno som nejakú chybu mal, ale bola to brnkačka.
Pre mňa určite, ale chalani sa poriadne zapotili. Prežil som po dlhej dobe morálnu dilemu. Buď si zachovať česť a byť pre ostatných prítomných debil čo nepomôže, alebo pomôcť a tým pádom si nestáť za svojim. Jasné, že som pomohol, panebože, čo by som to bol za človeka. Ale bolo mi trápne niekomu radiť, kde sa píše aké i/ y. Bola to záležitosť, akú sme riešili na základnej škole a aj od tej mala na kilometre ďaleko. Možno keby som dnes videl výsledky hanbil by som sa, ale kašlem na to. Pokiaľ sa cítiš ako hrdina, nik ťa nepresvedčí, že ním nie si, no nie? Po ukončení mentálnej skúšky zo slovenského jazyka a odovzdaní pár úsmevov sme sa mohli rozlúčiť. Týmto sa môj deň skončil. Neviem aké máš rituály ty keď práve skončíš skúšku alebo nejakú súťaž. Ja som musel odpovedať na zmeškané hovory. Samozrejme, najprv som sa musel zbaviť strachu, ako budem pred mestskými policajtami vysvetľovať, že som možno ich budúci kolega z fachu, preto by mi mohli tú žltú srandu z predného kolesa dať dole bez zbytočných obštrukcií, slovných napomenutí či ba dokonca bez pokuty. Slovne ma mohli pokarhať, to by ma tak nebolelo. Ale mávam hlboko do peňaženky a v tej deň som na tom nebol inak. Prvý kontakt s autom, prvé obehnutie okolo á nedostali ma. Dnes som im prešiel cez rozum. Mám to ja ale šťastie. Kiež by sa ma chcelo držať stále. A mohol začať kolotoč sa telefonátmi. Najnedočkavejšia bola mama. Ako vždy ale na jej otázky som nevedel odpovedať. Vraj ako som dopadol, ako som to napísal a tak podobne. Čo ja viem, neopravoval som to po sebe, čiže ma iste rozumieš, jednoducho klasické záležitosti, ktoré sa rodičia pýtajú ako prvé. Koľko bodov, aký mám pocit, čo si myslím. Nemyslel som si nič, mal som prázdnu hlavu, presne tak, ako to má aj byť. Nech sa všetko udeje tak, ako má. Teraz už nie je priestor, aby som čokoľvek vymýšľal. Jednoducho je to na nich, ak som prešiel ozvú sa, ak nie, nebudem sa až tak veľmi trápiť, aj keď nejaké to sklamanie budem pociťovať. Ďakujem ti basa. Po dlhej dobe som si zažil niečo, čo mi už dlho chýbalo.
Škoda, že som si neviedol denník tomto mojom nástupe, lebo by som ti vedel presne povedať po koľkých dňoch zazvonil telefón s už známym číslom. Chcem najprv tú dobrú alebo tu zlú správu. Nakoľko som sa nevedel v rýchlosti rozhodnúť zodvihol som. Všetko prebehlo ako po masle. Zjavne som ich musel ohúriť nielen mojim športovým výkonom, neoblomnosťou a vytrvalosťou ale aj znalosťami z gramatickej a literárnej stránky. Som borec, iné vysvetlenie jednoducho nejestvuje.
Takže, nakoľko som skvelý a predchádzajúcimi skúškami som prešiel, čaká ma fáza dva. Psychotesty. Juchú. Moje obľúbené. Stretol som sa s ľuďmi čo psychotesty riešili naozaj so strachom. Mal som s nimi dočinenia už niekoľkokrát a stále som nepociťoval nijaký rešpekt. Veď je to niečo, čo musíš vypĺňať prirodzene a bez strachu. No a čo, že potvrdia to čo si si už dávno o sebe myslel. Takto to máš spečatené čierne na bielom a môžeš na sebe zapracovať. Čo na tom môže byť ťažké, niečo nakreslíš, niečo opíšeš, niečo doplníš a hotovo. Aj po fiasku u vojska som bol stále v móde lážo plážo.
Takže za niekoľko dní som mal ísť na testy. Super, ako sa zariadiť? Nevedel som, či začnem tak ako vždy, nijako, do ničoho sa nepozriem alebo si naťuknem aspoň nejaké príklady na internete, možno ma osvieti, alebo sa naučím nejakú novinku. Poradiť mi nemal kto nakoľko som nepoznal nijakého bachara. Každá ozbrojená zložka má psychotesty rozdielne. Aspoň som si to myslel a v podstate sa mi to potvrdilo. Do ničoho som sa nepúšťal, nie, že by som chcel leňošiť, ale nemal som na to náladu. Nejako bolo nejako bude, bral som to od začiatku tejto novej cesty a hodlal som v tom pokračovať až dokonca.
