Jana cestuje s deťmi. Na rozdiel od iných nepíše len o krásach a úspechoch, ale o nezdaroch a chybách a mamy si jej blog zamilovali

PRAHA 27. novembra - Jana Červenková je známa predovšetkým ako autorka blogu o cestovaní s deťmi. Nepatrí k tým mamám, ktoré sa snažia, aby všetky jej príspevky na sociálnych sieťach vyzerali na oko dokonale. Ľudí chytila za srdce hlavne tým, že sa „pochváli“ aj menšími nezdarmi, ktoré vie veľmi vtipne podať. Upozorňuje na to, že vytváranie dokonalého obrazu môže prispieť k šíreniu frustrácie rodičov, ktorí si kladú otázky, čo robia zle, keď u nich nejde všetko tak hladko.

Ste autorkou dvoch cestovateľských sprievodcov. Známa ste predovšetkým vďaka svojmu blogu S dětmi v báglu. Cestovali ste veľa aj ako bezdetná?

Nemôžem o sebe povedať, že by som bola batôžkarkou a cestovateľkou telom a dušou. Nikdy som nebola v Amerike, na Novom Zélande ani na Bali, čo je taký cestovateľský základ dnešnej dobrý, aspoň podľa sociálnych sietí. Ja som len mala rada výlety. Lásku k výletom som objavila počas štúdia na vysokej škole, že všade je chlieb o dvoch kôrkach a u nás doma je tak krásne.

Jeden kilometer navyše vás môže stať psychické zdravie

V čom je cestovanie s deťmi iné ako osamote?

Povedala by som, že ten najväčší rozdiel je v tom, že s deťmi nikdy neviete, či dôjdete do cieľa a je vám to asi aj jedno. Hlavne, že sa ide. Niekam. Kamkoľvek. Ďalej než k najbližšej kaluži. S deťmi tiež určite oveľa viac plánujem. Pretože, čo si budeme hovoriť, aj jeden kilometer navyše vás môže stáť psychické zdravie, pretože „Už tam budeme?“ a „Mňa bolia nožičky“ dokážu pekne pokaziť náladu počas výletu.

Ak by si niekto myslel, že na sociálnych sieťach zdieľate len dokonalé obrázky vašich ciest s deťmi, mýlil by sa. Prečo ste sa rozhodli písať aj o nezdaroch?

Pretože to k tomu jednoducho patrí a netreba vytvárať, respektíve podporovať ilúziu ideálneho sveta, ktorá kvitne na sociálnych sieťach. Vyzerá to tak, že sociálne siete sú miestom, kde vám deti ďakujú za každý absolvovaný kilometer, celé dni sa usmievajú a na konci výletu prosia, kedy sa zase niekam pôjde. V reáli frflú, ešte skôr než sa obujú a po prvom kilometri sú hladné a chcú ísť domov. Toto všetko potom prispieva k šíreniu frustrácie a kladeniu si otázok, čo ako rodič robím zle, keď niekde niekomu sa to darí a vám akurát nie.

Kedy ste začali s písaním blogu a prečo?

Začala som presne pred štyrmi rokmi. Sama som vtedy veľa s deťmi cestovala, respektíve chodila na výlety. Strávila som vždy pomerne dosť času plánovaním. Pretože naplánovať taký výlet, ktorý zvládnete s jedným dieťaťom v kočíku a druhým, trojročným, sotva chodiacim, nebolo vždy úplne jednoduché. Potom som si povedala, keď už som s tým zabila toľko času, tak prečo sa nepodeliť? Dúfala som, že sa ku mne pripojia aj ďalší rodičia a vytvoríme tak spoločne akúsi mapu výletných cieľov.

Písanie o nezdaroch ako psychohygiena

Všimli sme si, že sa zaoberáte aj každodennými problémami matky, ktoré dokážete vtipne podať. Obracajú sa na vás aj iné mamičky? Zdieľajú s vami ich príbehy?

Hoci mal byť môj blog primárne zameraný na výlety a cestovanie s deťmi, uvedomila som si som, že tie najúspešnejšie príspevky sú zo života. Akoby ostatné mamy chceli čítať, že v tom nie sú samy, že to, čo riešia ony, rieši aj niekto iný. To zdieľanie zdaru a hlavne nezdarov zrejme prináša všetkým istú formu úľavy. Napokon aj mne. Človek si písaním uľaví, zasmeje sa sám nad sebou a hneď je lepšie.

Spriatelili ste sa skrz svoje písanie s nejakou mamičkou?

Vďaka blogu som sa zoznámila s množstvom zaujímavých ľudí a niektorí z nich sa zaradili medzi mojich priateľov. To som naozaj nečakala. Do veľkej miery tomu prispievajú aj offline stretávania, ktorá som začala organizovať. Zdá sa mi totiž, že toho online sveta je niekedy až priveľa a je potrebné vrátiť sa späť na zem, do reálneho sveta.
 
Ako často chodíte s deťmi na výlety? Nemajú už výletovania plné zuby?

No, keď budem úprimná, tak trochu majú. Tiež sme výrazne zvoľnili, čo súvisí aj s nástupom dcéry do školy. Ale keď obe deti ešte nemuseli chodiť do školy, boli sme v prírode pomerne často. Aspoň jeden výlet týždenne musel byť, inak som bola už celá nesvoja. Prospievalo to nielen deťom, ale najmä môjmu psychickému zdraviu.

Vo vašich príspevkoch voláte vaše deti prezývkami, ako vznikli?

Naše deti v rámci blogu figurujú pod prezývkami a nikdy ich nezobrazujem na fotografiách spredu. Chránim tak ich súkromie a považujem to voči nim za fér Osobne sa mi príliš nepáči to, ako dnes funguje svet influencerov a možno pichnem do osieho hniezda, ale z detí akoby sa stávali predajné artikle. Základ prezývok je pomerne osobný, tak si historky asi nechám pre seba.

Snaží sa pomáhať

Pre mamy samoživiteľky pripravujete výlet „malú dovolenku" u vás na chalupe, čo vás k tomu viedlo?

Jednou z vecí, ktoré by som chcela v rámci výchovy detí docieliť, je to, aby sa deti naučili nemyslieť len na seba samé. Aby mali oči otvorené, aby sa učili vnímať to, že niekde okolo nich môže byť niekto, koho môžu potešiť alebo pomôcť mu. Na jednom z offline stretnutí mamičiek u nás na chalupe som mala tú česť zoznámiť sa práve s mamičkou samoživiteľkou, ktorá mala za sebou veľmi boľavú minulosť. A tak som si povedala, že jeden z pobytov usporiadam práve pre mamičky, ktoré to nemajú jednoduché. To je to najmenej, čo môžem urobiť.