Držiteľ teologickej nobelovky: Afriku ohrozuje sekulárny terorizmus

„Ďakujem, že máte záujem o Afriku,“ povedal nám pred začatím rozhovoru na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme čerstvý držiteľ Ratzingerovej ceny Paul Béré z Burkiny Faso. Cenu, ktorú každoročne udeľuje Vatikánska nadácia Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. a ktorá je považovaná za teologickú „nobelovku“, si začiatkom novembra prevzal z rúk pápeža Františka spolu s 88-ročným kanadským filozofom a sociológom Charlesom Taylorom.

Jezuita Paul Béré, ktorý má 53 rokov, sa stal prvý držiteľom Ratzingerovej ceny z afrického kontinentu. Odborník na biblickú exegézu prednáša od roku 2007 Starý zákon a biblické jazyky na Pápežskom biblickom inštitúte a zároveň pôsobí na jezuitskom Teologickom inštitúte v Abidžane v Pobreží Slonoviny.

V rozhovore pre Postoj hovorí o africkej teológii, pápežovi Benediktovi XVI., aj o tom, aké má výhrady voči Západu.

Aké je to byť prvým Afričanom s Ratzingerovou cenou?

Keď som sa to dozvedel, pomyslel som si, že sa porota pomýlila. Charles Taylor má skoro 90 rokov, ja nemám ani 60, tak mi dajte ešte čas, vravel som si (smiech). Chcel som zostať v ústraní a venovať sa štúdiu, tak ako Ratzinger. Nechcem podľahnúť pokušeniu publikovať knihy, ale chcem vytvoriť komunitu. Africká filozofia ubuntu stojí na princípe „ja som, lebo my sme“. Chcel by som podporiť najmä africké ženy a mladých v štúdiu teológie a tak vytvoriť teologickú tradíciu.

Čo je primárnou oblasťou vášho teologického bádania?

Venujem sa inkulturácii evanjelia, spracoval som prvý tematický prehľad africkej teológie, ale zaoberal som aj biblickou postavou Jozueho v kontexte prechodu od jednej generácie izraelského národa k druhej, čo je výzva aj pre africký kontext.

V súčasnosti pracujem na skúmaní biblických textov, ktoré sa zväčša tradovali ústne, až potom boli zapísané. Biblia je tak napísaná pre ucho, nie pre oko, takto ju treba chápať a pristupovať k nej. Mojím cieľom je rekonštruovať význam textu na základe toho, že adresátom je poslucháč, nie čitateľ.

Ako by ste v stručnosti charakterizovali africkú teológiu?

Okrem tradičných atribútov ju charakterizuje špecificky africká odpoveď na životnú skúsenosť s Kristom. V minulosti ju rozvíjali najmä bieli misionári a dovolím si povedať, že rovnako ako Matteovi Riccimu v Číne sa im podarilo inkulturovať evanjeliové posolstvo do miestneho kontextu.

„Pravý misionár má byť svätcom, ktorý nepotrebuje rozprávať, aby všetci videli, že je v ňom niečo božské, že nesie Krista.“Zdieľať

Benedikt XVI. vyzval afrických teológov, aby znovuzrodili, ale nie jednoducho skopírovali alexandrijskú školu z 2. storočia. Bola veľmi živá, rozvíjala teológiu v gréckom kontexte. Zdôraznil tiež, že evanjeliové posolstvo musí neustále vstupovať do dialógu s miestnou realitou, že teológiu je potrebné rozvíjať vnútri veriacej komunity.

Čo vás osobne najviac zaujalo na teológii Josepha Ratzingera?

Jeho dielo je obrovské, ale najviac ma oslovila Ratzingerova biblická hermeneutika. Myslím si, že v trilógii Ježiš Nazaretský vidieť akýsi prerod teológa, ktorý si uvedomil, že východiskovým bodom sú evanjeliá, nie filozofia. Ak by bol znovu mladý, myslím si, že by svoje teologické bádanie začal evanjeliami.

Joseph Ratzinger mal vždy otvorené srdce pre Afriku. Napokon, vo svojom erbe má hlavu Maura. Zdôrazňoval, že v rámci inkulturácie treba adaptovať model cirkevných otcov, v ktorom exegéza a teológia sú v dialógu s miestnym a dobovým kontextom.

Ako na svojho predchodcu nadväzuje pápež František?

Ratzinger je teológ, profesor, ktorý sa snaží veciam rozumieť. Jeho katechézy počas generálnych audiencií boli skutočným vyučovaním. Pápež František je pastier. Kontinuitu medzi nimi dvoma vidieť napríklad aj v encyklike Lumen fidei, ktorú začal písať Benedikt XVI., ale v súzvuku s ním ju dokončil František. Rozdiel medzi nimi nie je v podstate, ktorú každý rozvíja svojím dielom a vlastnými talentmi.

Paul Béré preberá Ratzingerovu cenu z rúk pápeža Františka. Foto – Vatican News

Posuňme sa od teológie k širšiemu spoločenskému dianiu. Veľa sa hovorí o vplyve sekularizácie na africkú spoločnosť a cirkev.

Africká cirkev kráča s ľudom, sprevádza ho a bojuje proti skutočným problémom, akými sú napríklad sobáše s maloletými dievčatami. No je známe, že Západ vnucuje Afrike svoje spoločenské modely. Dovolím si povedať, že popri islamskom terorizme sme konfrontovaní so sekulárnym terorizmom.  

To je silné vyjadrenie...

Pozrite sa, Západ neraz podmieňuje získanie rozvojovej pomoci prijímaním zákonov podporujúcich homosexuálne osoby. Nemám nič proti homosexuálom, sú to osoby, ktoré si zaslúžia náš rešpekt. A sú potrebné aj isté legislatívne zmeny, ale treba pri tom postupovať krok po kroku, rešpektovať kultúru a rytmus spoločnosti.

Západ nám tiež vyčíta, že plodíme veľa detí a máme to obmedziť – to je sekulárny terorizmus. U nás deti berieme ako Boží dar a navyše, dve tretiny Afriky možno obrábať, tak kde je problém?

Keď sme Západ vyzývali, aby sa nedotýkal Kaddáfího, neposlúchol nás a zvrhol ho. Aby bolo jasné, nepodporoval som Kaddáfího, ale dôsledkom jeho zvrhnutia je chaos a šírenie zbraní z Líbye smerom na juh, aj do mojej krajiny. V Burkina Faso sa tak popri hlade objavil ďalší problém – terorizmus, ktorý profituje zo zbraní z Líbye.

Pri jednej príležitosti ste povedali, že kresťanské misie v Afrike v minulosti charakterizovali tri motívy, tri „m“: militaire, marchand, missionaire, teda vojenské, obchodné a misionárske motívy. Ako vnímate súčasnú situáciu?

Cirkev nie je dokonalá, čelí rôznym problémom, ale nikto nemôže poprieť, že sa usiluje kráčať s ľudom a bojovať za ľud, predovšetkým za tých najposlednejších. Dnešní západní misionári si veľmi dobre uvedomujú stopy, ktoré po sebe zanechala kolonizácia.

Jeden taliansky misionár v Nairobi mi raz povedal: „Ja som Masaj, som jedným z nich.“ A naozaj ho samotní Masajovia považujú za svojho. To je úžasné. Identita nie je o farbe pleti, ale o iniciácii, zasvätení a prijatí človeka medzi seba.

„Západ nám tiež vyčíta, že plodíme veľa detí a máme to obmedziť – to je sekulárny terorizmus.“Zdieľať

Pravý misionár má byť svätcom, ktorý nepotrebuje rozprávať, aby všetci videli, že je v ňom niečo božské, že nesie Krista. Sám som to mohol zažiť vďaka nášmu biskupovi, ktorý sa volal Dieudonné Yougbaré a celý život obetoval za ľudí bez ohľadu na to, či to boli katolíci, protestanti alebo moslimovia.

Ale svätosť spočíva aj v správnom uvažovaní. Svätá Terézia z Avily hovorí, že kontemplovať Božie veci a vedieť ich zrozumiteľne predložiť všetkým ľuďom, je Božím darom. Benedikt XVI. má dar myslenia, ktoré posväcuje ľudstvo. Jeden z Ratzingerových žiakov hovoril o apoštoláte racionality, teda že Afrika potrebuje nielen tancovať, ale naučiť sa aj myslieť.

Opäť sme sa dostali k osobe Josepha Ratzingera, ktorý viedol dialóg aj s popredným filozofom Jürgenom Habermasom. Ako sa vám na africkom kontinente darí viesť dialóg s tými druhými, napríklad s islamom? Dá sa to vôbec napríklad s prívržencami Boko Haram?

Vedel by som vám vymenovať mnoho príkladov pokojného spolužitia s islamom. Vláda Pobrežia Slonoviny nedávno organizovala seminár o integrálnom rozvoji a v mešite čítali jeden z textov pápeža Františka na túto tému. Problémom nie je náboženstvo, ale manipulácia a inštrumentalizácia jeho vyznávačov. V prípade Boko Haram, ale aj iných organizácií sa islam stal politickým nástrojom.

Neraz bývajú porovnávané misijné územia v Afrike a Amazónii. Počas nedávnej synody o Amazónii biskupi v záverečnom dokumente odporučili zvážiť svätenie takzvaných viri probati, teda ženatých kňazov v odľahlých zónach. Ako sa na to pozeráte?

V Afrike sme už niečo podobné zažili. Zosnulý konžský kardinál Joseph-Albert Malula pred mnohými rokmi umožnil mužom, ktorí neboli kňazmi, aby viedli niektoré farnosti. Bolo to možné a u nás si to vieme predstaviť. Navyše, aj v katolíckej cirkvi pôsobia ženatí kňazi. Latinský obrad ich nepozná, ale v iných rítoch sú. A prečo sa fixovať práve na latinský rítus?

Len pre upresnenie, nehovorím o celibáte, lebo to je iná téma. Ani v rítoch, kde sú aj ženatí kňazi, biskup ženatý nie je, čiže mystický rozmer celibátu ostáva zachovaný.

Dôležité je, aké sú potreby komunity, odtiaľ treba začať. Ak je to potrebné, cirkev môže ponúknuť vhodnú odpoveď. Teológovia pre ňu musia pripraviť pôdu, no bez autoreferenciality, o ktorej hovorí pápež František. Teda nediskutovať len pre samotnú diskusiu, ale pýtať sa, či tým skutočne riešime potreby komunity. Potrebujeme mať otvorené horizonty.