Čo predchádzalo Prvému vatikánskemu koncilu, ktorý sa začal pred 150 rokmi

V nedeľu 8. decembra 2019 uplynie 150 rokov od začiatku Prvého vatikánskeho koncilu (1869 – 1870). Spoznajte okolnosti, ktoré viedli k zvolaniu 20. ekumenického koncilu Katolíckej cirkvi. Zhrnul ich Christian Lange vo svojej publikácii Einführung in die allgemeinen Konzilien (Darmstadt 2012):

Keď 29. júla 1868 bulou Aeterni Patris pápež Pius IX. (1846 – 1878) zvolal nový koncil, od konca Tridentského koncilu (1563) prešlo už vyše tristo rokov. Odvtedy sa svet zmenil. V dôsledku francúzskej revolúcie napríklad v Nemecku zmizli kniežacie biskupstvá. Industrializácia ďalekosiahlo zmenila životné podmienky pre ľudí. Vo forme liberalizmu – a neskôr socializmu, resp. komunizmu – sa objavili nové politické idey. Národné hnutie za zjednotenie Talianska spochybňovalo existenciu Cirkevného štátu. Západné cisárstvo, ktoré v osobe Karola V. ovplyvňovalo Tridentský koncil (1545 – 1563), na konci 19. storočia už neexistovalo.

Otázkou bolo, ako sa cirkev stojaca v spoločenstve s Rímom postaví k týmto politickým, sociálnym a filozoficko-svetonázorovým zmenám.

Vnútrocirkevná situácia

Aj vo vnútri cirkvi existovali v 19. storočí iné rámcové podmienky pre všeobecnú synodu než v dobe Tridentského koncilu. V dôsledku prevratov vyvolaných Francúzskou revolúciou (1789) sa v Nemecku a Francúzsku skončilo silné postavenie biskupov. Preto sa v rastúcej miere klerici i laici už neriadili podľa vlastného episkopátu, ale silnejšie vzhliadali k pápežovi v Ríme. Toto dvíhalo jeho vnútrocirkevné postavenie.

A navyše po otrasoch sekularizácie nastal nový spôsob života viery, ktorý bol zameraný menej intelektuálne, viac emocionálne, viac na zmyslové podoby a potrebu konkrétnosti. Výrazom týchto zmien bola napríklad úcta k Srdcu Ježišovmu, oživenie pútí, obnova rehoľného života alebo ďalšie impulzy v misiách.

A nakoniec v krajinách, v ktorých katolíci spojení s Rímom tvorili menšinu, vznikol nový cirkevný život, ktorý sa popisuje odborným pojmom katolicizmy. Tento fenomén sa spolu so zlepšenými cestovnými podmienkami oproti Tridentskému koncilu postaral o to, že na novom koncile sa mohli zúčastniť aj zástupcovia zámorského episkopátu zo Severnej a Latinskej Ameriky.

Cirkevný liberalizmus

Zjednodušene predstavené, v 19. storočí sa vyvinuli dva odlišné smery s vlastnou odpoveďou na výzvu, ako má Cirkev zaobchádzať s opísanými zmenami. Jeden z nich, cirkevný liberalizmus, zastupoval Francúz Félicité de Lamenais († 1860) a jeho žiak Charles de Montalembert († 1870). Cirkevný liberalizmus stavil skôr na slobodné sebaurčenie ľudí. Vraj pravá viera, keď sa môže rozvíjať slobodne, sa presadí sama. A tak zástupcovia tejto mysliteľskej školy sa nazdávali, že liberálna požiadavka náboženskej slobody nepredstavuje pre cirkev nebezpečenstvo, ale šancu.

Ako vydarený príklad pre túto tézu stúpenci cirkevného liberalizmu uvádzali príklad Belgicka, v ktorom liberáli a katolíci v roku 1830 spoločne dosiahli politickú samostatnosť od Holandska. Následkom tohto politického sebaurčenia belgická ústava z roku 1831 garantovala cirkevné práva katolíkov – a síce nie v dôsledku dohody medzi Apoštolskou stolicou a národnou vládou ako v prípade konkordátu, ale v samostatne danej ústave samotného moderného štátu.

V porovnateľnú slobodu dúfali aj zástupcovia liberálneho katolicizmu pre katolíckych Poliakov, ktorí žili v ruskom pravoslávnom cárstve, ako aj írski katolíci, ktorým vládol väčšinovo anglikánsky Londýn.

Ultramontanizmus

Inú ideu nasledoval takzvaný ultramontanizmus, ktorý širšej verejnosti predstavil napríklad Joseph de Maistre († 1821) vo svojom diele Du Pape. Na Rím „na druhej strane hôr“ (latinsky: ultra montes) zameraní ultramontanisti stavili na stabilitu a oporu, ktoré vzhľadom na otrasy 19. storočia vraj môže poskytnúť rímske pápežstvo. Zatiaľ čo sa liberálni katolíci usilovali o spojenectvo so štátonosnými občianskymi zoskupeniami, aj stúpenci ultramontanizmu vystupovali za slobodu cirkvi od moderného štátu, no vysvetľovali ju inak. Išlo im v prvom rade o to, aby vybudovali vlastný, takpovediac katolícky svet, societas christiana, s vlastnými katolíckymi spolkami, politickými stranami, tlačovými orgánmi – a to slobodne od vznikajúceho moderného štátu.

Počas pontifikátu Pia IX. (1846 – 1878) získaval ultramontanizmus čoraz viac prívržencov. Postup týchto myšlienok našiel svoje vyjadrenie aj v dokumentoch učiteľského úradu cirkvi.Zdieľať

Táto požiadavka sa prejavila napríklad v súvislosti s univerzitným vzdelávaním kléru. Zatiaľ čo staré fakulty boli súčasťou katolíckeho sveta, nové (a často v konkordátoch právne zaistené) štátne fakulty podliehali svetskému dohľadu. Teraz ultramontanistom išlo o to, aby sa aj vzdelávanie kňazského dorastu dialo slobodne od štátnej kontroly. Ako zhrnul Klaus Schatz: „V Tridente v žiadnom prípade nešlo o to, aby bol klérus chránený pred univerzitami, ale aby sa mu zabezpečila dodatočná duchovno-asketická formácia v seminároch. Teraz bol tento dekrét vzťahovaný na celkové, aj vedecké vzdelávanie a tým získaval hrot proti univerzitnému vzdelávaniu: bolo požadované výlučné vzdelávanie kléru v seminároch vedených čisto cirkvou.“

Počas pontifikátu Pia IX. (1846 – 1878) získaval ultramontanizmus čoraz viac prívržencov. Postup týchto myšlienok našiel svoje vyjadrenie aj v dokumentoch učiteľského úradu cirkvi, napríklad v encyklike Quanta cura z 8. decembra 1864, ktorej súčasťou je Syllabus errorum, alebo vo vyhlásení dogmy Immaculata conceptio v bule Ineffabilis Deus z 8. decembra 1854.

Encyklika Quanta cura

Požiadavka oslobodenia cirkvi od štátneho vplyvu sa nachádza napríklad v encyklike Quanta cura (DH 2890 – 2896). V nej zaznieva sťažnosť, že liberáli majú za cieľ „úplne vylúčiť spásonosnú moc Katolíckej cirkvi zo vzdelávania a výchovy mládeže“ (DH 2892).

Ďalej sa v tejto encyklike odmieta názor, že „vyhlásenia a dekréty rímskych biskupov, ktoré sa vzťahujú na náboženstvo a cirkev, potrebujú potvrdenie a schválenie alebo prinajmenšom súhlas občianskej moci“ (DH 2894).

Ako chybný sa odmieta aj názor, že „cirkevná moc nie je z moci božského práva odlišná a nezávislá od občianskej moci“ (DH 2895). Všetky tieto náuky „odmietame, odsudzujeme a preklíname z moci našej apoštolskej autority“ (DH 2896), vyhlásil pápež Pius IX.

Syllabus errorum

Porovnateľne odmietavý postoj voči moderným ideám dosvedčuje Syllabus errorum – súpis celkovo 80 náukových téz, ktoré cirkev zamietla. Ako priam programová sa javí odmietnutá 80. náuková téza: „Rímsky biskup môže a má sa zmieriť s pokrokom, s liberalizmom a s modernou kultúrou“ (DH 2980).

Ako posilnenie postavenia pápeža bola vnímaná dogmatizácia Nepoškvrneného počatia Panny Márie.Zdieľať

Preto sa v tomto dokumente učiteľského úradu cirkvi odmietajú vety ako: „Ľudský rozum je – bez toho, aby bol Boh nejako zohľadňovaný – jediným sudcom o tom, čo je správne a čo chybné, ako aj o tom, čo je dobré a čo zlé“ (DH 2903); alebo: „Všetky pravdy náboženstva vyvierajú z vrodenej sily ľudského rozumu; preto je rozum hlavnou smernicou, podľa ktorej človek môže a má dospieť k poznaniu všetkých právd akéhokoľvek druhu“ (DH 2904); alebo: „Každý človek môže slobodne prijať alebo vyznávať to náboženstvo, ktoré pod vedením svetla rozumu považuje za pravdivé“ (DH 2915).

Ale aj požiadavkou slobody cirkvi sa zaoberajú odsúdené náukové tézy ako: „Občianska autorita sa môže miešať do vecí, ktoré sa týkajú náboženstva, zvykov a duchovného vedenia“ (DH 2944); alebo: „Svetská vláda má dokonca právo odvolávať biskupov z vykonávania pastierskeho úradu“ (DH 2951) a: „Cirkev treba oddeliť od štátu a štát od cirkvi“ (DH 2955).

Nakoniec Syllabus errorum nástojí na ďalšej existencii Cirkevného štátu: „Odstránenie občianskej vlády, v ktorej vlastníctve je Apoštolský stolec, by v najvyššej miere prispelo k slobode a šťastiu cirkvi“ (DH 2976).

Immaculata conceptio

Ako posilnenie postavenia pápeža bola vnímaná dogmatizácia Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Odborným pojmom Immaculata conceptio sa opisuje katolícke vieroučné tvrdenie, že Máriu, Matku Božiu, počala jej matka Anna bez dedičného hriechu (peccatum originale):

„Vyhlasujeme, oznamujeme a definujeme: učenie, že preblahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola jedinečným milostivým privilégiom všemohúceho Boha, s ohľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto ho musia všetci veriaci pevne a stále veriť“ (DH 2803).

Hoci sa pápež predtým opýtal biskupov na ich názor na toto vieroučné vyjadrenie učiteľského úradu cirkvi, podľa Klausa Schatza ide o „prvé vedomé a jednoznačné „rozhodnutie ex cathedra“ rímskeho biskupa, t. j. rímsky pápež vzniesol nárok, že v záležitostiach viery môže na základe pomoci Ducha Svätého formulovať bez omylu vieru Cirkvi. Táto otázka sa mala vyvinúť na hlavný sporný bod na Prvom koncile vo Vatikáne (1869 – 1870).