Belliniho Puritáni žijú

Belliniho posledná opera Puritáni, ktorú skladateľ prežil len o niekoľko mesiacov, môže 24. januára oslavovať 185. výročie od svojej parížskej premiéry. Ak sa na vec pozrieme obrazne, potom platí skôr opačná formulácia, veď dielo ešte stále žije na operných javiskách i zvukových či obrazových nahrávkach. Pozrime sa najprv na okolnosti a priebeh svetovej premiéry tejto opery v parížskom Théâtre Italien.

Hoci Vincenzo Bellini (1801 – 1835) žil v Paríži už od roku 1833, ku komponovaniu Puritánov sa pribral až v priebehu nasledujúceho roka. Za námet si zvolil drámu Anselota a Saitineho pojednávajúcu o konflikte medzi republikánskymi cronwellovskými puritánmi a stúpencami monarchie v Anglicku v polovici 17. storočia. Niektorí historici opery však poukazujú aj na prípadnú inšpiráciu románom Waltera Scotta Old Mortality (Starí smrtníci, bol preložený do slovenčiny v roku 1954).

Libreto Belliniho Puritánov je dielom grófa Carla Pepoliho, s ktorého prácou však skladateľ nebol celkom spokojný a tak sa uvedenie opery preťahovalo. Napokon Bellini konzultoval svoje pochybnosti aj „so slávnym kulinárom“ Gioachinom Rossinim, ktorý mu odporučil zmeniť dvojdejstvovú operu na trojdejstvovú. Bellini bol tiež pod tlakom skutočnosti, že v rovnakom čase pripravoval pre Paríž operu aj jeho konkurent Gaetano Donizetti. Napokon opera bergamského rodáka Marin Faliero mala premiéru o niekoľko týždňov neskôr (12. 3. 1835), a to so štvoricou tých istých spevákov, ktorí interpretovali aj Puritánov. Išlo o Giuliu Grisi (Elvira). Giovanni Battista Rubiniho (Arturo) Antonia Tamburiniho (Riccardo) a Luigiho Lablachea (Giorgio).

Premiéra Puritánov slávila obrovský úspech (v Paríži do roku 1909 ju hrali dvestokrát) a hoci sa skladateľovi nepodarilo uviesť ju v upravenej verzii v neapolskom divadle San Carlo (kvôli úmrtiu opernej hviezdy Marie Malibran), čoskoro obišla ďalšie operné javiská dnešného Talianska. V Palerme ju uviedli pod názvom Elvira ed Arturo, v benátskom La Fenice ako Puritani e cavalieri a v Ríme ju pomenovali podľa hlavnej ženskej postavy Elvira Walton.

V prvých desaťročiach 20. storočia došlo k istému útlmu uvádzania opier predverdiovského belcanta (vrátane opier Belliniho) zrejme pre veľkú konkurenciu novších diel patriacich k verizmu, neoklasicizmu či expresionizmu. Nový impulz získali Belliniho opery vďaka nástupy slávnych sopranistiek „kriesiteliek belcanta“ od 50. rokov minulého storočia (Callas, Sutherland, Gencer, Caballé, Sills, Gruberová).

V nasledujúcom desaťročí som viackrát počúval prenosy tejto opery z talianskeho rozhlasu a začali sa objavovať zvukové záznamy opery s najlepšími spevákmi tých čias, čo bolo nevyhnutné vzhľadom na obrovské nároky, ktoré partitúra kladie na sólistov (osobitne na tenorový part). Kým v spomínaných časoch Artura spievali lyrickí a aj spinto tenoristi (Mario Filippeschi, Giuseppe di Stefano, no hlavne Gianni Raimondi, Luciano Saldari, neskôr Salvatore Fisichella), po roku 2000 prevzali pomyselné žezlo tenoristi z rozhrania odborov leggero a lirico špecializujúci sa na interpretáciu Rossiniho, Belliniho a Donizettiho.

V úlohe, v ktorej rozsah partu viackrát zablúdi do trojčiarkovej oktávy sa zaskveli Juan Diego Flórez, Lawrence Browlee, Celo Albelo a Juan Camarena. Posledného z nich som obdivoval jednak na koncerte agentúry KAPOS v Slovenskej filharmónii, kde jedinečne tvaroval exponované ukážky z tohto diela spolu s vtedy indisponovanou Adrianou Kučerovou, jednak v barcelonskej inscenácii 2018 (recenziu si prečítate TU…).

Sopránový part je čosi menej náročný, čo platí aj pri porovnaní so sopránovým partom v Donizettiho Lucii di Lammermoor, ktorou Donizetti v dvadsiatom storočí načas vytlačil Puritánov z repertoáru operných divadiel. Náročné sú však aj party pre hlboké hlasy (bas a barytón), ktoré triumfujú v závere druhého dejstva výzvou do boja Suoni la tromba. Basový part v tomto duete v roku 2014 v bratislavskom Primaciálnom paláci koncertne predviedol skvelý verdiovský basista Riccardo Zanellato a v jedine bratislavskej inscenácii diela v roku 2010 v ňom Peter Mikuláš triumfoval unisono (!) zaspievaným vysokým tónom spolu s barytonistom. Pravda, o slovenskú premiéru Puritánov sa zaslúžila (ako inak) Štátna opera v Banskej Bystrici už v roku 2001.

Belliniovské „stojáky“ sa ťažko režijne inscenujú, či už ide o tradičnejší postup (aký zvolil v SND Pavol Smolík) alebo o snahu po aktualizácii (v spomínanej Barcelone). Situáciu komplikuje aj skutočnosť, že úvod opery je trocha rozvláčny, hoci s príslovečným exponovaním lesných rohov. Dôležitý je spev, pri ktorom sólisti musia zvládnuť také parádne čísla ako Son vergine vezzosa, Qui la voce, Vien diletto, ale aj nostalgický spev dievčiny po Arturovom úteku Oh, vieni al tempio (všetko soprán), ktorý je priam esenciou belliniovskej vláčnej a melancholickej melodiky.

Tenor sa zasa môže blysnúť v menej náročnej árii Corre a valle, no hlavne partom v ansambloch A te o cara či Credeami misera, v ktorom Bellini pri repetícii hlavnej melódie predpísal (na rozdiel od des3 v prvej časti) až neskutočné f3.. Bravúrny je aj duet milencov Vieni fra le braccia, ako aj spomínaný duet Giorgia a Riccarda.

Práve Belliniho Puritáni sú dôkazom toho, že sú aj také opery, na ktoré sa netreba pozerať. Stačí ak ich počúvame.

Autor: Vladimír Blaho

video