Druhý Trianon

Tri agentúry a tri posledné prieskumy, porovnanie maďarských strán:

Most-Híd
4,3 percenta (Focus, december)
4,1 percenta (Ako, január)
1,5 percenta (Median, január)

Maďarská komunitná spolupatričnosť
4,3 percenta (Focus, december)
2,5 percenta (Ako, január)
3,0 percenta (Median, január)

Predpokladám, že maďarskí voliči na tom budú podobne ako my a stále mnohí z nich nevedia, komu dajú hlas, takže voľby môžu dopadnúť všelijako. Čo by znamenalo, keby sa dostala jedna z dvoch alebo obidve maďarské strany, si vieme ľahko predstaviť. Budú to potenciálni partneri pre dnešnú opozíciu. Čo sa ale stane, ak sa ani jedna maďarská strana cez päť percent nedostane?

Záleží, ako o téme uvažujete. Pre Slovákov je dôležitá najmä kvôli tomu, či to ohrozí vznik väčšiny bez Fica. Pre Maďarov ide o omnoho osudovejšiu otázku.

Bol by to druhý Trianon po sto rokoch.

V júni si pripomenieme 100. výročie Trianonskej mierovej zmluvy, ktorou sa usporiadali vzťahy v strednej Európe vrátane československo-maďarskej hranice, tretina Maďarov (vyše 3 milióny duší) sa vtedy ocitla mimo hraníc Maďarska. Začala sa veľká maďarská trauma.

Želal by som si, keby Maďari túto traumu konečne prekonali a prijali historickú realitu, zdá sa, že s Viktorom Orbánom k tomu majú najbližšie.

Čo by ale znamenal „druhý Trianon“, keby sa žiadna maďarská strana nedostala do parlamentu?

Iste, nejakí Maďari v parlamente sedieť budú aj tak, vďaka iným kandidátkam. Ale to je predsa len iná vec, fakticky ide o asimilovaných Maďarov, ktorí pred maďarskou etnickou identitou preferujú iné identity.

Maďarov je na Slovensku vyše 400-tisíc, zhruba 8 percent. Keby taká veľká a vnútorne organizovaná skupina obyvateľstva nemala zastúpenie v parlamente, hrozí niekoľko problémov. Najskôr si ale pomenujme, kto by za to niesol zodpovednosť.

Prvým zodpovedným by bol, prirodzene, Béla Bugár, najúspešnejší maďarský politik v slovenských politických dejinách. Ak by jeho strana neprežila voľby, potvrdí sa skúsenosť, ktorú mali pred ním už Mečiar aj SNS. Mečiar skončil mimo parlamentu hneď po vládnutí so Smerom vo voľbách 2010 (HZDS získalo 4,3 percenta), SNS v tých voľbách zachránilo ešte sedem stotín percenta, o necelé dva roky už boli mimo aj oni. Vládnutie s Ficom nie je ľahké prežiť. Môže sa o tom vo februári presvedčiť Bugár aj Danko.

Ale pozor, viniť Bugára, že nepoložil Ficovu vládu po zavraždení Jána Kuciaka, nie je úplne jednoduché. Jednak preto, že napriek slávnej „tretej vete“ zásadne prispel k rekonštrukcii vlády a pádu Fica s Kaliňákom (jeho zásluhy sú neporovnateľné napr. s prezidentom Kiskom), jednak preto, že keby išiel do ostrejšieho sporu s Ficom, pravdepodobne by tým rozpútal prudké útoky na Maďarov zo strany Smeru a SNS. Namiesto toho je dnes v etnických vzťahoch pokoj.

Druhý dôvod je skrytý vo vývoji maďarskej komunity. Časť Maďarov sa asimilovala do takej miery, že voliť etnicky pre nich stratilo význam. Osem percent obyvateľov už nie je automaticky osem percent hlasov. Opakuje sa to, čo sme zažili už počas druhej vojny, keď bola časť nášho územia pričlenená k Maďarsku. Ukázalo sa, že časť Maďarov mala už československú identitu, platilo to najmä pre liberálnu inteligenciu, napr. viacerých maliarov Košickej moderny, ktorí sa necítili v Horthyho režime doma. Nedávno o tejto otázke vyšla dôležitá kniha Sándora Máraiho, maďarského spisovateľa a rodáka z Košíc, ktorý sám prišiel s Horthym a písal o tom nadšené texty do budapeštianskych novín, ale vo svojich pamätiach Chtěl jsem mlčet (česky 2019) to opísal radikálne inak: košickí Maďari Maďarov z Maďarska neprijali, dokonca sa niektorým ich rituálom vysmiali. Doplnené to bolo povýšenosťou Budapešti, Márai to nazval „návratom nadradenosti neobarokovej triednej kultúry, vystatujúcich sa mravov a nadutých povrchných privilégií“.

Bol to výsledok dvoch vplyvov: českého liberalizmu, ktorý trval súčasne na dôslednej demaďarizácii a premenovaní všetkých miest, dedín, ulíc a názvov, a súčasne ponúkol nový demokratický ideál. Druhým vplyvom bol slovenský živel, ktorý sa k Maďarom správal napriek všetkému priaznivejšie ako napr. Česi k Nemcom.

Niečo podobné sa opakuje aj v súčasnosti.

Maďarská elita tlačila na „staré formy“ – maďarskú univerzitu, maďarského biskupa atď. –, ale tým nedokázala získať mladú generáciu. Nech zostaneme len pri jednom príklade, viac by znamenala lepšia maďarská univerzita v Bratislave ako horšia na periférii v Komárne. Plus Maďarov ponižovalo, že o ich záujmoch majú rozhodovať priamo v Budapešti, resp. politici, ktorí poslúchajú Budapešť, než u nás doma. Tvárou tejto emancipácie voči Budapešti bol práve Bugár.

K tomu sa pridal vplyv slovenského liberalizmu, ktorý oslovil tunajších maďarských liberálov, a svoje zohral aj slovenský živel, že s Maďarmi vedeli vládnuť všetci, pravica aj Fico, dokonca aj SNS. Povedané lapidárne, Maďari mali rovnaký prístup ku korupcii na Slovensku ako Slováci.

Čo sa ale stane po 1. marci, ak by ani jedna maďarská strana nebola v parlamente?

Možnosti sú dve, možno tri. Buď sa Maďari (resp. ich časť) začnú radikalizovať, Bugár definitívne skončí a dôjde k zmene straníckej mapy a do popredia sa pretlačia nacionálnejšie typy s podporou Budapešti. Alebo dôjde k politickej marginalizácii maďarskej politiky, Maďari budú maximálne politikmi župnej a komunálnej úrovne, dôležitejší bude futbal a folklór ako politická strana. Tretia možnosť je, že Bugárov koniec otvorí cestu k zjednoteniu na základe druhej konkurenčnej strany, ktorá bude čakať na najbližšie (ideálne predčasné) voľby, ťahať ďalšie peniaze od Oszkára Világiho a hľadať akéhokoľvek známeho Maďara.

Tipol by som si, že väčšie šance má prvý scenár, ak sa do veci zapoja budapeštianske médiá a politici, ale v dlhšom horizonte sa to skončí kombináciou druhého a tretieho. Ide o tri podoby trápenia Maďarov aj našich vzťahov. A to by bolo na škodu veci.

Pre slovensko-maďarské vzťahy a aj pre slovenskú politiku by bolo lepšie, keby sa jedna z dvoch strán do parlamentu dostala.

Zdá sa, že rozhodnú liberálnejší Maďari. Poviem vám, byť v koži maďarského politika, nič moc...