Samohybní Slováci
Bočkayovi a spol. nestačilo byť s Filom len v škole, jazdili za ním na Moravu aj v lete.
Slováci přijeli / samohybem / úderem dvanácté // samým uměním / explodovaly láhve,“ píše Ludvík Kundera v jednej zo svojich básní, inšpirovanej pravidelnými nájazdmi kvarteta mladých slovenských výtvarníkov do jeho Kunštátu a ďalších moravských lokalít. Tým samohybom bolo auto Mariána Mudrocha a jeho stabilnými spolujazdcami Vladimír Kordoš a Klára a Milan Bočkayovci, a posledne menovaný sa nedávno rozhodol zaspomínať si na tieto spanilé jazdy v knižke Slováci přijeli samohybem z vydavateľstva Pictonica.
Písala sa polovica 70. rokov, čerství absolventi VŠVU a vzápätí pevné opory neoficiálnej výtvarnej scény sa stali pedagógmi na stredoškolskej „šupke“, na ktorej kedysi mali to šťastie byť žiakmi Rudolfa Filu. Jadro verných študentov sa tak stalo jeho kolegami, no mladým „filovcom“ nestačilo byť so svojím idolom len počas školského roka, ale nedali mu pokoj ani cez prázdniny.
V jeho rodnom Příbrame ho dve desaťročia pravidelne prepadávali vždy na konci prázdnin, keď si boli istí, že domáci pán, ktorý počas celého leta usilovne maľoval, sa už bude mať čím pochváliť. Na jeho diela, porozkladané v tráve, čakal „schvaľovací“ akt, a o jeho výsledkoch svedčí aj Bočkayovo dnešné priznanie: „S odstupom času sa mi zdá, že obrazy v tráve vytvárali tú najlepšiu Filovu expozíciu.“
Inou vyhľadávanou adresou štvorčlennej bratislavskej posádky bol Kunštát, kde žil už spomínaný Ludvík Kundera.
