Divadlo J. Palárika v Trnave pripravilo dve predstavenia, ktoré pomáhajú pri vyučovaní občianskej náuky
V kultúrne vyspelých krajinách je vzdelávanie divadlom štandardnou súčasťou vyučovania. V posledných rokoch sa aj na Slovensku stále viac divadiel aktívne zapája do výchovy a vzdelávania mladého diváka formou špeciálnych školských projektov hraných priamo v triedach alebo formou diskusií a workshopov s prizvanými odborníkmi. Najviac takýchto projektov vzniklo na tému vzdelávania v občianskej náuke.
Divadelné predstavenia priamo v triede
Do vzdelávania divadlom sa intenzívne zapojilo aj Divadlo Jána Palárika v Trnave vďaka programu Škola (nie) je dráma. Program je systematicky rozčlenený na vzdelávanie v predmetoch slovenský jazyk a literatúra, umenie a kultúra dejepis a občianska náuka. V rámci občianskej náuky divadlo ponúka inscenácie Nemá trieda a Kopanec.
Nemá trieda nadväzuje na úspešné divadelné projekty realizované v priestoroch škôl. Odohráva sa v stredoškolskej triede a študenti sa vrátia v čase, aby zažili vyučovaciu hodinu v novembri 1989. Herci stvárňujú rôzne typy ľudí a odhaľujú tak modely správania predrevolučnej spoločnosti. V triede je hyperaktívna „nástenkarka“ a oddaná komunistka Dáša, rebel a „depešák“ Jano a učiteľ, ktorý by chcel v pokoji odučiť hodinu biológie, no stane sa terčom nebezpečnej manipulácie a zastrašovania. Študenti sa musia počas predstavenia sami rozhodovať, na ktorú stranu sa pridajú. Musia si rozmyslieť, na ktorú listinu sa podpíšu, a ktoré informácie komu poskytnú. Na diskusii po predstavení sa dozvedajú o slobodách a právach, ktoré komunistický režim poprel a Nežná revolúcia nastolila. Hlavným cieľom diskusie je uvedomenie si slobody prejavu – možnosti slobodne vyjadriť svoj názor.
Kde sa v mladých ľuďoch berie agresivita?
Zatiaľ najúspešnejším vzdelávacím predstavením v rámci občianskej náuky je inscenácia Kopanec. Súčasná dokumentárna hra z pera nemeckých autorov Gesine Schmidt a Andres Veiel je napísaná podľa reálnych výpovedí zo súdneho procesu. Hovorí o prípade z roku 2002 z nemeckej dedinky Potzlow, kedy mladí bratia Schönfeldovci na smrť utýrali svojho kamaráta Marinusa. Autori pracovali výlučne s autentickými materiálmi – s prepismi výpovedí svedkov na súde. Pátrajú po koreňoch agresivity v mladistvých a ukazujú nám spletitú cestu hľadania vlastnej identity mladých ľudí. Režisér inscenácie Viktor Kollár sa sústredil na postupné až detektívne odkrývanie desivého príbehu vraždy. Nejde však o rekonštrukciu udalostí osudnej noci, ale o sondu do motivácií a psychológie postáv. Inscenácia je okorenená kvalitnou rapovou hudbou, ktorú priamo na telo inscenácie zložili raperi Danosť a G Bod. Aj vďaka piesňam získala popularitu a priazeň mladistvého publika.
Inscenácia je vhodným materiálom pre štúdium občianskej náuky z viacerých dôvodov. Obsahuje štyri dôležité tematické línie: ekonomickú, sociologickú, psychologickú a politologickú.
Ekonomická línia
Ekonomická línia analyzuje spoločenskú traumu zo zmeny socializmu na kapitalizmus. Občania dedinky Potzlow sa s touto zmenou nedokázali vyrovnať. V socializme neboli nútení bojovať o pracovné miesta ani si vytvárať živnosti. Po prevrate, zatvorení miestneho družstva a fabriky zostala väčšina z nich nezamestnaná. Ekonomická línia je najlepšie znázornená cez postavy manželov Schönfeldových (rodičia vrahov), ktorí musia vyžiť z invalidného dôchodku a neustále spomínajú, ako im bolo kedysi dobre a čo všetko si mohli dovoliť. Iný uhol pohľadu ponúka postava Torstena Muchowa, ktorý sa rozhodol po páde komunizmu bojovať so všadeprítomnou nezamestnanosťou a začal podnikať s hygienickými potrebami. Spočiatku bol bezradný a stratený v množstve administratívy a byrokracie, no nakoniec sa vypracoval a sám začal zamestnávať ľudí z dediny.
Sociologická línia
Sociologická línia vypovedá o bezútešnom živote na vidieku, kde mladí ľudia nemajú prácu, ambície ani žiadnu víziu do budúcnosti a nádej na zmenu. Títo ľudia trávia dni nezmyselným poflakovaním sa po okolí, nadmerným požívaním alkoholu a jediné rozptýlenie nachádzajú v krutom zaobchádzaní so slabšími. Veľká pozornosť v hre je venovaná práve rodičom vrahov, ktorí neustále opakujú, že nespravili nič zlé, a že nenesú žiadnu zodpovednosť za činy svojich detí. Počas predstavenia sa dostávame stále hlbšie do problémov danej rodiny. Zisťujeme, že rodinné vzťahy sú poznačené sklamaním, nezáujmom, rezignáciou a manipuláciou. Na analýzu rodiny a vzťahov v nej nadväzuje psychologická línia.
Psychologická línia
Tvorcovia na inscenácii spolupracovali so psychologičkou Máriou Krýslovou, ktorá zabezpečovala odbornú konzultáciu a pomáhala celému tvorivému tímu pochopiť aj tie najnepochopiteľnejšie motivácie postáv a ich vnútorný stav. Aj vďaka jej cenným radám je v inscenácii zrozumiteľne zobrazený proces, kedy sa narúša zdravý emocionálny vývoj mladistvých, čo ich často núti hľadať radikálne cesty sebaidentifikácie. V neposlednom rade je v inscenácii viditeľný tzv. kolobeh tyranov a obetí. Ľudia, ktorí v sebe majú veľa nahromadenej agresie a potrebujú si ju stále na niekom vybíjať, sa kedysi v detstve stali tiež obeťami agresívnych prejavov. Táto trauma v nich zostala a dozrievala do zakomplexovanosti a veľkej deprivácie. Ako jeden z najdôležitejších faktorov, ktorý figuroval v psychologických profiloch vrahov, sa javí nedostatok lásky – rodičovskej, partnerskej, priateľskej, ľudskej. Tento nedostatok vyvoláva všeobecný nepokoj, nervozitu, agresivitu a má za následok veľmi oslabenú až žiadnu schopnosť empatie. Vďaka psychologickej línii máme možnosť hlbšie nahliadnuť do myslí citovo ochudobnených ľudí, ktorí sa často dopúšťajú šikany alebo iných foriem násilia aj na svojich spolužiakoch a kamarátoch.
Politická línia
Politologická línia sleduje politické názory vrahov, ktorí sa otvorene hlásili k pravicovému extrémizmu. Prípad bol spočiatku vyšetrovaný ako zločin z extrémizmu, keďže Marinusa zabili po priznaní, že je Žid. Neskôr sa ale dozvedáme, že Marinus nebol Žid, dokonca nebol ani inej rasy, národnosti, vierovyznania či sexuálnej orientácie ako jeho vrahovia. Zisťujeme, že násilie je nepredvídateľné a nikdy nemôžeme vedieť, či sa neobráti proti nám. Obeťou sa skutočne môže stať hocikto. Politické názory vrahov sú ovplyvnené nemeckým neonacizmom. Životnú mizériu, v ktorej žijú oni a ich rodičia pripisujú za vinu prisťahovalcom, ktorí im „zobrali robotu“. A ako hovorí na súde starosta obce: „Marinusa zabili len preto, lebo sa v tom čase v ich blízkosti nenachádzal žiaden Žid.“ Monológy vrahov o nastolení poriadku v krajine, o vlastenectve a chaose spôsobenom demokraciou zaznievajú spočiatku mrazivo, no neskôr vidíme ich prázdnotu. Obaja chlapci sa totiž pridali k extrémistom len pre pocit, že niekam patria a pravej podstate tejto politiky vôbec nerozumejú a ani nechcú. Odpovede na všetky svoje otázky našli v nenávistných heslách a oceľových topánkach.
Po predstaveniach Kopanca tradične nasledujú diskusie s tvorcami. Na diskusiách sa často ukazujú jasne pochopiteľné paralely s príbehom z Nemecka a súčasnou situáciou na Slovensku. Študenti reagujú zväčša veľmi pozitívne a často sa so svojím zážitkom zveria aj prostredníctvom mailov a listov alebo článkov v školskom časopise. Počas diskusií vzniká dôležitý dialóg medzi umelcami a študentmi, kedy môžu študenti preukázať svoje kritické a analytické myslenie a konfrontovať svoje názory, dojmy, postrehy či osobné zážitky s divadelným predstavením. Každá diskusia je preto neopakovateľná a nesmierne podnetná pre obe diskutujúce strany. Divadelníci zostávajú v politických otázkach zásadne neutrálni a rešpektujú každý názor. Avšak netreba zabúdať, že príbeh, ktorý odohrali, nie je fikciou, ale zobrazuje reálnych ľudí, reálne situácie a reálne vyjadrenia. A aké ponaučenie si z toho má divák odniesť? Možností je veľa. Každý si môže slobodne vybrať.