„Takže nám ich ukradli?“ pýta sa pohoršene dieťa. „Nie, synak,“ odpovedá pokojne otecko. „Oni nám ich zachránili.“ Akurát že to nie je anekdota, ale trpko-smiešne vystihnutie skutočnosti.
Rozkrádanie alebo zanedbávanie kultúrneho dedičstva s požehnaním, tichým súhlasom alebo ľahostajnosťou inštitúcií a úradov je na Slovensku dlhá tradícia. No vždy nanovo dokáže šokovať, koľko obdivu venujeme kultúrnej úrovni iných, či koľkých dokážeme obviniť z krívd páchaných na nás – a doma na svojom zatiaľ bašujeme ako na smetisku, z ktorého vari ešte vyhrabeme nejakú cennejšiu smeť.
Polícia už vraj zo dva mesiace vyšetruje prípad zmiznutých exponátov zo Slovenského národného múzea a Slovenskej národnej galérie. Nie, nie je z toho aféra, ako keď Vincenzo Peruggia v roku 1911 potiahol z Louvru Monu Lisu. Nepôsobí to ani ako romantická kriminálka s Audrey Hepburnovou v hlavnej úlohe. Zatiaľ sa potvrdila strata mincí v hodnote okolo milióna eur. Nepripomína to teda ani spoločenskú situáciu, za akej masy zo zbombardovaného múzea v Bagdade vynášali pamiatky sumerského staroveku.
Umenie a historické predmety sa rozkrádali často z ideologických dôvod, v tom Slovensko nie je výnimkou. U nás je však najtajuplnejšia laxnosť, s akou k tomu všetkému pristupuje verejnosť.
Keďže polícia kauzu stále vyšetruje, je hádam predčasné vznášať konkrétne obvinenia, kto presne je za to zodpovedný. O náhodného návštevníka expozície ale očividne nepôjde. Možno si niektorí spomenú na prípad ukradnutého obrazu Miloša Alexandra Bazovského Žena pod krížom z Trenčianskeho múzea, ktorý pracovníčka depozitára predala zberateľovi. Odtiaľ zmizlo aj 21 foriem na modrotlač.
O tom, čo všetko bolo polooficiálne rozkradnuté do roku 1989 a na aké dno sme ochranu kultúrneho dedičstva stiahli za posledných tridsať rokov, je žalostné sa čo i len zmieňovať.
Umenie a historické predmety sa rozkrádali často z ideologických dôvodov, v tom Slovensko nie je výnimkou. U nás je však najtajuplnejšia laxnosť, s akou k tomu všetkému pristupuje verejnosť. Žiaľ, pričasto sa to dialo s tichým či otvoreným súhlasom, ba priam z iniciatívy vrchnosti, než aby v kritickom človeku neskrsol zlý pocit, že sa jednoducho o to, čo máme, staráme zle.
Nech ktokoľvek akokoľvek sťahuje obočie a zatína päste, nech ma v internetových diskusiách bohabojný ľud hoci i zlynčuje a vypľuje celé svoje príslovečné široké srdce, o úrovni krajiny iba to vypovedá jasnou rečou, ako pristupuje k svojmu dedičstvu.
Na Slovensku je však dlho, predlho všetko celkom naruby. Inštitúcie, ktoré majú ochranu kultúrneho dedičstva garantovať, neraz zlyhávajú. A potom sa aj jednotlivci správajú k spoločnému dedičstvu ako k vlastnému a podľa toho s ním i nakladajú. Komplicmi v „sebarozkrádaní“ sa takto stávame všetci.