Choreograf Ondrej Šoth: Naivita je základ umeleckej tvorby

Umelecký šéf baletu Štátneho divadla v Košiciach Ondrej Šoth oslávil 23. januára t.r. okrúhle životné jubileum. Práve v deň svojich šesťdesiatych narodenín si našiel čas na rozhovor. Prezradil, na koľko sa skutočne cíti, zhodnotil svoje pôsobenie na poste generálneho riaditeľa SND a spomenul aj svoje najbližšie umelecké plány.

Súhlasíte so starým známym, že človek má toľko rokov, na koľko sa cíti?

Ja sa niekedy cítim na šesť, niekedy na sto a niekedy sa nechcem cítiť vôbec (smiech). Momentálne sa ale cítim pomerne dobre. Absolvoval som v priebehu posledných piatich rokov dve zložité operácie chrbtice, nemohol som sa hýbať a veľmi som pribral. Schudol som však 27 kíl a aj vďaka tomu sa cítim oveľa lepšie.

Podľa mňa však vek nie je rozhodujúci. Všetko je to vec mozgu a ak máte zakódované, že ste prosto starší človek a ako taký by ste teda mali mať rôzne choroby a ťažkosti, tak si to všetko privoláte. Ja sa necítim na šesťdesiat a necítim sa ani na to, že som ktoviečo dosiahol a mám to osláviť. Jednoducho si robím svoju prácu najlepšie ako viem. Robím to pre divákov a pre ľudí, s ktorými spolupracujem.

Niekedy má človek pri okrúhlych narodeninách potrebu rekapitulovať…

Robím to každý Nový rok. Nemám totiž rád ten cirkus, ktorý sa robí okolo Silvestra. Rád ostávam sám so sebou a premietam si uplynulý rok. Začnem tým najslabším, aby som si uvedomil svoje chyby a nehanbím sa priznať. A za to, čo sa mi podarilo, aj sám seba pochválim. Koniec koncov – čas ukáže pravdu. Som človek, ktorý má rád ľudí, rád im pomáham, inšpirujem ich.

Nemám sa rád za to, že v sebe príliš preciťujem určité negatívne emócie. Dostávam sa potom do vnútornej dezilúzie, straty zmyslu života a hovorím si – bože, to naozaj je to na tomto svete až takéto zlé? Chápem však, že takéto pocity zakaždým prejdú, len treba mať trpezlivosť. Ako povedal Franz Kafka – pre netrpezlivosť sme boli vyhnaní z raja a pre netrpezlivosť sa do neho nevrátime späť.

Celý život sa pohybujete v umeleckom prostredí, kde je tých emócií nadmieru. Povedali ste, že vám občas ubližujú. Snažíte sa proti nim obrniť, alebo by to práveže bolo pre vás na škodu?

Umenie je o emóciách a treba ich podporovať. Určité momentálne pocity ľudí niekedy netreba brať vážne. Zároveň musíme byť veľkorysí a tolerantní. Viac sa ma dotýka spoločenská atmosféra, egocentrizmus, choroby ľudí, prírodné katastrofy, úmrtia blízkych… Taký ten kolektívny šport – intrigovať, ktorý je v umení tiež prítomný – na to si človek zvykne a neberie to vážne. Mám to takto od detstva. Dlho som nechápal, čo je závisť, lebo som to ako dieťa nepoznal. A mám to šťastie, že mi bola do vienka daná intuícia, na ktorú sa spolieham už od detstva. Vo veľkej väčšine mi ukázala správnu cestu.

Už ako dieťa ste teda vedeli, že práve umelecká cesta bude pre vás správna?

Práveže nie. Ako dieťa som mal také zvláštne záujmy. Napríklad som chodil na cintoríny starať sa o zanedbané hroby. Súcitil som s rodinami tých, ktorým zomreli ich príbuzní. Nosil som im jedlo, ale aj hračky. Pamätám si, ako som jednej rodine odniesol svoje lyže. Rodičia nechápali, kde sa to vo mne berie. A chcel som byť lekárom. Otec bol zubár a keď ma vzal do nemocnice, tak som bol fascinovaný čistotou prostredia. Je úžasné, čo lekári dokážu. Podľa mňa je najvzácnejší dar schopnosť liečiť. My umelci – dúfam – máme schopnosť liečiť dušu…

Kto teda vo vás ´našiel´ umelca?

Keď sme napríklad išli do reštaurácie a hrala tam hudba, tak som tancoval. Ja som vlastne všade tancoval. Na ´drzovku´ hocikde. Dokonca aj počas futbalového zápasu. Hrával som totiž ako dieťa futbal. A potom som mal veľký vzor – krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Keď mal vystúpenie, veľmi som prežíval tú hudbu, na ktorú korčuľoval a tancoval som na ňu. Tak ma mama dala na tanečné krúžky. Potom jej istá pani, ktorá viedla vo Zvolene ľudovú školu umenia, povedala, že som mimoriadny talent. Tak som skúsil košické konzervatórium.

Mal som obrovské šťastie na pedagógov – študoval som u Marileny a Andreja Halászovcov. Lenže som v detstve hral na akordeón, ktorý bol väčší ako ja a tam mi začala skolióza chrbtice. Tancom som chrbát ´dorazil´. Bolo mi jasné, že sa nebudem môcť kvôli zdravotným problémom venovať umeniu ako profesionálny tanečník. Od začiatku som sa snažil tance pre tanečníkov aj vymýšľať a tak som si povedal, že by som mohol byť choreografom (úsmev). A tak som šiel na Vysokú školu múzických umení.

A čo po jej skončení, aké ste mali plány a predstavy o svojej budúcnosti? Ukázali sa niektoré aj ako naivné?

Bez naivity nikdy nevstúpite do divadla, lebo naivita je základ umeleckej tvorby. Preto je aj umenie ľahko manipulovateľné. Ja sa však nedám vtiahnuť do konvenčnej názorovej línie. Každá minca má dve strany a chceme vidieť len jednu. Ja som mal to obrovské šťastie, že som sa – v podstate ešte ako dieťa – dostal medzi tie najväčšie špičky divadelného umenia. Bol som nepopísaný list papiera. Len som počúval a hanbil som sa, ako málo toho viem. Preto som zháňal literatúru, veľa som čítal a učil som sa. V Prahe som sa dostal k práci s úžasnými divadelnými a filmovými režisérmi a snažil som sa udržať s nimi krok.

Ťažili ste teda z toho, že už v Košiciach ste dostali kvalitné základy?

Asi áno a vždy som bol na to hrdý. V 90-tych rokoch som bol pozvaný k francúzskemu prezidentovi Francoisovi Mitterrandovi. Tamojší veľvyslanec mi povedal – nebuďte prekvapení, akí majú v západnej Európe postoj k umelcom z východu. To čo sa totiž u nás robilo za socializmu v umení, bolo na vysokej úrovni, hocikto sa mohol od nás učiť a inšpirovať sa. Nemáme sa čo ponižovať.

Ako východniar som mal najväčšiu hrdosť vtedy, keď som stál na javisku na štadióne Maracana v Brazílii. Bolo tam tristotisíc divákov, mňa predstavili ako tvorcu predstavenia, na ktoré všetci tí ľudia prišli. Vtedy vás doslova pohltí hrdosť na svoju vlasť. Hoci sám seba považujem za kozmopolitného človeka, zároveň si myslím, že ak nemáte vzťah k miestu, kde ste sa narodili, čaká vás úpadok. Nikto iný nenadáva v zahraničí na svoju vlasť, to len my Slováci to dokážeme, kade chodíme! Je to znak našej malosti a hlúposti. Nemáme sa totiž vôbec za čo hanbiť.

Po skončení školy ste veľa pôsobili v zahraničí, no keď pred zhruba 20 rokmi prišla ponuka vystavať v košickom divadle balet doslova z ničoho, prijali ste ju. Čo zavážilo?

Môj otec sa napríklad nikdy nezmieril s tým, že som odišiel do Prahy. Povedal mi – keď ti ponúkajú miesto v Košiciach, príď domov. A druhý rozhodujúci názor bol od Andreja Halásza, ktorý mi prízvukoval, že dokážem košickému divadlu pomôcť. Takže rozhodli moji dvaja otcovia – ten biologický a ten umelecký (úsmev). A ďalšia vec – košické divadlo bolo počas svojej histórie vždy významné, súbory tu formovali skvelí umelci.

Rozhodol som sa teda prerušiť na dva roky všetky kontrakty v západnej Európe. Kvôli niektorým projektom som ešte dochádzal tisícky kilometrov, ale naplno som sa venoval tunajšiemu divadlu. Po dvoch rokoch som sa ale rozhodol, že budem pokračovať, pretože táto práca mi bola milšia a bližšia, než čokoľvek, čo ma čakalo v zahraničí. Kúpil som si tu byt, usadil sa, začal som si vážiť celý tento región. Pretože pravda je taká, že som odtiaľto ako mladík doslova ušiel.

Dnes som šťastný, že som sa rozhodol vrátiť. Milujem toto divadlo a svojich divákov. Keď sme mali prvú premiéru, prišlo 30 divákov, dnes máme vypredané. Lenže, aby ste si získali divákov, musíte na tom pracovať, to nepríde samé od seba. Ja si vážim každého diváka, ktorý si kúpi vstupenku, z môjho pohľadu je to pre mňa dôležitý človek. To, čo robím, robím pre neho, nie pre seba. Divadlo môžete robiť pre svoju popularitu, pre liečenie pocitu menejcennosti, alebo pre diváka…

Prečítajte si tiež:
„Malý princ“ tanečného divadla

Keď ste prišli do Košíc, nestačilo baletný súbor viesť umelecky, zrazu ste museli všetko okolo jeho fungovania aj manažovať…

Dá sa povedať, že som bol ako taký otec rodiny, ktorý má štyridsať detí a musí sa o ne starať. Aby mali kde bývať, aby mali čo jesť, aby mali čo na seba. Tí, ktorí boli z Košíc a mali tu zázemie, to mali jednoduchšie, ale v súbore sme mali veľa cudzincov. Tí sem prišli len vďaka tomu, že v Rusku som bol pomerne známy. Je pravda, že to bola drina, ale bola to pekná drina.

Neostávalo vám nič iné, len vystavať košický balet na cudzincoch, väčšinou z Ukrajiny?

Vyhlásili sme konkurz a nikto neprišiel. Ak by ste si to chceli overiť, máme z toho zápisy. My sme sa pokúšali zohnať ľudí, ale nebolo odkiaľ. Bol to problém školstva, ktoré sa dodnes potáca. Viem to, aj ja som učil. Na východnom Slovensku je obrovská liaheň talentov, ale potrebujú vedenie, ktoré ich nebude ponižovať a zhadzovať ich. Ako učiteľ musíte žiaka prijať do svojho vnútra a potom ho rozvíjať. Mnohí sa vyhovárajú na to, že dnešná mládež nemá disciplínu. Ja sa však mladých zastávam. Keď nedokážem ja inšpirovať ľudí viac ako telefón v ich ruke, tak je chyba vo mne, nie v nich!

Ak sa mi aj čosi nepáči, či už ako učiteľovi alebo ako režisérovi, musím mať po ruke riešenia. Ak ich nemám, nemám sa čo ozývať. Viete – existujú tri typy režisérov. Ten prvý potrebuje prostredníctvom inscenácie uspokojiť svoju potrebu geniality. Druhý si na nej rieši pocit menejcennosti. A ten tretí má rád ľudí, s ktorými pracuje. Umenie je vždy o tom, že ho vytvára živý človek. So svojimi problémami a starosťami ale aj so svojim talentom a radosťami.

Keď ste boli v Košiciach spokojný, čo bolo vašou motiváciou prihlásiť sa pred desiatimi rokmi do konkurzu na riaditeľa SND?

Nebol to môj nápad. Na parkovisku pred divadlom sme sa o konkurze bavili s Petrom Himičom, vtedajším riaditeľom košického divadla. Vravel som mu – choď do toho a budeme sa pokúšať o spoluprácu. A on na to – ty máš viac skúseností, choď do toho ty. Dlhé roky som cítil veľkú izolovanosť košických divadelníkov od tých z ostatných miest republiky.

Mať tri opery na päťmiliónový národ – to je luxus. A vôbec nespolupracujú. Viete si predstaviť, o koľko by sa im lepšie pracovalo, keby sa spojili? Mal som istú predstavu Národného divadla, ktoré tu bude pre divákov všetkých miest na Slovensku. Pilierom mojej koncepcie bola vzájomná spolupráca divadiel, časté hosťovanie, spoločné inscenácie a veľké projekty. Ak divadlo nemá peniaze na hosťovanie, tak napríklad operní speváci by mali časti úväzkov aj v Košiciach a aj v Bystrici. To isté by platilo aj v ostatných súboroch.

Nevymyslel som nič nové, len mi šlo o to, aby sa prestali divadlá od seba navzájom izolovať. Veď každé divadlo dostáva peniaze od toho istého ministerstva kultúry, tak prečo by sa nemohli koordinovať? To bola moja idea. Je totiž naivné si myslieť, že divadlo sa uživí samo len svojou činnosťou. Musí byť dotované štátom rovnako ako medicína, školstvo či cirkev jednoducho preto, že si samo na seba nezarobí. Ak si urobíte analýzu jedného predstavenia a zarátate do neho mzdový balík od techniky, inšpicientov, šatniarov, kostymérok, hercov, hráčov v orchestri… A kde sú ešte ľudia z administratívy? Ak by ste chceli pokryť náklady, lístok by stál 200 eur. Kto by si ho kúpil? A každý večer?

V pozícii riaditeľa SND ste pôsobili len zhruba rok a pol. Od vtedy uplynulo takmer deväť rokov, skúste to zhodnotiť.

Zásadným problémom bolo to, že koncepcia, s ktorou som vyhral konkurz, nevyhovovala vtedajšiemu ministrovi kultúry Danielovi Krajcerovi. Pred mojim nástupom na post generálneho riaditeľa sa v divadle podpísali zmluvy doslova kriminálneho charakteru. Mnohí si mysleli, že to nezistím a že ma použijú na svoje ciele. V médiách vznikali nepravdivé články. V divadle prebehla kontrola, ktorá bola spolitizovaná a útočná. Na moje konto boli pripísané neskutočné dlhy, ktoré neskôr súdy potvrdili ako nepravdivé.

Navyše, ľudia, ktorí odišli pred časom zo SND, sa pokúšali do neho vrátiť nečestnými cestami. A ja som si povedal – ja tu mám za takýchto podmienok ostať? Neostanem! Mal som rád a vážil som si každého jedného zamestnanca, ale nebudem robiť šaša politikom. Ministra som považoval a dodnes považujem za krivého človeka a keď som nemal podporu z najvyšších orgánov, zhodnotil som, že tam nemám čo hľadať. Postupne som sa súdil proti všetkým krivým obvineniam a súdy mi dali za pravdu. Práve tohto roku v máji sa skončil posledný proces, ktorý ma očistil od všetkých udaní. Nepotrebujem však žiadnu rehabilitáciu, lebo ja som sa necítil vinný.

Bolo vám to treba?

Bolo! Úplne to vo mne vymazalo zvyšky naivity. V Košiciach som mal skvelé prostredie pre prácu, sú tu dobré vzťahy, v podstate som tu mal raj. Dúfal som, že podobný nájdem aj v Bratislave, kde som do roku 1994 pôsobil ako choreograf. Pred revolúciou ma prijal do SND vtedajší riaditeľ, Miloš Pietor, jeden fantastický človek. Po jeho smrti ma z divadla vyhodili. Nebol som totiž HZDS pozitívny. Voči SND som nezanevrel, dodnes ho milujem, aj všetkých jeho zamestnancov.

Uľavilo sa vám, keď ste sa vrátili do Košíc?

Neviem, či je správne použiť slovo vrátil. V podstate som neodišiel. Aj keď som pôsobil v Bratislave, stále som tu hosťoval a z pozície riaditeľa SND som sa snažil pomáhať košickému divadlu. Lebo konkurencia v divadle je v podstate smiešna. Umenie je duchovná vec, akú tam chcete konkurenciu? To je to isté ako keby si mali konkurovať dva kostoly…

Vo februári bude mať v Košiciach premiéru vás projekt o Milade Horákovej. Čo ďalšie pripravujete?

Pripravujem príbeh Rudolfa Nurejeva, umelca, ktorý patril medzi najvýznamnejšie tanečné osobnosti 20. storočia. Je to človek, ktorého život si zasluhuje pozornosť. Bola to komplikovaná osobnosť, sledovalo ho ruské KGB. Jeho život je príbehom o tom, ako si ľudia závidia a nenávidia sa. A ďalšou témou, na ktorej pracujem, je život Michelangela Buonarottiho.

Keď si človek len tak zhruba pozrie na vaše autorské divadelné projekty, nemôže si nevšimnúť inšpiráciu zaujímavými osobnosťami histórie. Či už je to spomínaná Milada Horáková, alebo staršie premiéry – Anna Franková, Charlie Chaplin, Milan Rastislav Štefánik, Sándor Márai… Čím vás priťahujú? A nie je náročné ponoriť sa do ich života?

Keď robíte tému, ktoré je nie konvenčná, musíte veľa študovať. Nie – mali by ste študovať, ale musíte študovať. Prekáža mi ako sú vo všeobecnosti vnímaní umelci. Ľudia si myslia, že robíme, čo sa nám zachce, prípadne, že nerobíme nič. Ale v divadle je rovnaká disciplína ako všade inde. Lekár si nepovie – mal by som operovať. Musí operovať. Tanečník si tiež nepovie – mal by som trénovať. Musí trénovať, lebo divák si kúpil vstupenku a chce vidieť profesionálny výkon. Aj my umelci musíme odovzdať prácu, tak ako ktokoľvek iný. Navyše naša práca je konfrontovaná s priamou reakciou. Herec, tanečník, spevák sa postaví každý večer na javisko a začína od nuly boj o divákovu priazeň…

Prečítajte si tiež:
Duch Anny Frank v Košiciach

Aby som sa však vrátil k otázke – keď sa dám do štúdia, ako prvé zistím, aký som vlastne hlúpy (smiech). A hoci som toho už pomerne veľa urobil, ešte vždy toho viem žalostne málo. Nuž a potom si poviem – Ondro, veď ty si šťastný človek, ľudia museli prežiť také príšerné veci, o ktorých ty nemáš ani len tušenie. A to som pritom zažil vojnu v Srbsku, bol som v Kyjeve počas majdanu. Zatkli ma v Prahe na demonštrácii pri spomienke na Jána Palacha. Ale musíte ísť do hraničných situácií, aby ste si uvedomili, že vlastne nič neviete a nič neznamenáte. Len potom máte šancu dotknúť sa prostredníctvom umenia témy, ktorá vás zaujme. Ďalší predpoklad je milovať ľudí v divadle a ctiť si tých najväčších ´bohov´ umenia a ich úžasné diela. A mať po ruke riešenia. Potom je tu nádej, že sa vám niečo podarí.

Rozprávala sa Dáša Juhanová

Ondrej Šoth sa narodil v Bardejove 23. januára 1960.

Vyštudoval klasický tanec na Konzervatóriu v Košiciach u Andreja Halásza (1975-1979), choreografiu a réžiu tanca na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) u profesora Štefana Nosáľa (1979-1983).

Profesionálne sa uplatnil ako choreograf v Pražskom komornom balete Pavla Šmoka, v Národnom divadle Praha, v Laterne Magike, v Slovenskom národnom divadle, v SĽUK-u, v Nemecku v Arts concerts Mníchov, hosťoval v Kyjeve. Šéfom baletu bol v Mestskom divadle v Ústí nad Labem a v roku 2000 sa stal riaditeľom baletu Štátneho divadla v Košiciach. Od mája 2010 do septembra 2011 bol generálnym riaditeľom SND.  

Na svojom konte má desiatky choreografií od klasických baletov, cez opery, až po tanečné dielne a tanečné divadlo. Pravidelne spolupracoval s množstvom divadiel v rámci celého Československa.

Na divadelných doskách spolupracoval s mnohými významnými režisérmi (napríklad s Ľubomírom Vajdičkom, Romanom Polákom, Jozefom Bednárikom, Mariánom Chudovským). Zaujímavé sú jeho filmové spolupráce, napríklad s Jurajom Jakubiskom na Perinbabe (1984), Petrom Weiglom na filmovej opere Romeo a Julie na vsi (1987), v Hollywoode spolupracoval na snímke Open to hard, v ktorej hrali Ornella Muti, Robert de Niro, Catherine Deneuve.

Ako pedagóg pôsobil Ondrej Šoth na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1990-1994), na Akadémii múzických umení v Prahe (katedra Ctibora Turbu) a na Konzervatóriu v Prahe (v posledných dvoch učil v rokoch 1994-1995). V zahraničí učil na Vysokej škole hereckej v Krakove, pôsobil na Kráľovskom konzervatóriu v Liége v Belgicku a na Akadémii umenia v Paríži.

Je laureátom viacerých ocenení. Medzi významné patria Cena Slovenského literárneho fondu za predstavenia Zvláštna radosť žiť II. (2002), Cena Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars), Cena Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars) – Choreografia (2005), Výročná cena v oblasti divadla od Literárneho fondu (2006), DOSKY 2006/2007 za réžiu a choreografiu baletu Svadba podľa Figara (Mozarta), Cena ministra kultúry SR za rok 2007 za významný príspevok zviditeľnenia tanečného umenia za réžiu a choreografiu baletu Svadba podľa Figara (Mozarta) v roku 2008. V roku 2009 získal Ondrej Šoth ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za tanečný projekt M. R. Štefánik.