Blog 21. november 2019

Tri veci, ktoré chcem spomenúť v súvislosti s novembrom 1989

Ján Medelský
Ján Medelský
V novembri 89 sme v Poprade so spolužiakmi finišovali s prípravami stužkovej. Takže s hlavou plnou iných „starostí“ a dosť ďaleko od Bratislavy som veľmi nevnímal čo sa naozaj deje. Preto len z rozprávania rodičov a hlavne starého otca si môžem na tieto veci vytvoriť vlastný názor.
V novembri 89 sme v Poprade so spolužiakmi finišovali s prípravami stužkovej. Takže s hlavou plnou iných „starostí“ a dosť ďaleko od Bratislavy som veľmi nevnímal čo sa naozaj deje. Preto len z rozprávania rodičov a hlavne starého otca si môžem na tieto veci vytvoriť vlastný názor.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Medelský

V každom prípade však vidím nasledovné tri veci celkom jasne.

Myslím si, že vnímanie vplyvu a prejavu každej totality je iné v hlavnom meste a väčších mestách daného štátu, ako niekde na perifériách, či vzdialenejších kútoch krajiny. Preto aj miera odporu voči totalite je priamo, či skôr nepriamo úmerná spomínanej vzdialenosti.

S uvedeným úzko súvisí aj druhá vec. Rovnakú úmeru je možné badať aj pri miere radosti zo slobody po páde totality. Tu však je potrebné pri faktore vzdialenosti zohľadniť aj faktor potrieb. Kto túžil cestovať, tak si slobodu váži viac ako ten kto o cestovaní ani nesníval. Kto zo strachu skrýval všetky náboženské prejavy, ocení slobodu viac, ako človek bez potreby náboženskej slobody. Preto je teda  cena slobody pre každého iná.

Hľadal som však niečo, čo môže byť z pohľadu pádu totality pre každého z nás vnímané rovnako pozitívne. Myslím si, že všetci si zhodne cením ten pocit, že už si nemusíme dávať pozor na to, čo poviem pred susedom, či na ulici, a čo poviem doma medzi svojimi. Tá ubíjajúca ťarcha určitej dvojtvárnosti pri vyjadrovaní svojich myšlienok je preč. Realita danej dvojtvárnosti sa nám dostala hlboko pod kožu, niekde až do podvedomia, preto ten pocit dvojtvárnosti ku koncu už nebol taký silný, ale spomeňme si naň...

Zaráža ma však tretia vec, ktorú tu chcem spomenúť. Z viacerých strán som zachytil názor, že celá nežná revolúcia bola zorganizovaná, že naše víťazstvo bolo zinscenované štátnou mocou. Že tak ako sa z ľudí stali uvedomelí komunisti, tak sa z nich odrazu stali uvedomelí demokrati, ktorí na základe výskumov a analýz vedeckých ústavov vedeli, že tamten režim je neudržateľný. Určite s týmto pohľadom nesúhlasím.

Môj názor vyplýva z nasledovných skutočností:

  • ľudia, ktorí vtedy boli na vrchole potravinového reťazca by takéto niečo nikdy nedovolili. Mali sa veľmi dobre, bývali vo veľkých domoch, zariadených vybavením o akom sa mnohým z nás ani nesnívalo, pričom všade deklarovali, že sme si všetci rovní,
  • aj keby pripustili malú myšlienku o nejakej „perestrojke“ a povolili by uzdu, aby sa mohol ľud slobodnejšie nadýchnuť, tak by si rýchlo uvedomili, že sa im to rúca. A možno by opäť boli nútení pozvať nejakú „bratskú“ armádu, ale tajnú, aby o tom svet nevedel...

Na záver si dovolím už len výzvu, aby sme boli hrdí na to, že sme pokojnou cestou zborili železnú oponu. Aby sme si s hrdosťou všímali veci okolo nás a každý náznak nespravodlivosti videli v širších súvislostiach.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia
Diskusia