Neomylnosť Kristus sľúbil a Duch Svätý udeľuje Kristovej Cirkvi

O východiskovej situácii 20. všeobecného koncilu Katolíckej cirkvi sa dočítate tu. 18. júla 1870 pápež Pius IX. schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus, v ktorej proklamoval, že pápež v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne (ex cathedra), je neomylný.

Podľa katolíckeho chápania neomylnosť je Boží dar (charizma), ktorý Kristus prisľúbil a Duch Svätý udeľuje Kristovej Cirkvi, aby viedla ľudí k spáse. Neomylnosť je účasťou na Kristovej autorite. Vykonávanie tejto charizmy môže mať viacero podôb. Najvýraznejšie sa prejavuje ako nadprirodzený zmysel pre vieru u Božieho ľudu a ako charizma spojená s učiteľským úradom pápeža. Neomylnosť prisľúbenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom, predovšetkým na ekumenickom koncile. Charizma neomylnosti sa vzťahuje len na pravdy viery a mravov.

Viac o pozadí definície pápežskej neomylnosti vo veci viery a mravov píše Christian Lange vo svojej publikácii Einführung in die allgemeinen Konzilien (Darmstadt 2012):

Zloženie a spôsob práce koncilu

Na poradách prvého koncilu vo Vatikáne (1869 – 1870) sa zúčastňovalo približne 600 až 700 biskupov, prezidenti mníšskych kongregácií a generálni predstavení rádových spoločenstiev. Ako už na Tridentskom koncile (1545 – 1563), prevažovali účastníci z románskych krajín, ktorí dohromady predstavovali okolo 64 percent prítomných. Z anglosaskej oblasti – vrátane Spojených štátov amerických – pochádzalo okolo 14 percent koncilových otcov, z nemecky hovoriaceho priestoru približne 8 percent. 46 účastníkov reprezentovalo východné katolícke cirkvi, 50 pricestovalo z Latinskej Ameriky. A tak okruh účastníkov na koncile odrážal celosvetovú s Rímom spojenú katolícku cirkev. Zatiaľ čo východné nekatolícke cirkvi odmietli zúčastniť sa na koncile práve tak ako zástupcovia reformačných cirkevných spoločenstiev.

Prúdy na koncile

V súvislosti s tematickým zameraním koncilových otcov Klaus Schatz konštatoval: „Od začiatku otázka neomylnosti rozštiepila koncilových otcov na dva nezmieriteľné tábory, ktoré stáli proti sebe prakticky ako politické strany.“ Menšina, ktorá dokázala spolčiť približne 20 percent osôb oprávnených hlasovať, sa skladala z väčšiny nemecky hovoriacich biskupov, z pozoruhodného počtu francúzskych, ako aj severoamerických biskupov. Väčšina sa koncentrovala na hispánsku skupinu, ale aj biskupi z menších európskych národov patril k nej. Na strane menšiny sa nachádzali biskupi ako Nemci Ketteler (Breslau) a Hefele (Rottenburg), Rakúšania Rauscher (Viedeň), Schwarzenberg (Praha) a Stroßmayer (Djakovo), ako aj Francúzi Darboy (Paríž) a Dupanloup (Orléans). Na druhej strane „vlastné akčné jadro infalibilistov [...] od začiatku tvoril regensburský biskup Senestrey a westminsterský arcibiskup Manning.

Na koncile sa hlasovalo na plenárnych zhromaždeniach (generálnych kongregáciách); avšak porady pripravovali špeciálne komisie (deputácie). Vzhľadom na tento spôsob práce to pre príslušníkov menšinovej pozície bolo priťažujúce, že ich zástupcovia prepadali pri voľbách do prípravných komisií.

Menšina, ktorá nebola zastúpená v deputáciách, mohla síce vznášať námietky v koncilovej debate a viesť defenzívne boje, no texty boli potom prepracúvané v deputácii. Takáto menšina sedela do istej miery len pri brzde, ale nie pri volante.

Verejné komentovanie koncilu

Vzhľadom na oproti sebe stojace neústupné fronty sa obidva prúdy usilovali vplývať na verejnú mienku. Na jednej strane Francúz Vueillot vo svojom časopise Univers alebo francúzske vydanie jezuitského časopisu Civiltà Cattolica propagovali vo Francúzsku vyhlásenie koncilu v otázke neomylnosti. Na druhej strane uznávaná hlava historickej teologickej školy v Nemecku, mníchovský profesor Ignaz Döllinger, argumentovala pod krycím menom Janus v Augsburger Allgemeinen Zeitung proti takejto definícii.

Navyše boli podniknuté rozličné pokusy pohnúť medzinárodnú politiku k intervencii – čo sa však nekonalo, hoci francúzske jednoty zaisťovali ďalšiu existenciu Cirkevného štátu proti hnutiu za zjednotenie Talianska.

Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere

Hoci z celkovo 65 schém predložených piatimi prípravnými komisiami bolo len 5 bližšie prerokovaných na prvej synode vo Vatikáne (1869 – 1870), koncil schválil len dva dokumenty. Po vypuknutí nemecko-francúzskej vojny, po odchode francúzskych jednotiek a napochodovaní talianskych zväzov do Ríma bola 20. septembra 1870 synoda rozpustená.

Zatiaľ čo kontroverzne diskutovaná bola otázka o neomylnosti pápežského učiteľského úradu, pri porade o dogmatickej konštitúcii o katolíckej viere Dei Filius z 24. apríla 1870 vyšla najavo vysoká zhoda.

Táto konštitúcia zdôraznila najskôr, že existuje len jeden Stvoriteľ, ktorým je sám Boh (DH 3001). Tento je všemohúci, a preto „nekonečný rozumom, vôľou a každou dokonalosťou“ (DH 3001). Pretože svet bol stvorený týmto Stvoriteľom „celkom slobodným rozhodnutím“ (DH 3002), môže „byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí (DH 3004); t. j. koncil sa prihlásil k prirodzenej teológii.

Aby dal stvoreniam informáciu o svojom vlastnom bytí, tento Boh Stvoriteľ sa ľuďom zjavil ešte aj „nadprirodzenou cestou“ (DH 3004) – a síce, ako to sformuloval Tridentský koncil (1545 – 1563), „v napísaných knihách a nenapísaných tradíciách“ (DH 3006).

Pretože človek „celkom závisí od Boha ako od svojho Stvoriteľa a Pána a stvorený rozum je celkom podriadený nestvorenej Pravde, máme zjavujúcemu Bohu vierou preukazovať úplnú poslušnosť rozumu aj vôle“ (DH 3008). Pán preto ustanovil Cirkev „ako strážkyňu a učiteľku zjaveného slova“ (DH 3012), aby mohlo byť „spoznané všetkými“ (DH 3012).

Pretože Cirkev takýmto spôsobom „pevne drží pravú vieru a neustále v nej zotrváva“ (DH 3012), neexistuje ani protirečenie medzi vierou (fides) a ľudským rozumom (ratio) (DH 3017), lebo „ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu“ (DH 3017). Preto „holé zdanie nejakého takého protirečenia pochádza zväčša z toho, že pravdy viery sa nechápu alebo nevysvetľujú v zmysle Cirkvi alebo sa výmysly rozličných mienok vydávajú za výdobytky rozumu“ (DH 3017).

„Viera a rozum nielenže si navzájom nikdy nemôžu protirečiť, ale naopak, navzájom si pomáhajú“ (DH 3019). Garantom podávania pravej viery je pravdaže Cirkev, ktorá túto vieru stráži a neomylne vysvetľuje:

„Učenie viery, ktoré zjavil Boh, nebolo predložené ako nejaký filozofický systém, ktorý sa má ľudským úsilím zdokonaľovať, ale ako božský poklad zverený Kristovej neveste, aby ho verne ochraňovala a neomylne vysvetľovala. A preto sa aj musí stále zachovať ten zmysel posvätných právd viery, ako bol raz svätou matkou Cirkvou vysvetlený. Nikdy neslobodno odstúpiť od tohto zmyslu pod zámienkou a v mene nejakého vyššieho chápania“ (DH 3020).

Dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi

Vyvolaná zoznamom podpisov, ktorý niesol 380 mien, do centra ďalších rokovaní na koncile sa posunula otázka objasnenia vzťahu medzi pápežskou a biskupskou mocou.

Schéma o úrade pápeža, odovzdaná 29. apríla 1870 koncilovým otcom, obsahovala štyri odseky: (i.) ustanovenie pápežského primátu samotným Kristom; (ii.) pokračovanie tohto primátu v nástupcoch apoštola Petra; (iii.) povaha tohto primátu; (iv.) neomylnosť pápeža vo vyjadreniach učiteľského úradu.

Pohľad menšiny

Spor medzi dvoma stranami sa týkal v prvom rade štvrtého odseku. Zástupcovia menšiny vypracovali stanovisko, že pápež môže neomylne odpovedať na otázky vierouky a mravouky len vtedy, keď to robí ako reprezentant celkovej cirkvi; t. j. v spätnej väzbe s ňou. Pomoc Ducha Svätého, ktorý pri tejto činnosti chráni pápeža pred omylom, neprichádza jednotlivému človeku skrze osobitné osvietenie, ale je darovaná nástupcovi apoštola Petra vtedy, keď načúva Božiemu Duchu pôsobiacemu v Cirkvi. Preto stúpenci menšiny podnietili formulácie, ktoré mali vyjadriť spätnú väzbu rozhodnutia učiteľského úradu pápeža s episkopátom celej cirkvi.

Pohľad väčšiny

Iné stanovisko obhajovali stúpenci väčšiny. Pre nich bol samotný pápež ako Petrov nástupca prameňom neomylnosti Cirkvi, pretože Peter bol prameňom neomylnosti pre kolégium apoštolov. Ani Peter sa nemusel najskôr opýtať všetkých apoštolov na ich názor, ale mohol konať rýchlo a samostatne. Toto rýchle rozhodovanie sa však v Cirkvi nedá realizovať skrze zdĺhavý prieskum vieroučného presvedčenia všetkých veriacich (consensus fidelium), ktorý môže trvať aj roky. Z tohto dôvodu nesmie byť neomylnosť pápeža vo vyjadreniach učiteľského úradu viazaná podmienkami – ako napríklad konzultáciou celej cirkvi; lebo je jasné, že pápež vo vyjadrení učiteľského úradu je viazaný tradíciou Cirkvi a nesmie ohlasovať nič, čo by sa od nej odchyľovalo. 

Po dlhšej debate sa 13. júla 1870 hlasovalo o tejto schéme. Pretože zástupcovia väčšinovej pozície sa zdráhali zaoberať sa námietkami menšiny, výsledkom bolo 451 súhlasných hlasov (placet), 88 odmietavých hlasov (non placet), ako aj 62 súhlasných hlasov s výhradou (placet iuxta modum). Zatiaľ čo menšina zrejme ďalej dúfala v ústupky, pápež začal postupovať tvrdšie. Klaus Schatz píše:

„Pia IX. veľmi roztrpčil tento odpor. Mal takú povahu, že pri odpore nereagoval flexibilne, ale tvrdo. Nahnevaný na večne sprostredkujúceho kardinála Bilia vydal v nasledujúci deň príkaz zaviesť od formuly dodatok, ktorý požadovali extrémni infallibilisti. Za už stojacu vetu, že definície pápeža sú neodvolateľné „samy zo seba“ (ex sese), bolo ešte pripojené sprísňujúce spresnenie non autem ex consensu Ecclesiae (nie však z konsenzu Cirkvi).

A preto väčšina zástupcov menšiny odišla z koncilu a už sa nezúčastnila na záverečnom hlasovaní. Dogmatická konštitúcia bola potom prijatá 18. júla s 533 súhlasnými a len dvomi odmietavými hlasmi.

Obsah konštitúcie

Dogmatická konštitúcia Pastor aeternus hovorí, že sám Kristus vybudoval Cirkev, aby do nej „všetci veriaci boli zahrnutí putom jednej viery a jednej lásky ako do domu živého Boha“ (DH 3050). Pán pritom – podľa Mt 16,18 a Jn 1,42 – primát jurisdikcie nad celou Cirkvou“ sľúbil a udelil „svätému Petrovi apoštolovi“ (DH 3053). Tento primát trvá aj po Petrovi:

„Čo však Kristus Pán, Knieža pastierov a najvyšší pastier oviec, vo svätom Petrovi ustanovil na večnú spásu a stále dobro Cirkvi, to musí z jeho autority nutne pretrvávať v Cirkvi, ktorá – založená na skale – bude stále pevne stáť až do skončenia vekov“ (DH 3056).

Preto „každý, kto je na tejto Stolici nástupcom Petrovým, podľa ustanovenia samého Krista dostáva primát nad celou Cirkvou“ (DH 3057). Čo sa týka vzťahu medzi pápežskou a biskupskou mocou (potestas), dokument zvolil kompromis. Na jednej strane vyhlásil, že „Rímska cirkev podľa Pánovho nariadenia dostala nad všetkými inými primát riadnej moci“ (DH 3060) a že „táto moc jurisdikcie rímskeho veľkňaza, ktorá má skutočne biskupskú povahu, je bezprostredná“ (DH 3060) – kvôli tomu sú jej „pastieri, ako aj veriaci [...] akéhokoľvek obradu a hodnosti zaviazaní povinnosťou hierarchickej podriadenosti a opravdivej poslušnosti“ (DH 3060). Na druhej strane však koncil podčiarkol, že

„táto moc najvyššieho veľkňaza nijako neprekáža riadnej a bezprostrednej moci biskupskej jurisdikcie, ktorou biskupi, ustanovení Duchom Svätým, nastúpili na miesto apoštolov a ako praví pastieri im zvereného stáda každý jeden pasie a riadi svoje stádo“ (DH 3061).

V súvislosti s učiteľským úradom pápeža synoda najskôr stanovila, že rímski biskupi skrze koncily, prieskum mienky veriacich alebo čiastkové synody „rozhodli, že sa treba pridržiavať toho, čo s Božou pomocou spoznali, že sa zhoduje so Svätým písmom a s apoštolskou tradíciou“ (DH 3070). Nástupcom Petra totiž nebol prisľúbený Duch Svätý,

„aby z jeho vnuknutia objavovali nové učenie, lež aby za jeho asistencie od apoštolov tradované Zjavenie čiže poklad (depozit) viery sväto ochraňovali a verne vykladali“ (DH 3070).

Vo vernosti tejto tradícii viery apoštolov v Cirkvi bolo preto stanovené:

„Keď rímsky veľkňaz hovorí s najvyššou učiteľskou mocou (ex cathedra), t. j. keď v úlohe pastiera a učiteľa všetkých kresťanov so svojou najvyššou apoštolskou autoritou definuje učenie o viere alebo mravoch, ktorého sa má pridržiavať celá Cirkev, vtedy na základe božskej asistencie, ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi, vlastní tú neomylnosť, ktorou chcel mať vystrojenú svoju Cirkev božský Vykupiteľ, keď ona definuje učenie o viere a mravoch. A preto takéto definície rímskeho veľkňaza sú nezmeniteľné samy zo seba, nie však z konsenzu Cirkvi“ (DH 3074).

Recepcia koncilu

Aj keď väčšina zástupcov menšiny opustila koncil pred schválením dogmatickej konštitúcie Pastor aeternus, v priebehu nasledujúcich rokov podpísali tento dokument. Avšak skupina okolo nemeckého cirkevného historika Ignáca Döllingera nechcela urobiť tento krok. Na kongrese vo franskom Norimbergu 26. augusta 1870 spísalo 14 profesorov teológie verejné vyhlásenie proti tejto konštitúcii. Keď sa zdráhal uznať tento koncilový náukový dokument, Döllingera 17. apríla 1871 vylúčili z Katolíckej cirkvi. Jeho stúpenci následne 14. júla 1873 v Kolíne založili Starokatolícku cirkev. Preto aj prvý koncil vo Vatikáne (1869 – 1870) viedol k rozkolu v západnej cirkvi.