V rámci cyklu Gesamtkunstwerk 2019/2020 sme v bratislavskej Redute počuli (24. 1.) druhý z piateho ročníka týchto každoročných koncertov, ktoré majú dramaturgiou i hodnotou priam festivalový charakter. Atraktívny program sa tentokrát rozprestieral od francúzskej impresionistickej hudby, cez maďarskú modernu 20. storočia, až po rozprávkový ruský romantizmus. Koncert zaznel v podaní huslistky Julie Fischer a Francúzskeho národného orchestra pod taktovkou Lorenza Viottiho.
Na úvod koncertu zaznela ikonická skladba Faunovo popoludnie (Prélude à l’après-midi d’un faune) od Claudea Debussyho, po nej myšlienkovo a interpretačne kontrastný Koncert pre husle orchester č. 2, Sz. 112 od Bélu Bartóka a napokon vyše 40 minútová symfonická suita Šeherezáda, op. 35 od Nikolaja Rimského-Korsakova.
Francúzsky národný orchester – orchester rozhlasu Radio France, ktorý bol hlavným interpretom koncertu, bol založený r. 1934 ako prvý profesionálny „full-time“ (plnoúväzkový) symfonický orchester v krajine. Počas doterajšej éry predviedol rad významných rozhlasových prenosov – zvlášť z Auditória de Radio France, kde sídli od r. 2014, a to v spolupráci s mnohými významnými dirigentmi.
Od r. 2017 je umeleckým riaditeľom Radio France Orchestra slávny 72-ročný dirigent Emmanuel Krivine, ktorý však kvôli zraneniu odriekol účinkovanie na prebiehajúcom turné. Je to určite škoda, na druhej strane sme na bratislavskom koncerte zažili novú hviezdu svetového dirigovania: mladého švajčiarsko-francúzskeho dirigenta Lorenza Viottiho, označovaného za jedného z najvýznamnejších dirigentov mladej generácie.
29-ročný dirigent sa narodil v Lausanne do francúzsko-talianskej rodiny hudobníkov. Napriek mladému vek má za sebou víťazstvá na viacerých svetových dirigentských súťažiach, dirigovanie pred najvýznamnejšími svetovými orchestrami (Concertgebouw Amsterdam, BBC Philharmonic v Manchestri, Gewandhausorchester Lipsko, Mníchovský filharmonický orchester, Rotterdamský filharmonický orchester, Tokijský symfonický orchester, naštudovania romantických opier vo Frankfurte, Zürichu, Tokiu, Hamburgu, Paríži, čaká ho MET, Semperoper, La Scala a i.). V sezóne 2021/2022 sa ujme pozície šéfdirigenta Holandského filharmonického orchestra a Holandskej národnej opery v Amsterdame.
Zjavom poeticky pôsobiaci mladý dirigent s krásnymi, jemnými a mnohoznačnými rukami i ich nástupmi, už v prvej skladbe večera zanechal exkluzívny dojem. Sotva kedy možno počuť tak autenticky znejúci francúzsky impresionizmus, aký zanechal Lorenzo Viotti po spamäti oddirigovanom Faunovom popoludní. Poeticky znejúca sólová flauta vnáša svojím sólom už do úvodu diela dojem horúceho opojného popoludnia, s pohodlne rozloženým Faunom, ktorý na pomedzí sna a reality sa opája obrazmi tancujúcich nymf.
V Debussyho impresionistickej skladbe sa úvodná, eroticky zafarbená téma flauty (porovnávaná svojou inovatívnosťou a príznačnosťou s tristanovským akordom) vlieva do hudobne bohatej, svetlom horúceho popoludňajšieho slnka prežiarenej nálady celej skladby a jej jemnej inštrumentácie. Z nej – akoby z hudobnej hmly nástrojov – sa črtá obraz ideálne zobrazeného mladého antického boha lesov a pasienkov, zachyteného v bielom mramore od neznámeho helénskeho majstra.
Debussyho geniálne preplietanie jemných zvukových vlnení všetkých nástrojových skupín je adekvátnym výrazom horúceho, chvejivého tepla a snívajúceho Fauna, ktorý inšpiroval aj Stéphana Mallarmého k rovnomenným pastorálnym eklogám. Možnosti hudby idú v tomto prípade (ako v podstate vždy) nad možnosti a hranice slova. Takú moc má hudba, ak je ideálne interpretovaná! Treba povedať, že dokonalejšie, jemnejšie, precítenejšie, obraznejšie, s jedinečným francúzsky espritom sa už asi Debussyho Faunovo popoludnie zahrať nedá, ako ho interpretoval Francúzsky národný orchester pod vedením ušľachtilého mladého Lorenza Viottiho.
Bartókov Koncert pre husle a orchester č. 2, Sz. 112 je poslednou skladbou maďarského majstra pred jeho emigráciou do Spojených štátov amerických. Vznikol na objednávku husľového virtuóza Zoltána Székelyho a svetovú premiéru mal v Amsterdame r. 1939. Toľko z faktov. Je to trojčasťová skladba, ktorá v 1. časti vychádza z princípov modernej dvanásťtónovej hudby, s ktorou pracuje na základe variačného princípu, ale pritom sa pridržiava i klasickej formovej stavby diela.
Po razantnej hudbe, ktorú sám skladateľ nazýva „neúprosnou“, celok vygraduje rozsiahla brilantná kadencia. Formové upokojenie prináša následné andante, ktoré charakter hudby zjemní lyrickým spevom v Bartókovom obľúbenom lydickom móde. Záverečné rondo vnáša do popredia opäť variačný princíp – viac na rytmickej než tematickej menlivosti. Je to náročné dielo, ktoré zjednocuje Bartókovu snahu o syntézu atonálnej hudby s „geniálnou jednoduchosťou“ hudby rôznych národov, ktoré Bartók v mladosti poznával na početných výskumných cestách za folklórom Európy.
V tejto časti Francúzsky národný orchester ideálne spolupracoval s Lorenzom Viottim pri každom nástupe a vypracovanosti inštrumentálnych skupín, ale výborne si rozumel aj so svetoznámou sólistkou Juliou Fischer. Umelkyňa sa narodila v Mníchove v slovensko-nemeckej rodine, hre na husliach sa venuje od troch rokov, V Bratislave hrala už viackrát – vždy s nadšeným prijatím. Nečudo! Je to skvelá virtuózka, svetoznáma, zrelá sólistka, ale aj oduševnená interpretka komornej hudby, profesorka na Vysokej škole hudby a divadla v Mníchove.
Julia Fischer patrí k exceleným „dovozným“ umelcom. Má v sebe nepoľavujúcu energiu i techniku, jej nástroj (v Redute hrala na nových husliach od Philippa Augustina z r. 2018, hoci hráva aj na talianskom nástroji Battistu Guadagniniho z r. 1742) znel prierazným, pritom farebným, akusticky bohatým zvukom. Julia Fischer patrí už takmer dvadsať rokov ku špičke husľového umenia vo svete – ale vystupuje aj ako koncertná klaviristka! Je úžasné, že sme ju v Bratislave znovu počuť!
Na záver koncertu zaznela v podaní Francúzskeho národného orchestra s dirigentom Lorenzom Viottim symfonická suita Šeherezáda, op. 35 od ruského skladateľa Nikolaja Rimského-Korsakova. Skladba sa odvíja zo zhudobnenia niekoľkých rozprávok Šeherezády ktorá svojimi čarovnými príbehmi z Tisíc a jednej noci oddaľuje vlastnú popravu z rúk žiarlivého Sultána.
Odhliadnuc od konkrétnych názvov a obsahu štyroch častí, je to predovšetkým programovo bohatá, inštrumentačne geniálne vystavaná, orientalizmami ozdobená symfónia v Berliozovom veľkolepom zvukovom vybavení. V jej hudobnom plynutí je množstvo nálad, dynamických odtieňov, majstrovských prezentácií inštrumentálnych sól, skupín a vypointovaných nálad. Zahrať toto dielo tak, aby neunavilo dĺžkou i nadmierou romantizmu, je vskutku umením.
Na tomto francúzskom orchestri je okrem vysokej profesionality a zohratosti, štýlovej výstižnosti sympatická aj sledovateľná radosť z hry, kolegialita, úsmev, s ktorým sa priam „dopujú“ aj vo chvíľach, kedy by mohla na kolektív padnúť únava. S iskrou muzikantstva a francúzskou eleganciou napokon na rozlúčku zahrali barcarollu z Offenbachových Hoffmannových poviedok.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 24. 1. 2020
Julia Fischer v Bratislave
Koncert spoločnosti Gesamtkunstwerk
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
24. augusta 2020
Francúzsky národný orchester
Lorenzo Viotti, dirigent
Julia Fischer, husle
Claude Debussy: Faunovo popoludnie
Béla Bartók: Koncert pre husle a orchester č. 2, Sz. 112
Nikolaj Rimskij-Korsakov: Šeherezáda, symfonická suita, op. 35
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.