Prednáška J. Bátora: Politické usporiadanie EÚ: diferenciácia, dominancia a liberálna demokracia

Na demokraciu v jej liberálnej forme sme sa pozreli z medzinárodnej perspektívy; hovorili sme o Európskej Únii, ktorej je Slovensko pevnou súčasťou, a o tom, ako si v nej demokracia vodí. Nebol to však bežný pohľad – totiž na kvalitu demokracie v tom či onom členskom štáte. Išlo o pohľad na Európsku Úniu ako na politický systém s vlastnými inštitúciami a mechanizmami fungovania. Ovplyvňuje jej fungovanie kvalitu demokracie? Ako? Negatívne? Čo je to hegemónia či dominancia a ako vzniká?

Tešil som sa aj preto, lebo tieto otázky si kladie i výskumný projekt EU3D financovaný z programu Horizont2020, ktorý za UK koordinuje práve prof. Bátora, a do ktorého som ako doktorand zapojený. Neskrývam teda istý bias, tému pokladám za veľmi dôležitú, až tak, že na nej podľa mňa závisí budúcnosť Európskej Únie a tým pádom aj Slovenska.

Otvorene, kreatívne, konštruktívne a zodpovedne skúmať a debatovať o tom, ako je EÚ politicky usporiadaná, aké toto usporiadanie predstavuje riziká a ako ho zlepšiť, to je kľúčové aj podľa Bátoru.

Prednášku rozdelil na tri hlavné časti – v prvej pomenoval hlavné krízy, ktorým EÚ čelila a čelí v poslednom desaťročí. Po druhé, konceptualizoval dopady týchto kríz na demokraciu a všeobecne na fungovanie EÚ pomocou pojmov ako diferenciácia, segmentácia a hegemónia. Následne sa krátko venoval tzv. medzipriestorovým (ang. interstitial) organizáciám, ich vzniku a pôsobeniu ako jednému z dopadov spomínaných kríz a tiež ako symptómu štrukturálne zmutovanej EÚ.

Prečo by malo byť dôležité toto všetko pochopiť? Spomínané štruktúry a mechanizmy totiž majú v mnohom nedemokratický, dominantný charakter a ohrozujú tak napr. slobodu v EÚ. Pokiaľ nepochopíme čo je dôvodom a základom dominantného rozhodovania v rámci EU, hrozí nám, že tendencie rozpadu EÚ budú ďalej pokračovať. Ľudia jednoducho stratia záujem o systém, v ktorom nemajú šancu ovplyvňovať rozhodnutia a politiky. Keď stratí zmysel formulovanie a presadzovanie alternatívnych vízií, stratégií a politík, ktoré síce budú podporené solídnymi argumentami ale narazia na uzavretý systém rozhodovania, stratí zmysel aj podpora takého systému.

Krátko k pojmom. Pod dominanciou a hegemóniou, resp. dominantným spôsobom rozhodovania sa rozumie (politický) systém alebo stav, v ktorom tí, o ktorých sa rozhoduje, resp. ktorých sa rozhodnutia priamo dotýkajú, nemajú na ne prakticky žiaden, alebo len veľmi limitovaný vplyv. Príkladom dominantného rozhodnutia bola Mníchovská dohoda (1938), kedy zástupcovia štyroch veľmocí rozhodli o osude Československa v podobe odtrhnutia Sudet a ich pripojenia k Tretej ríši, pričom Československo nebolo na konferencii prítomné. Zaužíval sa názov „diktát“ či „zrada“, z čoho vzniklo aj známe „o nás bez nás“.

Bátora sa následne venoval krízam EÚ. Poznamenal, že jednotlivé krízy tu boli, sú aj budú, nemožno očakávať nejaký dokonalý politický systém. Kontinuálne riešenie výziev a problémov je modus operandi každého politického systému, vrátane EÚ. Problémom je, že dnes čelí (nielen) EÚ viacerým vážnym krízam naraz.

Prvou bola finančná kríza, resp. kríza eurozóny. Jednalo sa o výrazné ohrozenie spoločnej meny, príčinou boli nezdravé verejné financie. Avšak samostatný problém vznikol aj z riešenia pôvodného problému, a pomerne rýchlo sa kvôli previazanosti dostala do ohrozenia celá eurozóna. Kríza a jej (ne)riešenie ilustrovalo nedokonalosť až neschopnosť inštitúcií eurozóny riešiť vzniknutú situáciu. Bola aj krízou negatívnych externalít. Postupne sa stupňovala aj rétorika, začali prevažovať národné, až egoistické záujmy niektorých členov. „CSU napríklad hovorila o poctivo a tvrdo pracujúcich Nemcoch, u nás bola tiež strana SaS, ktorá nepripúšťala, aby Slováci vraj doplácali na lenivých Grékov. No a v reakcii na takéto postoje sa v Grécku prejavila xenofóbia, nemeckú kancelárku prirovnávali k Hitlerovi,“ pripomenul Bátora.

Dôsledky finančnej krízy cítiť stále, no už prišla kríza ďalšia, geopolitická. Podľa Bátoru ju vyvolali globálne geopolitické posuny a najmä postupné silnenie Ruska, konkrétne obnovenie ruského záujmu o zaistenie a kontrolovanie svojich hraníc, a to podmínovávaním suverenity štátov svojho susedstva. Došlo k obnove istých spôsobov strategického, tvrdo realistického a pragmatického zmýšľania. Po anexii Krymu zo skrine vyskočil kostlivec teritoriálnych nárokov a sporov, ktorého Európa dlhé desaťročia skrývala a dúfala, že sa už neobjaví. Nasledovala aj tvrdá občiansko-separatistická vojna na Ukrajine, v ktorej bolo cez žoldnierov i cez regulárne jednotky priamo zapojené aj Rusko. Tieto aktivity prispeli k rastu intenzity všelijakých hnutí a skupín po Európe, ktoré na pojmoch ako „teritoriálna suverenita“ či „revízia medzinárodného poriadku“ postavili svoje programy a kampane. Ako však môže EÚ, teda nadnárodný, integračný projekt založený na multilateralizme, zvládnuť návrat k tvrdej teritorialite? „Vraciame sa do logiky 19. storočia,“ vraví Bátora. Ak to tak je, treba sa pripraviť na silnejúce volania po suverenite a nezasahovaní do vnútorných záležitostí štátov, na udržiavanie alebo uzatváranie rôznych dohôd a aliancií, aj na súperenie a rastúce napätie. Treba to brať zodpovedne, neradno zabúdať na dejiny; ostatne, Mark Twain raz napísal, že história sa síce neopakuje, ale často sa rýmuje. Niečo na tom bude.

Ďalšiu krízu – migračnú – spôsobil aj rozpad štátov na južnom a juhovýchodnom susedstve EÚ. Bátora sa príliš nevenoval príčinám tejto destabilizácie, k čomu sa v závere ešte krátko vrátim. Možno však naisto konštatovať priam až fatálnu destabilizáciu niektorých kľúčových krajín, napríklad Líbye. „Štát by mal byť schopný zabezpečiť základnú civilizačnú istotu a bezpečnosť svojim občanom, to je jeho zmysel a funkcia. Líbya je príkladom totálneho zlyhania štátu, človek sa tam človeku stal vlkom.“ Geografia nepustí, problémy v Líbyi či Sýrii sa dotýkajú aj EÚ. Stojíme zoči voči problému terorizmu. Nejedná sa len o nebezpečenstve cudzieho teroru na území Európy, ale aj o radikalizáciu a prinavracanie sa európskych občanov domov. Už samotná bezpečnostná hrozba medzinárodného terorizmu otvára otázku ochrany hraníc. Migračná kríza však spočívala najmä v množstve tých, ktorí utekali zo svojich krajín práve kvôli terorizmu do EÚ, a neschopnosti členských štátov riešiť túto výzvu jednotne. Podľa Bátoru možno pozorovať dva hlavné typy reakcií členov EÚ na migračnú vlnu. „Prvá je tá nemecká, priam „merkelovská“ – to zvládneme. Je pravda, že zatiaľ sa to zvládlo relatívne dobre.“ Bátora v nemeckom prístupe vidí ústavnú logiku. „V nemeckej ústave je predsa jasne napísané, že dôstojnosť človeka je nedotknuteľná. To stojí nad inými zákonmi.“ V pamäti Nemcov sú stále hrôzy Druhej svetovej vojny. Kancelárka preto otvorila hranice, lebo interpretovala situáciu tak, že dôstojnosť utečencov je pošliapavaná a Nemecko má povinnosť pomôcť. Druhý typ reakcie a riešenia problému predstavoval Viktor Orbán, ktorý situáciu interpretoval v rovine bezpečnosti a v kontexte historických reminescencií na tatárske a otomanské ohrozenia, keď Uhorsko bránilo kresťanskú Európu. Výsledkom týchto odlišných prístupov k migračnej kríze bola rozdelená Európa, neschopná navzájom sa pochopiť a nájsť spoločné riešenie. Ďalším problémom bolo podkopávanie práva EÚ, v prípade azylovej, tzv. Dublinskej regulácie. „Nastal stret protichodných predstáv, ale aj pravidiel. Nemecko konalo v súlade so svojou ústavou, ale to narúšalo ústavné pravidlá v iných krajinách, ktoré to považovali za bezpečnostnú, priam existenčnú hrozbu,“ povedal Bátora.

Podľa neho je ďalšou krízou na zozname nárast xenofóbnych politických strán. Bátora označil EÚ za fundamentálne modernizačný, liberálno-demokratický osvietenecký projekt, s čím si v závere dovolím polemizovať. Tak či onak, podľa neho bolo spájanie sa a spolupráca jediným východiskom z ruín vojny. Jednotlivé národy boli otrasené hrôzou nekontrolovaného nacionalizmu a súperenia. „Zrazu sme zistili, že samotný štát a zákony, ktoré príjme vláda alebo aj parlament, nám nestačia, veď mnohé zločiny proti ľudskosti v nacistickom Nemecku sa udiali v súlade s platnými zákonmi.“ Teda ústava a zákony sami o sebe nestačia, musia sa vo svojej podstate odvolávať na vyššiu inštanciu. Dodám, že podľa kresťanskej filozofie práve koncept istých neodňateľných práv naznačuje, že sa nemožno vyhnúť odvolaniu sa na Boha ako Stvoriteľa, bez čoho žiadna zmienka o neodňateľnosti nedáva zmysel. Bátora vraví, že xenofóbne strany, ktorých popularita rastie, spochybňujú niektoré základné piliere EÚ ako projektu, čím priamo ohrozujú jeho budúcnosť. Je samozrejme namieste sa pýtať, prečo týmto stranám rastie podpora a čo s tým robiť.

Poslednou je dezintegračná kríza vyvolaná aktiváciou článku 50 TEU zo strany Veľkej Británie. Členský štát odchádza zo systému, ktorý bol doteraz považovaný za pevný. „Briti sa necítili byť zapojení do rozhodnutí, preto aj ten slogan ‘Take back control‘. Paradoxné je, že ak Briti cítili hegemóniu EÚ nad svojou krajinou pred Brexitom, po ňom sa to možno ešte zhorší.“ Brexit nás učí o zmene významu štátnej suverenity, dnešný svet je predsa len iný, ako ten minulých storočí. Vyvolalo to však krízu aj vo vnútri Únie, kde sa začalo horúčkovito debatovať o tom, ako má EÚ vyzerať po Brexite. O miere sebareflexie by som osobne pochyboval, viď reakcia J. C. Junckera na výsledok britského referenda. Rovnako by som polemizoval o miere slobody a otvorenosti diskusie.

Bátora vníma tri základné vízie, ktoré sa formujú v reakcii EÚ na brexit. Prvú presadzuje E. Macron, ktorý francúzsku suverenitu prenáša na úroveň EÚ, volá po konsolidácii, federalizácii a demokratizácii Únie. Na jeho víziu však dostal zatiaľ buď sporadickú, alebo negatívnu odpoveď, najmä z nemeckej strany. Druhá, práve nemecká vízia robiť veci tak, ako doteraz a veriť, že sa to pomaly nejak utrasie, je možno na prvý pohľad príjemná, jej udržateľnosť je však otázna. Možno sa tiež pýtať, či to je štátnické a prezieravé, alebo naopak alibistické a nezodpovedné – to nechávam otvorené. Treťou víziou nazýva Bátora prúd okolo V. Orbána. Pre nich tvorí základ Únie národný štát, vyznačujú sa pragmatizmom a realizmom, propagujú slobodu a zvrchovanosť každého člena. „Chcú Úniu reformovať, okresať ju na ekonomickú úniu so spoločným trhom, ale bez politickej nadstavby. Prosto ekonomická únia suverénnych národných štátov.“

Pre Slovensko je podľa Bátoru nemecký model najlepší. „Pomaly, opatrne, s hlavným cieľom udržať EÚ. To je prosto existenčný záujem našej krajiny.“ S Bátorovou hypotézou, že Slovensko je „štátom do dobrého počasia„, nemožno nesúhlasiť, ak sa pozrieme na historickú skúsenosť a poznáme pravidlá geopolitiky. Neubránim sa však dojmu, že hoci je pre nás členstvo v EÚ (aj NATO) jednoznačne prioritným záujmom, nechať to v rovine jediného imperatívu zužuje intelektuálny manévrovací priestor. V atmosfére existenčného strachu ťažko formulovať stratégie na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Pýtam sa, či neochota ísť hlbšie a prispieť svojou „grand vision“, nie je on nás krátkozraká a trochu povrchná.

Nakoniec, s Bátorom študenti dumali na tým, ako charakterizovať dnešné, „krízové“ politické usporiadanie EÚ. Napriek Macronovým snahám dnes rozhodne nemožno hovoriť o federácii a ani sa k nej pravdepodobne najbližšie roky nepriblíži. Musel by sa konštitucionalizovať európsky štát. EÚ však nie je ani medzinárodnou organizáciou, od Lisabonu sme predsa subjektom medzinárodného práva, platí u nás „acquis communautaire“, máme mechanizmy dodržiavania pravidiel, súdny dvor, parlament, Komisiu. V Únii teda neplatí klasické anarchické medzinárodné prostredie.

Odpoveď na otázku ponúka koncept diferencovaného systému. Jednotlivé členské štáty sú rozdielne integrované, či už vertikálne (rozdiel medzi jednotlivými politikami a mierou ich integrácie) alebo horizontálne (teritoriálny rozdiel medzi jednotlivými krajinami a mierou ich integrácie). Nie všade platia rovnaké pravidlá a nie všetky politiky sú rovnako centralizované. Týka sa to členských aj nečlenských krajín, príkladov je mnoho – Schengen, eurozóna či PESCO. Napríklad také Nórsko je prakticky viac integrované ako niektoré členské štáty.

Samostatnou kategóriou je forma koordinácie vyňatá z právneho rámca EÚ, ktorá nepodlieha ani tzv. nadnárodnému ani medzivládnemu rozhodovaciemu mechanizmu. Rozhodnutia vznikajú v politických procesoch a organizáciách ako Európsky Stabilizačný Mechanizmus (ESM) či spomenuté PESCO. Toto nazývame segmentáciou. Pri tvorbe politík niečo také funguje aj na národnej úrovni, napríklad v USA, Nórsku či aj u nás. Ministerstvá si pri tvorbe politík pozývajú odborníkov a zástupcov verejnosti na konzultácie. Odzrkadľuje to cit pre rozdielne postoje, záujmy aj priority, dáva to priestor pre reflexiu a diskusiu. „Na prvý pohľad opak hegemónie. Tieto „trojuholníky“ sa však zvyknú stabilizovať. Postupne sa kognitívne uzavrú, sú to stále tí istí ľudia, výbory, názory. Je to síce efektívne, ale uzatvára sa tým diskusia, je z toho kruh, do ktorého bežný občan či odborník s iným postojom neprenikne,“ upozornil Bátora.

S veľkou pravdepodobnosťou možno túto uzavretosť pozorovať aj na úrovni inštitúcií Únie, a to v rôznych oblastiach. Uzavreté záujmy, postoje, aktéri, interpretácie, ideológie predstavujú veľké riziko.

Diferencovaná integrácia teda zdá sa najlepšie opisuje povahu EÚ. Jednotlivé krajiny sa podieľajú na politikách na ktorých chcú, ktoré sú pre nich výhodné, zaujímavé, dôležité. Kooperujú rozdielnymi spôsobmi.

V takejto viac-vrstevnej konštelácii je však komplikované tvoriť a presadzovať rôzne politiky a vzniká priestor pre už spomínanú hegemóniu. Za príklad si zoberme také Česko, ktoré je svojou ekonomickou integráciou silne ovplyvňované eurozónou, nemá však možnosť sa podieľať na jej rozhodnutiach.

„Segmentovanú logiku“ rozviedol Bátora na príklade ESM. Pri finančnej kríze a hrozbe gréckeho krachu, ktorý by vyvolal domino efekt po celej eurozóne, EÚ rýchlo pochopila, že jej mechanizmy nezvládajú riešiť takého akútne problémy. Ostatne, bolo to Slovensko, ktoré nejaký čas blokovalo ďalší postup. Niečo také bolo moc riskantné, a tak sa vytvoril ESM. Dostal štatút medzinárodnej organizácie, v dozornej rade ktorej sedia ministri financií štátov eurozóny. Nie je však súčasťou zmluvného základu EÚ, stojí tak mimo legislatívy Únie. Navyše, keď sa v jeho rámci rozhoduje, váha jednotlivých hlasov závisí od miery kapitálu, ktorí tam daná krajina vložila (preto Nemecko, Francúzsko a Taliansko majú nepomerne silnejší hlas ako všetci ostatní členovia dohromady). „Slovensko rozhodnutia ovplyvňuje v malej miere. Stále je to pre nás ekonomicky výhodné, ide však o princíp, ktorý predstavuje riziko,“ vraví Bátora. V takom systéme sa totiž vytvára závislosť, odkázanosť a – dominancia. „ESM v spolupráci s Európskou komisiou, Medzinárodným menovým fondom a Európskou centrálnou bankou robili napríklad zásadné privatizačné rozhodnutia o gréckom hospodárstve. Nie grécke ministerstvo financií či parlament. Do istej miery to bol finančný protektorát Únie, resp. pár jej inštitúcií nad Gréckom. Áno, je to funkčné, úspešné a efektívne. Ale zároveň nedemokratické a dominantné.“ Človek ľahšie pochopí rôznym protestom a odcudzeniu obyvateľstva krajiny, povedzme Grécka, od projektu Únie, keď si toto uvedomí. „V ESM sa prosto usadila nepriestrelná logika nemeckého ordoliberalizmu, ktorý vyznáva len reformy založené primárne na úsporných opatreniach. Alternatívne riešenia neboli zohľadnené. V rámci tohto segmentu fungovala aj ideová, aj personálna kontinuita a kognitívna uzavretosť.“

Bol čas na otázky. Boli priamočiare.

Ako možno tvrdiť, že sa s migračnou vlnou Nemecko dobre vysporiadalo? Podľa Bátoru došlo vzhľadom na počet prijatých migrantov za tak krátky čas k neočakávane hladkej integrácii. „Dnes sú tí ľudia v pracovnom procese, integrovaní. Nie sú tam veľké getá ani zásadné problémy, nie sú väčšinovo závislí na podpore. Samozrejme ostávajú mnohé výzvy, napríklad úprava školského systému tak, aby učitelia dokázali pracovať s triedami zloženými aj z migrantov ešte nehovoriacich po nemecky,“ myslí si.

Druhá otázka sa týkala udržania suverenity. Keď si nejaká krajina drží svoju menu, predsa chce ostať suverénna, čo je na tom zlé? Na druhej strane, podľa toho, čo bolo povedané, akoby na konci dňa o tú suverenitu práve týmto prístupom prichádzali. „Je to tak,“ reagoval Bátora. Podľa neho je dobrým príkladom Česko, ktoré je ekonomicky integrované najmä s krajinami eurozóny, ale keďže občania nemajú záujem o prijatie euro a udržanie koruny je pre nich otázkou identity, niet sa kam pohnúť. „Koruna je pre Čechov identita, suverenita. Hoci je to iluzórna suverenita, nakoľko sú vyčlenení z dôležitého rozhodovacieho procesu, ktoré ich nakoniec aj tak ovplyvní.“

Podľa ďalšej otázky týkajúcej sa Ruska a jeho politiky by som polemizoval o správnosti čítaní ruskej politiky a neprimeranej miere strachu v spoločnosti. Je však isto dôležité o tom diskutovať. Je Rusko ochotné, pýtala sa študentka, vyprovokovať otvorenú vojnu napr. s EÚ? „Rusku sa niečo také prosto neoplatí. Majú záujem o teritoriálnu kontrolu a zabezpečenie svojich hraníc. Robia to prostredníctvom podkopávania suverenity a privátnych armád, aby neniesli priamu zodpovednosť. Reálna vojna a okupácia je však príliš nákladná,“ myslí si Bátora. Menoval rôzne kritické oblasti, v ktorých by teoreticky mohlo dôjsť k ruskému útoku, ale niečo také považuje za veľmi nepravdepodobné. Pod-otázkou k téme bola alternatíva uznať Krym za ruský z historických dôvodov. Prečo nie? Bátora odpovedal jednoducho. „To by sme otvorili Pandorinu skrinku. Keby sme uznali, že Krym patrí Rusku z historických dôvodov, v Európe by to znamenalo koniec povojnového poriadku a potenciálne totálnu destabilizáciu. Máme tu predsa nejaké usporiadanie a akceptáciu hraníc, je rešpektovaná suverenita štátov, to znamená stabilitu, balans, rovnocennosť, rešpektovanie práva a princípov. Nám by tiež mohlo byť odrazu vysvetlené, že naše územie patrí historicky niekomu inému. Pozor na to.“

Opäť čitateľa na konci obťažím pár vlastnými úvahami. Dalo by sa totiž dlho polemizovať o všeličom, čo odznelo.

Začnem mierou naivity veľkej časti západných elít, ktoré podľahli celkom nezodpovednej, až absurdnej a nebezpečnej predstave o konci dejín po páde Železnej opony. Istú interpretáciu udalostí 90-tych rokov minulého storočia, ktorej produktom je okrem iného pocit konečného ideologického víťazstva, treba brať do úvahy (nie len) pri geopolitickom hodnotení momentálnej situácie. Je ťažké spraviť poctivú sebareflexiu, ale aplikovanie toho istého zmýšľania, ktoré nás dostalo do krízy, nás z nej vyvedie asi ťažko.

Bátora tiež hovoril o rozpade štátov na južných hraniciach EÚ. Málo však diskutujeme o tom, čo bolo príčinou tohto rozpadu, ktorého negatívne následky pociťujeme dodnes. Môj skepticizmus sa zase točí okolo miery a hĺbky sebareflexie, to platí aj v prípade našej zahraničnej politiky či na Blízkom východe, v Severnej Afrike alebo aj voči Rusku. Potrebujeme otvoriť poctivú, vecnú diskusiu o realistickej zahraničnej politike, ktorá samozrejme nezanedbáva základné princípy a hodnoty, no berie do úvahy isté (geo)politické, ale aj povedzme psychologické, sociologické či kultúrne fakty. Poctivú preto, lebo alternatívou k tomu je diskusia nepoctivá, často príliš zjednodušená až populistická.  A to asi nechceme. Čo sa týka Ruska, musíme vedieť reagovať na silnejúcu dynamiku. Aké Rusko je naším záujmom? Silné? Destabilizované? Demokratické? Rešpektujúce medzinárodné právo? Európske, alebo ázijské? Čo z toho je realistické, a akou stratégiou to najlepšie dosiahnuť? Chceme mier, alebo konflikt? Ešte sa v dejinách nestalo, aby zbrojenie, rastúce napätie a konfrontačná rétorika neviedli nakoniec k otvorenému konfliktu. Rusko, napriek mnohým antipatiám, nemožno ignorovať a nemožno s ním nebyť v kontakte – takom, či onakom. Mám dojem, akoby v Európe a na Slovensku vládla značná zmätenosť v presadzovaní našich cieľov (ak uznáme, že nejaké konkrétnejšie ciele, predstavy a vízie vôbec máme definované). Strašenie Ruskom aj v prípadoch, kde je to iracionálne, potom môže odvádzať pozornosť od dôležitých vecí a opäť zužovať kľúčový manévrovací priestor. Zjavne môže viesť aj k tomu, že mladšie generácie nebudú schopné rozumne rozlišovať. Kto bude potom vyjednávať o dohodách, de-eskalovať napätie, riešiť spory a efektívne brániť naše hodnoty?

Mnohé zo spomenutého je v dobe slobodných médií a vlády názoru vodou na mlyn rôznym extrémistom. Oplatilo by sa nám však oddeľovať príčiny radikalizácie a protestu od jej rôznych absurdných, až nebezpečných prejavov. Príčiny a problémy totiž môžu byť reálne a podstatné, hoci návrhy riešenia radno odsúdiť a toto odsúdenie argumentovať a komunikovať, dookola.

Veľa problémov, domnievam sa, pramení zo základného nepochopenia vzájomných východiskových pozícií. Bátora síce tvrdil, že Európska únia bola „postavená ako liberálno-modernizačný, osvietenecký projekt,“ avšak už s tým by sa dalo z časti nesúhlasiť. Pre mnohých šlo o projekt ekonomickej kooperácie, ktorá mala predísť ďalšej vojne a zaistiť prosperitu vojnou zničenej Európe. Pre ďalších šlo o projekt nie liberálnej, ale kresťanskej demokracie. To všetko sú legitímne postoje a treba si uvedomiť, že každý z nás vychádza z istých axióm. Od nich sa odvíja prakticky všetko.

Namietali by sme, že to Bátora myslel ako politický projekt s cieľom zneschopnenia štátov narúšať slobody a práva jednotlivcov. Opäť však niečo, na čo by bolo možné reagovať – ale ako chápať tie slobody a práva? Vieme sa na tom dohodnúť?

Európska Únia nie je projektom alebo domovom len liberálov, tak ako nie je domovom len konzervatívcov. Aj ľavičiari aj pravičiari sa v nej musia cítiť doma. Treba uvažovať nad tým, ako upraviť systém tak, aby odzrkadľoval rozdielne postoje a požiadavky a dovoľoval diskusne aj politicky participovať raz tým, raz oným.

Čo sa týka jednotlivých vízií, voči nemeckému modelu by som bol jemne skeptický. Je možno vábivý z krátkodobého hľadiska. Ale kde má byť EÚ o 20 či 50 rokov? Či plánujeme len prežiť z roka na rok? S Macronom či Orbánom isto možno nesúhlasiť, ale treba to robiť vecne a konkrétne a snažiť sa predvídať na desaťročia, nie mesiace či roky.

„Čo sa týka nejakého hodnotového, normatívneho imperializmu EÚ, ten existuje, netreba si klamať. Ale buďme za to radi. Ak by sme neboli súčasťou toho impéria, boli by sme súčasťou iného, alebo ešte horšie, boli by sme nejakou šedou, nárazníkovou zónou. Toto je tá najlepšia možná alternatíva. Chceme predsa isté pravidlá, práva a slobody, nie?“ Tento výrok, ktorým Bátora prednášku uzavrel, pokladám za veľmi osviežujúci a fér. Je to jasná, triezva a neromantická východisková pozícia. Postoj, s ktorým sa dá vecne súhlasiť, alebo s ním ďalej diskutovať. Nikoho neposiela do minulých storočí, nevyhlasuje koniec dejín. Otvára diskusiu, ale ju jasne rámcuje okolo základných princípov a hodnôt. Zhodneme sa, že vláda zákona, rozdelenie moci, základné občianske práva a slobody sú dobrou vecou? Že demokracia je najlepším možným politickým usporiadaním? Ak áno, rozprávajme o tom, akú stratégiu zvoliť na ich zachovanie a zveľadenie. Ak nie, je jasné, kde kto stojí.

Ak to myslíme s EÚ a so slobodou vážne, musíme byť otvorení diskutovať a argumentovať. Z problémov nás nevyvedie pštrosia politika. Keď dovolíme, aby sa zo systému stal uzavretý ideologický kruh, schopný nanajvýš upevnenia ale žiadnej poriadnej reflexie, potom kopeme hrob nie len EÚ, ale možno aj samostatnému Slovensku.

autor: Viliam Ostatník, je interným doktorandom na Katedre politológie FiF UK.