Ako Amerika dala Irak Iránu a chce to zmeniť

Neviem si spomenúť, kedy sa v dejinách stalo, že politický predstaviteľ jedného štátu bol zabitý na rozkaz vlády druhého štátu na území tretieho štátu. Presne to sa stalo začiatkom roka, keď americký dron zabil iránskeho generála Kásima Sulejmáního v hlavnom meste Iraku.

Ako sa to mohlo stať? Vysvetlenie je dôležité pre pochopenie doterajšieho krízového vývoja americko-iránskych vzťahov aj ich budúcnosti.

Ako Amerika zjednocuje svojich protivníkov

Do roku 2003 boli Irán a Irak oponentmi USA, ale boli znepriatelení i navzájom. V ich vzájomnej vojne v 80. rokoch zahynulo asi milión ľudí.

Irán bol (a ostal) šiitskou teokraciou. Irak bol diktatúrou Saddáma Husajna, vláda bola založená na socialistickej ideológii, v štáte, v ktorom žilo šesťdesiat percent šiitov, dvadsať percent sunnitov a dvadsať percent Kurdov, však de facto vládli zástupcovia sunnitov.

V roku 2003 americká invázia zvrhla Saddáma Husajna, uskutočnili sa slobodné voľby a, samozrejme, odvtedy boli parlament i vláda v Bagdade naveky väčšinovo šiitske. Krajinu na mnoho rokov zachvátilo sektárske násilie, ktoré prerastalo do občianskej vojny a po rokoch až do vzniku Islamského štátu.

Americká invázia do Iraku neuveriteľne zvýšila politický vplyv Iránu, amerického nepriateľa. A to až do takej miery, že český novinár Tomáš Klvaňa pred pár dňami povedal, že Sulejmání vlastne „riadil Irak“.Zdieľať

A, samozrejme, nastala jedna geopolitická zmena. Z desiatok islamských štátov sú len štyri, v ktorých majú šiiti väčšinu. Najväčší je Irán, 80-miliónová krajina s 95-percentnou šiitskou väčšinou, na druhom mieste susedný Irak, na ktorého území sa nachádzajú posvätné miesta šiitov, Nadžaf a Karbala. V Nadžafe štrnásť rokov pôsobil v exile ajatolláh Chomejní.

Po invázii sa okamžite začalo zbližovanie Iránu a Iraku. Šiitski irackí politici, ktorým sa otvárala cesta k moci, si okamžite začali chodiť po rady do Teheránu, ktorého sa aj báli, aj v ňom hľadali oporu, lebo bol pre nich kultúrne blízkou ústrednou mocnosťou v šiitskej časti islamu.

A tak sa stalo, že americká invázia do Iraku neuveriteľne zvýšila politický vplyv Iránu, amerického nepriateľa. Český novinár Tomáš Klvaňa pred pár dňami povedal, že Sulejmání vlastne „riadil Irak“. Toto tvrdenie je trochu prehnané, ale nie až tak veľmi.

Od invázie 2003 do súčasnosti popri málo funkčnej novozaloženej irackej armáde pôsobili v Iraku tri vojenské sily: sunnitskí povstalci (neskôr sunnitský Islamský štát), šiitske milície a napokon americké jednotky. A každá z týchto troch síl bojovala proti každej. Jednak Iránec Sulejmání na strane jednej ovplyvňoval  boj šiitskych milícií proti Američanom. Jednak Sulejmání v čele iránskych jednotiek a Američania boli navzájom neželanými, ale predsa len spojencami v boji proti Islamskému štátu.

A to Američania v roku 2003 nevedeli, že ich nepriateľ Irán sa stane rozhodujúcim faktorom v Iraku? Keď sa v roku 2002 už intenzívne diskutovalo o plánoch USA na inváziu do Iraku, napísal som článok „Pôjdeme do vojny?“ (Domino Fórum, 40, 2002), v ktorom som vyslovil nesúhlas s chystanou inváziou a položil otázku, čo spôsobí blízkosť irackých šiitov k Iránu. Na predvídanie vplyvu Iránu stačilo poznať niektoré základné zemepisné a demografické fakty. Vo vláde som ako minister ešte pred inváziou hlasoval proti invázii a proti pripravovanému vyslaniu slovenskej vojenskej jednotky do Iraku.

Režim Saddáma Husajna bol aj hrádzou prenikania iránskeho vplyvu do Sýrie, kde bol sekulárny socialistický režim, ale reprezentovaný alavitskou (teda šiitskou) vládnou reprezentáciou. Husajnov pád znamenal aj nárast vplyvu Iránu v Sýrii.Zdieľať

Zrátané a podčiarknuté, bez americkej invázie do Iraku by si v ďalších rokoch Kásim Sulejmání v Iraku ani neškrtol. A kríza, ktorú v týchto dňoch prežívame po Sulejmáního zabití, je dodatočným účtom za inváziu v roku 2003. Inváziu, na ktorú, ako sa ukázalo, nebol žiadny dôvod. Navyše, režim Saddáma Husajna bol aj hrádzou prenikania iránskeho vplyvu do Sýrie, kde bol sekulárny socialistický režim, ale reprezentovaný alavitskou (teda šiitskou) vládnou reprezentáciou. Husajnov pád znamenal aj nárast vplyvu Iránu v Sýrii.

Dav demonštrantov pred britskou ambasádou v Teheráne protestuje proti zabitiu generála Solejmáního, snímka z 12. januára 2020. Foto: TASR/AP

Američania nepotrebujú spojencov

Verili by ste, že zabitý Sulejmání kedysi s Američanmi spolupracoval a v mene Iránu im pomáhal? V roku 2013 publikoval novinár Dexter Filkins článok o Sulejmáním v týždenníku New Yorker, v ktorom čerpal okrem iného z rozhovoru s americkým diplomatom Ryanom Crockerom. V čase po útokoch 11. septembra 2001 vítala Bushova vláda akúkoľvek pomoc vo vyšetrovaní útokov (ktorých sa dopustili extrémistickí saudskí sunniti) a proti vláde Talibanu.

Aj iránsku pomoc Američania vítali. Ryan Crocker sa na jeseň 2001 tajne stretol s iránskymi diplomatmi, ktorí sa zodpovedali Sulejmánímu, v Ženeve. Iránci dokonca naliehali, aby USA čo najskôr zvrhla v Afganistane režim Talibanu, ktorý bol nepriateľský voči šiitskej menšine. Crocker hovorí, že Američania a Iránci si vymieňali informácie, Iránci poskytovali informácie o situácii v Afganistane a Američania im zase dali informáciu o členovi Al-Kájdy, ktorý prebýval v iránskom Mašhade a ktorého Iránci následne zatkli. Z Filkinsovho článku sa dozvedáme, že Sulejmáního spolupráca tešila a uvažoval o tom, či by Irán nemal svoj vzťah k USA zmeniť.

Táto spolupráca trvala aj po začiatku americkej invázie do Afganistanu. Skončila sa však po výročnom prejave prezidenta Busha o stave Únie začiatkom roka 2002. Bol to „Axis of Evil Speech“, lebo Bush v ňom pomenoval Irak, Irán a Severnú Kóreu ako „os zla“. Od prejavu sa datovali americké úvahy o tom, že po invázii do Afganistanu má nasledovať invázia do Iraku. „Chlapci chcú ísť do Bagdadu, ale ozajstní chlapi chcú ísť do Teheránu“, hovorili Bushovi neokonzervatívci.

Crocker hovorí, že na ďalšom stretnutí s Iráncami po Bushovom prejave mu iránsky vyjednávač povedal, že Sulejmání sa cíti podvedený. Spolupráca sa skončila. Súdny človek vie, že Irak aj Irán pred inváziou predstavovali každý osebe nejakú formu zla, ale netvorili žiadnu „os“. Ak nejaká os medzi nimi vznikla, tak až v dôsledku americkej invázie.

Čítali ste v našej tlači v týchto dňoch o týchto súvislostiach, ktoré sú také jednoduché? Nie, je to tabu. Pretože naše médiá v roku 2003 americkú inváziu nadšene podporovali.

Zabiť či nezabiť Sulejmáního?

Sulejmání nebol žiadnou nevinnou obeťou. Ako generál bol zodpovedný za smrť mnohých nevinných, ktorí zahynuli nielen na bojisku, ale aj v špinavých operáciách, ktoré sú z hľadiska našej civilizácie neprijateľné. Iná otázka je, či mal byť zabitý.Zdieľať

Beží diskusia o morálnych aspektoch Sulejmáního zabitia. Isté je, že nebol žiadnou nevinnou obeťou. O ľuďoch ako on platí ono „kto seje vietor, žne búrku“ a „kto mečom bojuje, mečom zahynie“. Ako generál bol zodpovedný za smrť mnohých nevinných, ktorí zahynuli nielen na bojisku, ale aj v špinavých operáciách, ktoré sú z hľadiska našej civilizácie neprijateľné. Strach pred ním pociťovali i jeho spojenci.

Iná otázka je, či mal byť zabitý, respektíve či to bola nevyhnutnosť v krajnej situácii. Premýšľame o tom v stave neúplnej informácie a občas sme odkázaní iba na informácie z amerických zdrojov. Tie sa ukázali v roku 2003 úplnými dezinformáciami. To, samozrejme, neznamená automaticky, že sú takými aj dnes.

Okolo tvrdenia prezidenta Trumpa, že dôvodom na zabitie bola „bezprostredná“ hrozba útoku Iránu na štyri americké ambasády, však vládnu rozpaky. Minister obrany Mark Esper uviedol, že žiadne špecifické dôkazy o takejto hrozbe nevidel. Táto skutočnosť vylučuje „bezprostrednosť“ hrozby. A vylučuje to i zverejnenie najnovšej informácie, že Trump nariadil prípravy zabitia Sulejmáního už pred siedmimi mesiacmi.  

Dvaja americkí republikánski senátori, Rand Paul z Kentucky a Mike Lee z Utahu vyjadrili po brífingu s predstaviteľmi Trumpovej administratívy, že brífing bol pre členov kongresu urážlivý a ponižujúci. Uviedli, že budú hlasovať za rezolúciu o obmedzení prezidentových právomocí týkajúcich sa vojny. Keď sa tak správajú aj senátori Trumpovej strany, ani my nemáme dôvod schvaľovať prezidentov krok.

Minister zahraničných vecí Mike Pompeo a minister financií Steve Mnuchin oznamujú uvalenie ďalších sankcií na Irán 10. januára 2020. Foto: TASR/AP

Krátkodobé dôsledky

Trump stále ostáva prezidentom, ktorý nevoviedol krajinu do novej vojny, bojuje iba v tých starých. Ak to tak zostane, môže byť v novembri opäť zvolený. Nesmierne však riskoval.Zdieľať

Z krátkodobého hľadiska dosiahol Trump v očiach svojich voličov úspech. Ukázal sa ako silný prezident veľmoci, ktorá je schopná zasiahnuť kohokoľvek na svete. Zároveň sa vyhol otvorenej vojne s Iránom, ktorá by síce znamenala vojenskú porážku Iránu, ale aj nekonečné problémy s nastoľovaním nového režimu. Tie by znamenali, ako hovoria skúsenosti, Trumpovu domácu politickú porážku.

Prezidentský kandidát, ktorý uviazne v nepopulárnom vojenskom konflikte, prehráva. Pocítil to Lyndon Johnson v roku 1968 počas vojny vo Vietname, Jimmy Carter v roku 1980 po neúspešnom pokuse vojensky oslobodiť amerických rukojemníkov zajatých na americkej ambasáde v Teheráne, John McCain v roku 2008, keď sa ukázalo, že invázia do Iraku priviedla Irak do chaosu.

Zatiaľ Trump stále ostáva, na rozdiel od mnohých predchodcov, prezidentom, ktorý nevoviedol krajinu do novej vojny, bojuje iba v tých starých. Ak to tak zostane, môže byť v novembri opäť zvolený. Nesmierne však riskoval.

Irán nie je monolit

Zabitie Sulejmáního sťažilo pozíciu iránskej občianskej opozície voči teheránskemu režimu i pozíciu umiernenejších iránskych politikov. Nezabúdajme, že iránska spoločnosť a politika nie je monolitom, ale je značne štrukturovaná. Napríklad prezident Hasan Ruhání mal vždy povesť umierneného politika na rozdiel od najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chameního, ktorému podliehajú bezpečnostné sily vrátane jednotiek „Kuds“, ktoré riadil Sulejmání. Dnes Ruhánímu neostáva nič iné, než tiež odsudzovať Ameriku.

Mnoho ľudí na americkej i iránskej strane malo nervy napnuté do krajnosti. V takých situáciách hrozí i to, čo nikto nechce. Hlúpe zapieranie zostrelenia lietadla sa stalo darčekom pre protestujúcich, ktorí našli opäť odvahu a chuť vyjsť do ulíc.Zdieľať

Len pred vyše mesiacom boli v Iráne masové protivládne protesty, ktoré z času na čas znamenajú pre režim problém. Pri nich boli zabití viacerí demonštranti. Protestujúci demonštrovali proti zvýšeniu cien pohonných hmôt, ale objavovali sa i heslá proti nadmernému iránskemu vojenskému angažovaniu v zahraničí. „Nie Gaza, nie Libanon! Svoj život obetujem za Irán,“ skandovali. Smrťou Sulejmáního však dostávajú podporovatelia režimu nového martýra. Na jeho pohreb prišlo podľa západných médií prinajmenej milión ľudí.

Prorežimná iránska štátna televízia tri dni trápne popierala, že ukrajinský Boeing bol pri Teheráne zostrelený iránskou raketou. Tragédia zničenia lietadla nám veľmi dobre ilustruje, čo znamenalo zabitie Sulejmáního. Mnoho ľudí na americkej i iránskej strane malo nervy napnuté do krajnosti. V takých situáciách hrozí i to, čo nikto nechce. Hlúpe zapieranie sa však stalo darčekom pre decembrových protestujúcich proti režimu, ktorí našli opäť odvahu a chuť vyjsť do ulíc.

A aká je dlhodobá perspektíva?

Iránsky duchovný šliape po vlajkách USA a Veľkej Británie v Teheráne 14. januára 2020. Foto: TASR/AP

Dlhodobá perspektíva

Aké je postavenie Ameriky na Blízkom východe dnes? A aké bude?

S Iránom sa ocitla na krok od vojny. Sulejmání bol zabitý v Bagdade, čo bola totálna ignorancia suverenity Iraku. Sedemnásť rokov po tom, čo Amerika napadla Irak v roku 2003 a destabilizovala ho na desaťročia, hoci ním nebola ohrozovaná. Spolu so Sulejmáním bol zabitý Abu Mahdi al-Muhandis, zástupca veliteľa Ľudových mobilizačných síl, vetvy irackých ozbrojených síl, ktorý bol na americkom zozname teroristov. Ľudové mobilizačné sily bojovali proti Islamskému štátu.

Na pohrebe sa zúčastnil iracký premiér Adil-Abdul Mahdi. Ten prišiel i do Teheránu na Sulejmáního pohreb a prišli i iracké šiitske milície. Premiér Mahdi v prvej reakcii na zabitie Sulejmáního vylepšoval imidž zabitého tvrdením, že v Iraku bol s cieľom dohodnúť vyjednávanie so znepriatelenou Saudskou Arábiou.

Iracký parlament žiada odchod amerických vojakov (a nielen amerických) z Iraku. Reakcia USA? Trump hrozil Iraku sankciami, Pompeovo ministerstvo oznámilo, že Američania neodídu. To je ďalšie ignorovanie suverenity Iraku.Zdieľať

Iracký parlament prijal rezolúciu, ktorou žiada odchod amerických vojakov (a nielen amerických) z Iraku. Reakcia USA? Trump hrozil Iraku sankciami, Pompeovo ministerstvo oznámilo, že Američania neodídu. To je ďalšie ignorovanie suverenity Iraku.

V Sýrii Amerika roky podporovala a financovala rebelov proti Asadovej vláde, ktorí napokon občiansku vojnu prehrali. Vo vojne zahynuli státisíce a milióny emigrovali, americkí vojaci sa roky pohybujú bez súhlasu vlády po sýrskom území a bojujú s rôznymi protivníkmi. A riešia ekonomické otázky týkajúce sa ťažby sýrskej ropy.

Trump v novembri dourážal tureckého prezidenta Erdogana, keď mu v liste dohováral slovami: „Nebuďte blázon!“ Pokojné a fungujúce riešenie situácie v turecko-kurdsko-sýrskom pomedzí na základe spoločných patrol navrhlo a uskutočňuje Rusko.

Amerika v roku 2018 rozladila medzinárodné spoločenstvo, keď vypovedalo „Iran deal“, medzinárodnú dohodu, ktorou sa Irán vzdáva výroby jadrových zbraní. Ak by zmluvu vypovedal ako prvý Irán, čelil by nahnevanému bloku Ameriky, Ruska, Číny a Európskej únie, lebo všetci boli signatármi dohody. Ale Amerika radšej ostala sama.

Ak by „Iran deal“ vypovedal ako prvý Irán, čelil by nahnevanému bloku Ameriky, Ruska, Číny a Európskej únie, lebo všetci boli signatármi dohody. Ale Amerika radšej ostala sama.Zdieľať

Vo svete islamu ostáva jediným spojencom Ameriky Saudská Arábia. Cena, ktorú Amerika za to platí, je americká pomoc Saudom pri ich invázii v Jemene, ale aj napríklad americké tvárenie sa, že korunný princ Mohammad bin Salman nie je zodpovedný za zavraždenie a rozsekanie novinára Chášokdžího. Môže takáto politika na Blízkom východe priniesť úspech?

Z dlhodobého hľadiska je pád tej politiky istotou.

A môžeme sa dožiť aj lepších momentov? Môže sa stať, že Irán sa stiahne z Iraku, tak ako to žiadajú demonštranti v Iráne, ale niekoľko rokov aj mnohí Iračania, a ako to žiada iracký parlament? A najmä: môžeme sa dočkať pádu iránskeho režimu na základe občianskeho vzopätia Iráncov či aspoň zreformovania režimu?

Z dlhodobého hľadiska je takýto vývoj možnosťou.