Ak dieťa hovorí, že mu ubližujú, rodič by mu mal veriť

Nástup do škôlky a do kolektívu je zrejme najdramatickejšou zmenou, akú človek v živote prežije. Do tej chvíle väčšina detí pozná len bezpečné prostredie domova a jeho známe stereotypy. Zrazu sa musí vyrovnať s novým rytmom dňa, s autoritou, s detským kolektívom, v ktorom v dnešnej dobe trávi väčšinu dňa.

Niektoré deti tento stres zvládajú lepšie, iné si musia odtrpieť uplakané rána a srdcervúce lúčenia dlhšie. Ale platí, že časom si dieťa aj v týchto nových podmienkach vybuduje svoje miesto. Čo však v prípade, ak trojročný človiečik musí popri tom všetkom bojovať s niečím, na čo nie sú pripravené ani oveľa staršie deti?

Väčšina príbehov sa začína podobne. Dieťa odmieta chodiť do škôlky, začne zle spávať, je bojazlivé, plačlivé. Rodičia si začínajú všímať menšie poranenia, modriny, ktoré na začiatku považujú za normálne, veď ktoré dieťa nikdy nedošlo domov s modrinami či odreninami. K nim sa však pridávajú stopy po pohryznutí alebo aj väčšie úrazy. Rodič, ktorý vie so svojím dieťaťom komunikovať, dokáže od neho zistiť, čo sa deje. Ako však situáciu vyhodnotiť správne? Išlo o bežnú detskú roztržku kvôli obľúbenej hračke alebo sa deje niečo vážnejšie, čo učiteľky nepodchytili? Môže aj v kolektíve trojročných detí existovať šikana?

Podľa psychologičky Marcely Gálikovej v prípade trojročných detí môžeme hovoriť skôr o nezrelých a neprimeraných reakciách, ktoré riadia prvotné popudy alebo naučené vzorce správania.

„O šikanovaní hovoríme vtedy, ak spĺňa niekoľko atribútov: je to vedomé konanie, s prevahou sily nad obeťou, útok sa opakuje a obeť ho vníma ako nepríjemný. Malo by ísť o správanie, ktorým dieťa ubližuje druhému dieťaťu fyzicky či psychicky, ktoré nie je jednorazové a je zamerané voči jednému alebo viacerým deťom s úmyslom ublížiť,“ hovorí pre Postoj Marcela Gáliková, riaditeľka Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Senci.

Podľa nej väčšina trojročných detí ešte nie je schopná vedome takto konať. „Až u 5-6 ročných predškolákov by sme mohli uvažovať o agresívnom správaní, ktoré spĺňa znaky šikanovania,“ dodala.

Takže to, čo by sa mohlo rodičom zdať ako šikana, sú väčšinou konflikty, ktoré dieťa rieši situačne a v jeho veku mu ako prvé napadne, že použije silu. Napriek tomu už v skupine trojročných detí sa prejavujú znaky, ktoré môžu do šikany vyústiť. Mama od svojho trojročného syna zistila, že ho jeden zo spolužiakov odstrkuje z kolektívu. „Zakazuje sa mu hrať s ostatnými deťmi, uráža ho, došlo aj k fyzickým potýčkam. Je mi ťažko, keď vidím, aký je z toho smutný,“ povedala pre Postoj.

V tomto konkrétnom prípade ide podľa psychologičky o ostrakizáciu. „Je to správanie, ktoré sa v detských kolektívoch vyskytuje často. Ostrakizácia je prvým stupienkom k tomu, aby sa rozvinula šikana. Ide o to, že všetky deti nie sú rovnaké. Deti, ktoré sú ,iné‘, či už obéznejšie, nemotornejšie, deti s okuliarmi a podobne, strhnú na seba negatívnu pozornosť a stanú sa terčom nepriateľského správania,“ povedala Gáliková.

„Urážky, výsmech, odstrkovanie, vyčleňovanie z hry, zákazy hrať sa s niektorou hračkou alebo s niektorým dieťaťom, odmietanie sedieť s dieťaťom pri stole v jedálni, hanlivé prezývky – to sú prvé znaky správania, ktoré ak výchovne neriešime a nezamedzíme im, vedú k šikanovaniu,“ varovala.

Jedna matka z Kysuckého Nového Mesta opisuje oveľa hrozivejšie dianie v triede škôlkarov. „Syn mal rozbitú hlavu. Prvýkrát to bolo akože náhodou, keď ho nejaké dieťa sotilo pri hre a spadol. Verila som tomu, veď stať sa to môže a učiteľka mi aspoň zavolala, nech dám syna ošetriť. Druhýkrát mal ranu na hlave, rozrazenú a opuchnutú, čo si učiteľka podľa svojich slov nevšimla. Tretí raz sa na neho dohodli dvaja chlapci a prirazili mu hlavu medzi dvere a zárubňu. To sa už prehliadnuť nedalo, odreniny a modriny mal po obidvoch stranách okolo ušiek. Učiteľka ani nezavolala, našli sme ho takto popoludní. Okrem toho chodil domov s bežnými modrinami, škrabancami, hryzancami, ktoré sa vraj stali pri hre. Učiteľky sa stále snažili hádzať vinu na syna, lebo je to také živé striebro. Prosila som riaditeľku, aby deti rozdelila od seba. To sa vraj nedá, lebo triedy sú plné a ona nemôže deti vymieňať v rámci tried. Jedine keby som našla rodiča z inej triedy, ktorý by súhlasil s výmenou a preradením svojho dieťaťa. Docielila som len to, že si zavolala rodičov tých chlapcov, ktorí synovi ublížili. Na ďalší rok už v triede spolu neboli a zrazu bol pokoj, žiadne zranenia.“

A pridáme ešte posledný príklad, ktorý ilustruje, že aj deti v škôlkarskom veku sa dokážu správať veľmi agresívne. „Môj syn sa stretol so šikanou ako predškolák. Učiteľky to nemali záujem riešiť, dokonca ho obvinili z klamstva. Raz prišiel zo škôlky s odretým a opuchnutým chrbtom. Jeden chlapec ho kopol do brucha o stenu. Učiteľky to zatajili a keď sme to nasledujúce ráno chceli riešiť, povedali, že si to syn vymýšľa a že sa mu to mohlo stať aj doma. Na syna, ktorý je citlivejší, to doľahlo tak, že sme skončili u psychologičky a hrozilo, že bude musieť brať v tomto veku antidepresíva. Mával panické úzkostné záchvaty, pocit, že nemôže dýchať, a zajakával sa. Psychologička nám poradila zmeniť škôlku. Ja som ho radšej do nástupu do školy nechala doma, zostala som s ním, veľmi mu to pomohlo. Minule sme toho chlapca náhodou stretli a zo syna sršal panický strach.“

Rodič nemá učiť dieťa, aby úder vrátilo

Kľúčovú úlohu v takýchto prípadoch zohrávajú rodičia dieťaťa, ktorému sa ubližuje, a učitelia. „V prvom rade si rodič musí všimnúť, že sa s dieťaťom niečo deje,“ hovorí psychologička Gáliková. Dieťa totiž zrazu odmieta ísť do škôlky, nechce vojsť do triedy, začne zle spávať, je plačlivejšie, utiahnuté, môže sa objaviť aj nechutenstvo. „Ak dieťa hovorí, že niekto mu robí zle, rodič mu musí uveriť a nebagatelizovať situáciu. Musí si uvedomiť, že jeho dieťa potrebuje pomoc, pretože sa cíti bezbranné, keďže nemá naučené spôsoby, ako prežiť v prostredí, v ktorom sú silnejšie a agresívnejšie deti. Naše zraniteľné dieťa treba začať učiť, ako medzi nimi existovať, pretože aj v budúcnosti sa stretne s takýmto prostredím – najbližšie na základnej škole,“ dodáva.

Určite by však rodičia nemali viesť dieťa k tomu, aby úder vrátilo či aby sa tiež pobilo. Podľa psychologičky treba posilniť jeho odvahu. „Prirodzeným detským prejavom protestu je kričanie a dupanie nohami, udržanie očného kontaktu s protivníkom, silné a isté verbálne ,nerob‘, ,nesmieš‘, ,nie‘,“ radí Gáliková.

V prostredí škôlky je prvoradá spolupráca s učiteľkou. Ak sa dieťa sťažuje, že mu niekto robí zle, rodičia by ju mali požiadať o spoluprácu. Mala by si dieťa viac všímať a pomáhať mu. Treba skúsiť prideliť k ohrozenému dieťaťu niektoré smelšie deti, ktoré si ho budú všímať a nebudú mlčať, keď mu bude útočník ubližovať.

S tým, že deti v škôlkarskom veku dokážu šikanovať, sa stotožňuje aj učiteľka Eva, ktorá pôsobí v materskej škole v Bánovciach nad Bebravou. „U trojročných detí je to niekedy ešte z hľadiska veku pochopiteľné, že majú nedostatok empatie, ešte nedokážu rozlíšiť, že ich správanie druhým ublížilo,“ povedala pre Postoj.

Ako učiteľka denne zažíva viacero situácií, ktoré sú na hrane. Napríklad si všíma, že v triede je stále ten istý chlapec na „horšej“ pozícii. Pri hre na naháňačku vždy naháňajú len jeho. V tomto konkrétnom príklade však deti využívajú prevahu, pretože ostatní behajú rýchlejšie. „Je teda logické, že dostáva posledné pozície v hre. Vzápätí sa však s tým istým chlapcom hrajú pri stole, delia sa s hračkami. V tomto prípade tak o šikane nemôžeme hovoriť. Deti si len niekedy neuvedomujú dostatočne dôsledok svojho konania, že slabšiemu ubližujú, nie je to zámer,“ dodala.

Majú však v triede aj situácie, keď sa dieťa inému posmieva zámerne, opakovane si z neho uťahuje. Dobre vie, že to nie je správne, a napriek tomu to robí. „Takže áno, aj malé deti šikanujú,“ konštatuje učiteľka.

A aký bol najhorší prípad násilia medzi deťmi, ktorý vo svojej triede zažila? „Keď jeden chlapec úmyselne sotil druhého z preliezačky. Oni dvaja sa spolu nikdy nehrávali, jeden z nich bol slabší, utiahnutejší a keď liezol na preliezačku, druhý ho strčil. Našťastie nedošlo k vážnejšiemu úrazu, aj keď to vyzeralo hrozivo. Chlapec dostal za trest do konca dňa zákaz hrania sa s hračkami, riešilo sa to aj s jeho rodičmi. Našťastie k tomu celému stačil dohovor s chlapcom a svoje správanie zmenil.

Učiteľka Eva z vlastných skúseností potvrdzuje, že na začiatku rodič nechce uveriť, že jeho dieťa je problémové. Ona sama má však zatiaľ pozitívnu skúsenosť, keď po opakovaných konfliktoch sa samotní rodičia zaujímajú o situáciu, pýtajú sa na priebeh konfliktov, snažia sa hľadať príčinu i riešenie.

Zo škôlky väčšinou odchádza šikanované dieťa

Podľa vyhlášky ministerstva školstva je najvyšší počet detí v triede 20 až 22 – podľa vekovej kategórie škôlkarov. „Nie vždy sa učiteľke podarí zachytiť v začiatkoch, že sa niečo deje. Každý konflikt sa však rieši a po niekoľkých prípadoch si už všíma, že zas to isté dieťa,“ doplnila učiteľka Eva. Odporúča komunikovať s dieťaťom, zistiť, či sa v škôlke niečo nedeje, a pri podozrení sa obrátiť na učiteľov.

Rodičia šikanovaného dieťaťa však takmer vždy ťahajú za kratší koniec. Učitelia i psychológovia sa zhodujú, že pri malých deťoch by pomohol dohovor rodiča s problémovým dieťaťom. Postoj oslovil viaceré učiteľky. Tie nám potvrdili, že tu narážajú na ďalší problém. Niektorí rodičia odmietajú, že by sa ich syn či dcéra správali násilne, dokonca sa stalo, že niektorí boli hrdí, že sa ich dieťa „nestratí“. Poniektorí sa dokonca sťažovali riaditeľke, že si učiteľky dovolili povedať na ich dieťa, že je agresívne.

Snaha vylúčiť násilníka z triedy v materskej škole je beh na dlhšie trate. A tak rodičia dieťaťa, ktoré je obeťou, ustúpia a radšej volia zmenu škôlky, aby dieťa nevystavovali stresujúcim situáciám pridlho. Potvrdila to aj učiteľka Eva, ktorá nám povedala, že skôr je inde preložené šikanované dieťa.

Podobné riešenie zvolilo veľa rodičov, ktorí príbehy svojich detí zdieľali na internete. Preložiť dieťa do inej škôlky bola aj najčastejšia rada, akú dostávali. Tí, ktorí sa rozhodli zostať a snažiť sa o vylúčenie problémového dieťaťa, museli cez riaditeľa škôlky riešiť petície, zháňať podporu ostatných rodičov, čo naťahovalo čas, ktorý šiel, samozrejme, proti ich šikanovanému dieťaťu.

Prekvapujúcim zistením bolo, že množstvo rodičov slovne útočilo na tých, ktorí hľadali rady, ako sa vyrovnať s agresívnym škôlkarom. Tvrdili, že ide o normálne detské správanie. Keď napríklad matka zvažovala ďalší postup po tom, čo zistila, že jej triapolročné dieťa jeden chlapec v triede bije a kope do bruška, mnohí rodičia ju obvinili z precitlivenosti a romantických predstáv o detskom kolektíve. Kopanie do brucha je podľa nich bežná detská roztržka.

Agresivita detí je nežiaduci jav a treba ju riešiť s odborníkom. Podľa niektorých prameňov až 60 percent agresivity spôsobujú genetické predispozície. Psychologička Marcela Gáliková však zdôrazňuje, že príčinou agresie u dieťaťa, pokiaľ nejde o diagnostikovanú poruchu aktivity a pozornosti (ADHD), je aj rodičovské správanie. „Deti ho vnímajú od narodenia a osvojujú si tieto vzorce. Nezanedbateľnou príčinou agresivity sú problémy vo vzťahoch v rodine, často ide o deti, ktoré nemajú naplnenú potrebu lásky, bezpečia a istoty,“ dodáva Gáliková.

Neprekvapuje preto, že niektorí rodičia agresívne správanie svojich detí obhajujú, ba až vyzdvihujú. No zabúdať netreba ani na to, že z týraného dieťaťa sa tiež môže neskôr stať agresor, túžiaci po pomste za akúkoľvek cenu. Obeťou šikany sa tak v konečnom dôsledku môže stať každý z nás.