V poslednej dobe sa do popredia skúmania sociálnych a ekonomických vzťahov dostáva analýza sietí (network analysis). Jednou z oblastí, kde analýza vzťahov medzi rôznymi aktérmi môže byť výrazne užitočná, je boj proti dezinformáciám. Tým sa najlepšie darí na sociálnych sieťach, ktorých základ je sám o sebe založený na komunikácii navzájom prepojených používateľov. Facebook či Twitter sú v podstate jednou veľkou sieťou, ktorej podoba výrazne ovplyvňuje ako sa nej fake news šíria.
Tu je staršia ukážka prepojení medzi kotlebovskými stránkami a antisystémovými stránkami na Facebooku, ktoré tvoria sieť. Dnes už je našťastie neaktuálna, keďže veľká časť stránok bola zrušená:
Šírenie dezinformácií pripomína šírenie vírusov, ktoré sú častým objektom analýzy sietí. Proti tým bojujeme už niekoľko desiatok rokov a vo viacerých prípadoch celkom úspešne, napr. v prípade pravých kiahní, ktoré boli úplne vyhubené. Pritom ak by sme podobné princípy, ktoré používame na boj s vírusmi použili aj pri dezinformáciách, mohli by sme byť výrazne úspešnejší.
1. Pátranie po pacientovi nula
Tak ako pri každom víruse, aj pri dezinformáciách existuje niekto, kto by sa dal označiť za pacienta nula. Teda pôvodný zdroj, ktorý ako prvý začal so šírením nákazy. V prípade fake news ide o niekoho, kto správu vytvoril alebo ju aspoň ako prvý publikoval a od ktorého sa následne začala šíriť. Kým sa však správa stane virálnou, jej pôvodca už môže byť dávno ukrytý za stovkami zdieľaní.
Pri pátraní po tomto pacientovi nula je práve zobrazenie šírenia správy v podobe siete ideálnym nástrojom. Na rovnakom princípe funguje v Litve software nazvaný Demaskuok, ktorý spoluvytváral Google v rámci boja proti ruskej propagande. Vďaka softwaru sú v Litve schopní identifikovať a následne vystopovať cez sledovanie histórie web, ktorý je pôvodcom dezinformácií. Cez monitoringy ako Zoomsphere sa dá to isté spraviť aj na sociálnych sieťach. Prečo to má zmysel?
Lebo následne v spolupráci so sociálnou sieťou je ho možné označiť ako nedôveryhodný zdroj obsahu a penalizovať ho napríklad znížením dosahu jeho príspevkov. Že to má zmysel nielen pri stránkach ale aj pri jednotlivých užívateľoch ukazuje príklad Shawna Brooksa, producenta videí, ktorý vytvoril virálne fake video na ktorom Nancy Pelosi vyzerá pri prejave ako opitá. Po jeho odhalení bolo video stiahnuté a chlapík získal neželanú mediálnu pozornosť. Bohužiaľ, väčšina sociálnych médií sa zodpovednosti postihovať nedôveryhodné zdroje zatiaľ vyhýba.
2. Dôsledná karanténa
Ak sa pozrieme na sociálne média ako na siete, uvedomíme si rozdielne umiestnenie jednotlivých používateľov. V prvom rade ich dôležitosť a vplyv (princíp influencerov), ale aj postavenie v rámci jednotlivých bublín, napr. nakoľko slúžia ako prepojenie medzi rôznymi bublinami. Nie je jedno či fake news zdieľa kotlebovec so sto alebo tisíc priateľmi, prípadne stránka so sto tísic followermi.
No ešte dôležitejšie ako počet priateľov alebo followerov je, kto reálne tvorí tieto prepojenia. Predstavte si sieť tisíc falošných účtov, ktoré sú navzájom prepojené. Každý z týchto trolov má síce 999 priateľov, ale aj tak je táto sieť neškodná. Lebo ak by aj všetci z nich zdieľali dezinformáciu, stále zostane uväznená vo vnútri trolovacej siete a nedostane sa k reálnym užívateľom. Tu je pekný príklad neúspešnej siete ruských botov:
Trolovia sú v šírení klamstiev úspešní iba ak sú prepojení do ozajstných ľudských sietí, teda so skutočnými používateľmi. Podobný princíp platí aj pre dezinformačné weby či uzavreté facebookové skupiny. Kým sa správa šíri iba na Kulturblogu alebo v skupine fanúšikov Kotlebovcov, zasiahne iba alternatívne publikum. Nebezpečnou sa stáva až v momente, keď ju prevezmú mainstreamové médiá, lebo sa tak dostáva k úplne novým publikám, ktoré ju môžu šíriť. Podobne ako mor, ktorý sa dostane do nového, ešte nenakazeného, mesta.
Jediným riešením je dôkladná karanténa. Teda zdroje, ktoré zjavne šíria dezinformácie odstaviť od ostatných a uzavrieť ich vo vlastnej bubline. Pre politikov to znamená nikdy nelinkovať ako zdroj informácie alternatívne médiá, pre médiá nevytvárať pre extrémistických politikov zbytočne priestor. Ani ich volať do diskusií. Nemá to zmysel a len to pomáha šíriť ich posolstvá novým publikám.
3. Imunizácia
Nakoniec, základným prostriedkom boja proti vírusom je imunizácia, teda zaočkovanie čo najväčšieho počtu ľudí. Platí to aj v prípade dezinformácií, pričom najúčinnejším očkovaním je v tomto prípade vzdelanie a kritické myslenie. Čim väčšie percento používateľov vie rozoznať klamstvá od pravdy, tým pomalšie sa budú šíriť. Až nakoniec zmiznú alebo zostanú uväznené v malej bubline „nezaočkovaných“.
Podobne má zmysel znižovať „nákazlivosť“ dezinformácií. Napríklad pripadaním informácie, že pochádza z nedôveryhodného zdroja, alebo rovno označením, že ide o overené klamstvo. Aj keď pár podobných iniciatív už bolo testovaných, stále to v praxi funguje veľmi slabo. Až tak, že to Facebook v posledných mesiacoch v prípade politikov nadobro vzdal a odmietol overovať pravdivosť politických reklám.
Kľúčom je pochopenie podstaty sociálnych sietí
Dezinformáciám sa najlepšie darí na sociálnych sieťach. Takmer nulová kontrola obsahu a rýchlosť akou sa môže šíriť z nich robia skvelý komunikačný kanál pre ich šírenie, ktoré sa neustále profesionalizuje. Stačí sa pozrieť na posledné prípady viacerých globálnych agentúr pracujúcich nielen pre biznis alebo aj vlády viacerých štátov.
Odpoveďou by mala byť podobná profesionalizácia a interdisciplinárny prístup v podobe najnovších vedeckých poznatkov a metód do boja s nimi. Až keď si uvedomíme základnú podstatu fungovania komunikácie na sociálnych sieťach, budeme vedieť využívať najefektívnejšie metódy eliminácie dezinformácií. Pokojne aj z oblasti epidemiológie.
Nechcete zmeškať novú analýzu či komentár? Pridajte sa ku komunite fanúšikov politickej komunikácie a dát na tomto linku.
