„Malý princ“ tanečného divadla

Tento príspevok má byť malým spomínaním i holdom osobnosti slovenského tanečného divadla Ondrejovi Šothovi. Nie je oficiálnym tradičným hodnotením, ale skôr osobnou čriepkou v spektre gratulantov, pretože akosi cítim, že si túto „familiárnejšiu“ formu môžem dovoliť.

Keď majú osobnosti jubileum patrí sa bilancovať ich životné, resp. pracovné úspechy. Človek sa tomu nevyhne a svoju logiku a dôležitosť to, samozrejme, má. Dňa 23. januára 2020 oslávil slovenský choreograf Ondrej Šoth svojich noblesných 60 rokov.

Prirodzene sa popísalo o jeho pôvode, dielach, postoch, cenách… Nadobudla som pocit, že sa nechcem opakovať, stereotypne „skopírovať“ vecné fakty a že vlastne už viac verejnosti neprezradím. Zároveň ma však tlačilo nutkanie nielen mne vlastnej zodpovednosti, ale skôr intuitívna linka potreby vyjadriť sa za seba ako človeka, ale predovšetkým recenzentky, ktorá sleduje jeho choreografickú tvorbu od počiatkov až po súčasnosť. A predsa ma k tomuto impulzu „postrčil“ až kuriózny zážitok skôr pragmatického typu, ktorý mi podsunul vesmír.

Pred pár dňami som si bola kúpiť nový mobil. Peripetie okolo toho trvali trochu dlhšie a tak sa v medzičase predajca nečakane spýtal na moju profesiu. Okrem toho, že ho do toho nič nie je, nebol nesympatický ani dotieravý, tak som spontánne zadefinovala čo robím. Na recenzentskú činnosť prekvapivo zareagoval: „a Vy tých ľudí, o ktorých píšete aj poznáte, alebo si držíte odstup?“ Priznám sa, že od mladého chalana, ktorý mi „rval“ SIM kartu do „slotu“ mobilného zariadenia by som tento typ otázky nečakala. Mimovoľne ma „donútil“ opakovane sa zamyslieť nad touto dilemou, ktorú vlastne v sebe ticho riešim celý život. A vskutku som sa spočiatku vždy snažila odstup si držať, lebo prirodzene, ľahšie sa píše o ľuďoch, s ktorými (okrem lásky k tancu) možno nemáte nič spoločné.

Prečítajte si tiež:
Choreograf Ondrej Šoth: Naivita je základ umeleckej tvorby

Ondrej Šoth: Charlie Chaplin sa počas svojho života doslova zodrel, kým dosiahol úspech

Razím celý profesijný život tendenciu maximálnej objektivity, lebo logicky niekto je vám viac sympatický a iný menej, niekto je kamarát a niekto zas nie, niekto vám ľudsky nesadne, ale tancuje ako malý boh a niekto je zas super človek, len na javisku to nie je až taká sláva. Vyrovnať sa s týmito fenoménmi nie je jednoduché, zvlášť, keď disponujete empatiou, serióznym prístupom a zároveň nechcete ísť názorovo proti sebe. Napokon, ak nepoužívate pseudonym (čo nikdy nebol môj prípad) pod každý text sa podpíšete a idete za každých okolností s kožou na trh. S rizikom, že sa niekto urazí, prípadne vás vyhodia z divadla, alebo vás skrátka v dnešnej dobe pekne „na tvrdo“ aj so spektrom vulgarizmov a znevažovaním vašej osoby „zhejtuje“ verejne na sociálnych sieťach.

Akokoľvek, keď sa však celý život pohybujete v divadle, zákonite ľudí, o ktorých píšete aj postupom času osobne spoznáte (nie však všetkých), niektorí sa môžu stať aj vašimi kolegami, dokonca kamarátmi, s ktorými trávite radi voľný čas. Niektorých spoznáte v klube, iných na pracovisku, niektorých prostredníctvom písania a iných zas nikdy. Prečo o tom píšem? Pretože toto sa týka aj spomínaného jubilanta choreografa a tanečníka Ondreja Šotha.

Keď som o ňom začala písať, osobne som ho nepoznala, ale jeho tvorba ma zasiahla a bola mi taká blízka, že som o jeho choreografiách písala s nadšením. Dvojvečer Lux et Requiem – časť Verdi: Requiem, Zvláštna radosť žiť, Svetlo v tme, Orbis Pictus, Carmina Burana, Bolero, Carmen, Odysseus sú predstavenia (zvlášť tie v SND), ktoré som videla všetky. A keď hovorím všetky, tak tým nemyslím premiéru, alebo titul, ale VŠETKY reprízy až po derniéru.

Roky 80-te/90-te minulého storočia tak odštartovali maratón recenzií a dôsledne som sa snažila mapovať Ondrovu tvorbu. Iste, z rôznych časových a iných dôvodov ma nejaké fragmenty jeho diel (zvlášť v Košiciach) nechtiac minuli, ale nie je ich veľa. Tí, čo ma poznajú vedia, že moja averzia voči lepkavosti vlakov smerujúcich na východ Slovenska je vysoko vyprofilovaná a premiéry Ondrových choreografií (Rómeo a Júlia, Svadba podľa Figara, Malý princ, Šándor Márai, M. R. Štefánik, Smrť v Benátkach, Charlie Chaplin, Denník Anny Frankovej… a tie, čo prídu Milada Horáková, Rudolf Nurejev…) sú a budú jediným motivátorom si do nich sadnúť.

Prečítajte si tiež:
Duch Anny Frank v Košiciach

A tak akosi sme sa prostredníctvom písania aj osobne spoznali. Priznám sa, vôbec si ten moment aktu nepamätám, lebo nech je tak, alebo onak, mám dojem, že sa poznáme celý život a pritom ani nechodíme spolu na kávičku (kým samozrejme neprídem na premiéru do Košíc).

Ak ma však s Ondrom niečo aj na diaľku spája, tak z mojej strany je to úcta k jeho odvahe a kreativite pohybovo predznačiť veľké témy a osobnosti. Niekde som raz napísala, že „rozpohybováva“ históriu a stojím si za tým tvrdením doteraz. „Malý princ“ z východu, ktorý poctivo „polieva svoju ružu“.

V medzičase našich individuálnych životných ciest sa aj tie v istej etape pretli. V SND sme sa stali kolegami, resp. v období, keď bol na poste generálneho riaditeľa, sa stal mojim šéfom (hoci ako „šéfa“ som ho nikdy nevnímala) a za tento počin a obdobie som mimoriadne vďačná. Vždy som totiž cítila, že hoci môže byť všetko naokolo iné, časovo a zemepisne vzdialené, možno i občas v názoroch rozdielne, jedno medzi nami ostáva ako axióma (aj keď nikdy nie presne zadefinovaná, skôr intuitívne vnímaná) a to je: neskutočná vzájomná úcta voči našej práci. Tá moja k jeho a jeho k mojej. A nie, nie je to bežný jav, akoby sa mohlo zdať. Kritici umenia nie sú zas až tak extra medzi umelcami obľúbení. Zväčša len do tej chvíle, kým o nich píšete výhradne pozitívne.

A tak sa oblúkom vraciam k otázke „pána operátora“ z úvodu textu, či ľudí, o ktorých píšem aj poznám… Niektorých (a dnes už naozaj mnohých) áno, napriek dlho aplikovaným snahám „držať si odstup“. Skrátka sa to nejak v medzičase prirodzene stalo. A v prípade Ondra Šotha som tomu naozaj rada. Takže teraz vážne neviem, či mám skôr gratulovať k jeho životnému jubileu , alebo sebe, že som mohla byť tak nejak vždy „pri tom“.

Autor: Barbara Brathová

Súpis jeho tvorby nájdete TU…

video

Autorský projekt Ondreja Šotha Malý princ na javisku Baletu SND