Aj vám sa stáva, že sa náhodne udeje niekoľko podobných vecí krátko za sebou a vďaka tomu si uvedomíte niečo, čo ste doteraz prehliadali? Ezoterici to nazývajú synchronicity. Ja nie som ezoterik, ale stáva sa mi to tiež.
Pred pár dňami som dostal pozvánku na konferenciu Združenia podnikateľov Slovenska na tému „Zručnosti do neznámej budúcnosti – nepripravujme absolventov pre svet, v ktorom žijeme, ale pre svet, ktorý príde.“ Toto združenie o sebe tvrdí, že „presadzuje orientáciu škôl na rozvoj tzv. mäkkých zručností, charakterových vlastností a sociálnych schopností, ktoré zvýšia šance na úspešné riešenie problémov v podmienkach neustále sa zrýchľujúcich zmien a narastajúcej neistoty.“
Na druhý deň ma Bob Kartous pozval na krst svojej knihy No Future. Okrem iného v nej konštatuje, že „pripravujeme deti na svet, ktorý nenávratne zmizol. Vezieme deti na parnom stroji do virtuálnej reality a tvrdíme im, že je to pre ne prospešné. Táto kniha tvrdí opak a snaží sa ukázať, aké dopravné prostriedky vedú spoločnosť namiesto minulosti do budúcnosti.“
No a dnes som dostal mailom upozornenie na blog Yuvala Noaha Harariho „Čo sa potrebujú deti učiť, aby uspeli v roku 2050?“ Ide o úryvok z jeho knihy 21 lekcií pre 21. storočie. Stručne zhrnuté: všetko, čo dnes v školách učíme, bude o pár rokov irelevantné. Posledné, čo dnes žiaci od učiteľa potrebujú, sú nejaké ďalšie informácie. Topia sa v nich už aj bez školy. Ak vám niekto popisuje budúcnosť, a neznie to ako bláznivé sci-fi, potom je to určite nesprávna vízia. Skoro všetko, čo dnes robia ľudia, budú o 50 rokov robiť stroje, roboti, algoritmy. Jediné, čím si môžeme byť istí, je diskontinuita, neistota a neustále zmeny či priamo zvraty, ktoré budú pre ľudí frustrujúce. O to viac, že budú žiť dlhšie ako dnes, a teda budú rôzne významné zmeny zažívať mnohokrát za život. Aby človek ostal platným členom spoločnosti, bude sa musieť neustále meniť, prispôsobovať, učiť nové veci a nanovo nachádzať spôsob a zmysel svojho života. A to aj po päťdesiatke, kedy už dnešní ľudia jednoznačne preferujú stabilitu.
Neviem ako vy, ale ja nepotrebujem uvažovať o roku 2050, aby som sa cítil bezradný. Ja sa strácam už aj v roku 2020. Nechápem, ako môžu ľudia voliť Trumpa či Kotlebu, ako si môžu myslieť, že Zem je plochá a očkovanie škodlivé, ako môžu ignorovať evidentné signály blížiacej sa klimatickej katastrofy. Necítim potrebu riešiť s Hararim, čo má škola učiť žiakov pre rok 2050, keďže evidentne ich neučíme ani to, čo budú potrebovať o rok. Naše školy opúšťajú znudení, demotivovaní a dezorientovaní mladí ľudia, ktorí nechápu, ako funguje svet a nevedia sa rozhodnúť, aké by malo byť ich miesto v ňom. Dovolím si teda navrhnúť: riešme najskôr problémy roku 2020 a až potom sa vrhnime na rok 2050.