Veľmi rada spomínam na túto príhodu z detstva, vždy ma pobaví. Keď sme boli so sestrou deti, rodičia nám po niekoľkomesačnom prosení kúpili korytnačky. Sestrina sa volala Elza a moja Saša. Boli veľmi maličké, ale, samozrejme, časom vyrástli a panciere mali veľké ako naše dlane.

Pri čistení som sa striedala so sestrou, raz ja, raz ona. Akvárium sme mali na chodbe, lebo mama bola toho názoru, že v izbe, kde spíme, by sme nemali dýchať výpary vody, do ktorej Elza a Saša robia svoje potreby. Boli sme rady, že ich máme, tak sme robili kompromisy.

V ten deň, na ktorý rada spomínam, som bola na rade s umývaním akvária. Všetko som si nachystala na chodbu a pustila sa do čistenia. Povyberala som dekorácie, kefou som vyšúchala kamienky aj motorček na okysličenie vody. Naše dve korytnačky si hoveli na tácke, ktorú sme používali iba pre ne, keď sme čistili akvárium.

Tácku som mala na skladacom stolíku vedľa akvária. Elza bola plachá a vždy počas čistenia stiahla nohy aj hlavu do panciera, ale moja Saša – tá bola nezbednica. Vždy utiekla. Potrebovala som odbehnúť do kúpeľne po čistú vodu, a tak som ju otočila na pancier, aby mi neušla. V tom nám zazvonil zvonček a neohlásene prišla mamina kamarátka. Mama ju usadila do obývačky a šla jej urobiť kávičku.

Ja som pokračovala v čistení. Vrátila som sa z kúpeľne, Saša sa nejako prehodila na nohy a opäť mi chcela utiecť. Keďže som už mala takmer hotovo a chýbalo mi len napustiť čistú vodu do akvária a poukladať veci späť, znovu som ju položila dole pancierom.

Mama niesla kávičku na tácke, ale zabudla mlieko v kuchyni, a tak si ju položila na skladací stolík vedľa korytnačiek, aby ju nerozliala. Medzitým som utekala do kúpeľne, aby som sa vrátila čo najrýchlejšie. Ako som sa vracala nazad, videla som, ako sa Saša snaží stoj čo stoj prehodiť naspäť na nohy a ako sa namáhala, pustila prúd moču. Bola to ako presne mierená fontána a najhoršie na tom bolo, že trafila do šálky s kávou. Lenže skôr ako som stihla čokoľvek povedať, prišla mama, vzala tácku s kávou, položila na ňu mlieko a hor sa do obývačky.

Ešte som za ňou zakričala: „Mama, počkaj!“ ale iba mi povedala: „Teraz nie, potom,“ a s úsmevom na tvári sa vrútila do obývačky ku kamarátke.

Výsledkom bolo umyté akvárium, Saša s prázdnym mechúrom a káva, ktorá určite nemala byť vypitá. Veľmi ma hrýzlo svedomie. Aj som rozmýšľala, že sa mame priznám. Myslela som si, že o pár sekúnd vyjde a povie, že káva je nejaká zvláštna, kamarátke nechutí a radšej jej uvarí novú. No mama nevyšla. Ďalej si veselo kvákali, smiali sa...&nbsp;

A tak som sa neodvážila strčiť tam nos. Keďže jej kamarátka „nefujkala“ ani sa nesťažovala, logicky som usúdila, že káva jej asi chutí. Zvážila som vo svojej detskej hlave, že už nemá význam priznávať sa. Načo upozorňovať na niečo, o čom nikto nemá ani tušenia. Mama by ma určite vyhrešila. Vlastne ani po toľkých rokoch nevie, čo sa stalo.&nbsp;

Pri tomto príbehu sa budete nahlas smiať: Mama dodnes netuší, čo dcérina korytnačka vyparatila

Výber pre vás

Pri tomto príbehu sa budete nahlas smiať: Mama dodnes netuší, čo dcérina korytnačka vyparatila

Súvisiace články

Výber pre vás