Mimoriadne úspešný bol už jeho prvý celovečerný film Slnko v sieti, ktorý sa radí k československej novej vlne. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení na rôznych domácich i zahraničných festivaloch. Jeden z najvýznamnejších tvorcov slovenskej kinematografie, kameraman „československého filmového zázraku“ Stanislav Szomolányi sa dožíva v utorok 14. januára 85 rokov.
Stanislav Szomolányi sa narodil 14. januára 1935 v Bánovciach nad Bebravou. Na gymnázium chodil v Topoľčanoch, kde sa spolu s bratom dvojčaťom venovali fotografovaniu a stavali modely lietadiel. I preto chcel pôvodne študovať leteckú techniku, ale keď jeho brat išiel na „strojarinu“ a aby obidvaja neštudovali technický smer našiel si filmovú školu v Prahe. Na Filmovú a televíznu fakultu (FAMU) sa hlásilo v roku 1953 tristo uchádzačov prijali jedenástich, medzi nimi aj Stanislava Szomolányiho.
Po štúdiu začal v roku 1958 pôsobiť v Slovenskom filme a kameramansky sa podieľal na dvadsiatich dokumentárnych filmoch. Od roku 1974 vyučoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde v roku 1991 založil Katedru kamery.
Už pri svojom prvom filme, dokumente Niekedy v novembri (1958), spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom. Toto stretnutie sa stalo pre Stanislava Szomolányiho osudovým. Vytvorili nerozlučnú dvojicu, ktorá spolupracovala tri desiatky rokov – spoločne nakrútili 15 hraných snímok. Filmová kritika prirovnávala ich výrazný vklad do filmového zobrazenia k oslobodeniu, ktoré prežíva človek, keď prvýkrát opustí zem a vzlietne. „Mám veľké šťastie, že som mal pri väčšine filmov pri sebe svojho dobrého spolupracovníka režiséra Štefana Uhra. Bol to človek, ktorý mal úžasné obrazové videnie a mal obrovskú ľudskú morálku,“ zaspomínal si v roku 2012 pre TASR Stanislav Szomolányi.
So Štefanom Uhrom realizovali spoločne viacero filmových projektov ako napríklad snímky Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal pušku (1971), či Pásla kone na betóne (1982). Vyniká však predovšetkým jediný priekopnícky, kameramansky a režijne nápaditý film Slnko v sieti (1962), ktorý ukázal v šesťdesiatych rokoch cestu, po ktorej sa bude uberať československý film. Právom je preto po ňom pomenovaná Národná filmová cena.
Lyrický obraz dozrievania dvoch mladých ľudí sa radí k československej novej vlne a to najmä alebo do veľkej miery vďaka kamere Stanislava Szomolányiho. „Šťastie bolo, že sme Slnko v sieti robili ako čiernobiely film. Na čiernobielych snímkach sa dá omnoho lepšie čítať zručnosť kameramana. Farebný film, keď je dobre urobený, je vždy pekný, lebo je farebný,“ povedal pre TASR Stanislav Szomolányi s tým, že kameraman nezačne svoje kvality vnímať hneď, ale až potom, keď je žiadaný na ďalší film.
Jeho bravúrna práca s kamerou prispela tiež k vytvoreniu pozoruhodných a medzinárodne ocenených diel v televíznej tvorbe. Prelom znamenali filmy Krotká (režisér Stanislav Barabáš, 1967) a Balada o siedmich obesených (režisér Martin Hollý, 1968), ktoré získali Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo.
Stanislav Szomolányi spolupracoval aj s ďalšími významnými slovenskými režisérmi. Napríklad s Jurajom Jakubiskom i Petrom Solanom.
Foto: Archív SFÚ, Anton Podstraský
Za svoju filmovú tvorbu získal viacero domácich i zahraničných ocenení. Od roku 2005 je nositeľom jedného z najvyšších štátnych vyznamenaní, Pribinovho kríža III. triedy, za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie. O rok neskôr sa stal nositeľom Národnej filmovej ceny Slnko v sieti a v júni 2010 si na medzinárodnom filmovom festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach prevzal Zlatú kameru. „Získať takéto ocenenie je istá satisfakcia. Keď človek naplní celý život prácou, nadobudne potom pocit uspokojenia, že nič nebolo zbytočné,“ povedal pre TASR Stanislav Szomolányi na margo udelenia tohto prestížneho ocenenia.
