Čo by opozičný volič privítal viac ako fotky zo spoločnej kapustnice

Väčšina opozičných strán už predstavila svoje volebné programy a v niektorých prípadoch ide o naozaj impozantné dielka. Veď napríklad len cez víkend zverejnený program SaS má skoro štyristo strán a obsahuje viac ako tisíc bodov.

Aj keď volebné programy nepatria k veciam, ktoré rozhodujú voľby, je určite užitočné, keď strany ukážu, že disponujú zázemím, ktoré je schopné identifikovať dôležité problémy krajiny a prísť s nejakými riešeniami.

Z pohľadu opozičného voliča však jedna dôležitá vec stále chýba.

Politická realita Slovenska je taká, že ak opozícia po voľbách dokáže zostaviť vládu, pôjde o veľmi rôznorodú zostavu. Od progresívcov až po Borisa Kollára. Naznačuje to aj prvý tohtoročný prieskum preferencií, ktorý pre televíziu TA3 uskutočnila agentúra AKO.

Predstavme si, že voľby dopadnú tak, ako to odhaduje táto agentúra. Ak by Andrej Kiska, ako predseda podľa tohto prieskumu najsilnejšej opozičnej strany, dostal poverenie na zostavenie vlády a nechcel by rokovať so Smerom, SNS a kotlebovcami, musel by sa dohodnúť s celým zvyškom dnešnej opozície. Teda aj s OĽaNO a Borisom Kollárom.

Keďže na kandidátke OĽaNO sú zastúpené ďalšie tri subjekty (Kresťanská únia, Zmena zdola, NOVA), znamená to, že takúto vládnu koalíciu by de facto tvorilo až desať politických strán. A keďže väčšina opozičných strán sa už vyslovila, že so Smerom, SNS a ĽSNS do vlády nepôjdu, je jasné, že inú možnosť ako vládnutie v takejto širokej zostave mať nebudú.

Obava mnohých opozičných voličov z toho, že ak aj takto početné vládne zoskupenie vznikne, neprežije celé volebné obdobie, je prirodzená. Bola by na stole aj bez Ficových, či Dankových rečí o zlepenci.

Otázkou preto je, prečo opozičné strany – alebo aspoň tie, ktorá sa snažia spolu komunikovať – zatiaľ nevyužili tému volebných programov na pokus o čelenie tejto obave. Napríklad tak, že by dali dokopy aspoň stručný zoznam konkrétnych programových riešení, na ktorých sa dokážu dohodnúť a chcú ich uskutočniť v čo najkratšom čase po zostavení novej vlády. Ich lídri sa doteraz akurát zmohli na vyhlásenie, že medzi ich priority patria školstvo, zdravotníctvo a spravodlivosť. Nuž, na takomto spoločnom vyhlásení by sa celkom iste vedeli zhodnúť aj s Pellegrinim.

Obava z toho, že ak aj takéto početné vládne zoskupenie vznikne, neprežije celé volebné obdobie, je prirodzená. Bola by na stole aj bez Ficových či Dankových rečí o zlepenci.Zdieľať

Avšak aký význam má pre opozičného voliča „prelúskavať“ sa stovkami programových cieľov a návrhov, ak vie, že veľká časť z nich sa aj tak nikdy nestane realitou? Pretože široká vládna koalícia si bude vyžadovať aj veľa programových kompromisov a veľká časť hoci aj tých najprepracovanejších návrhov bude už mesiac po voľbách minulosťou.

Iste, analytici budú volebné programy jednotlivých strán porovnávať a hodnotiť, ale ich pečiatka najprepracovanejšieho volebného programu určite nebude tým faktorom, ktorý zahýbe volebnými výsledkami.

Jeden list spoločných programových priorít a jasný záväzok presadiť ich by však z pohľadu týchto opozičných strán určite boli užitočným komunikačným krokom.

A oveľa efektívnejším ako rôzne pakty o neútočení, predvianočné kapustnice či spoločné novoročné obedy.