Boli sme prednovembrové slušné Slovensko a vy ste dnešná verejnosť proti násiliu

Od 16. novembra odpočítavame dni 30. výročia Nežnej revolúcie. 16. november ako výročie protestného pochodu študentov v Bratislave; 17. november ako výročie brutálne potlačenej masovej demonštrácie študentov v Prahe; 19. november ako deň zrodu hnutí Občianskeho fóra v Prahe a Verejnosti proti násiliu v Bratislave; 21. november v Prahe a 22. v Bratislave, ako dni prvých státisícových demonštrácii na hlavných námestiach; 24. november – deň prvého necenzurovaného televízneho vystúpenia predstaviteľov verejnosti v Československej televízii; 27. november – deň generálneho štrajku.

My sme boli prednovembrové slušné Slovensko

Étos revolúcie sa prejavil trojakým spôsobom: v jednote, spoločnej túžbe po slobode a v nenásilí. Zdalo sa, že v tejto trojjedinosti doslova vytryskol a zaplavil ulice a námestia. V tých hodinách si stačilo odovzdávať správu: je koniec starého režimu, budeme mať slobodu a demokraciu. To sme spolu kričali opojení pocitom, že berieme veci do vlastných rúk. Kde sa naraz vzali všetci tí ľudia? A kde sa vzali tí, ktorí si povedali: poďme sa dohodnúť, čo spravíme zajtra?

V Poľsku za zmenou režimu stála odborová organizácia Solidarita s desiatimi miliónmi členov. V roku 1979 bola potlačená, ale v roku 1989 zvíťazila vo voľbách nad režimom. V Maďarsku kormidlovali štát smerom k zmenám v ekonomike reformní komunisti, až napokon v lete 1989 otvorili hranice s Rakúskom. V Nemecku padol berlínsky múr, pretože z oboch strán ho búrali Nemci.

V Československu však v dôsledku normalizácie v 70. rokoch, boli reformní komunisti vykynožení, a ani opozičné, tobôž slobodné odbory, sme nemali. Kde sa teda na námestiach a na tribúnach vzali všetci tí ľudia?

Časť z nich, spojení ideami, hodnotami a akciami, vytvorili tzv. ostrovy pozitívnej deviácie. Tento absurdne znejúci pojem trefne vyjadruje morálnu a hodnotovú zvrátenosť vtedajšej spoločnosti, v ktorej naozaj platilo, že odklon od všadeprítomnej nepoctivosti, zbabelosti a nemorálnosti, bol deviáciou, úchylkou.

Druhá časť z nich prežívala v šedej zóne, v diaspore, do ktorej sa individuálne, či po skupinách uchýlila pred diktátom ideológie komunistického režimu. Písali a vraveli pravdu aspoň medzi sebou, ak mali možnosť, utiekali sa k nezávislejším frakciám vo vnútri umeleckých zväzov, k najrôznejším sekciám pod oficiálnymi vedeckými a výskumnými pracoviskami, alebo zostávali osamotení.

Najmenším z ostrovov deviantov bol skaliskom, na ktorom žili väzni svedomia a dobrovoľní strážcovia majáka pravdy – skutoční disidenti. Disent tvorili ľudia, ktorých „život v pravde“ presahoval z neverejného priestoru do verejného, obhajovali ľudské a občianske práva a kritizovali totalitnú moc, s ktorou sa tak dostávali do otvoreného konfliktu. Na Slovensku ich bolo málo. Tvorili ho signatári Charty 77, zväčša inteligencia, ako Milan Šimečka st. a Miroslav Kusý, celkom vraj asi 40 ľudí, mimo to napr. Marcel Strýko v Košiciach.

Medzi nich patrila i Hana Ponická, Ivan Kadlečík a Dominik Tatarka, ktorých disidentstvo spočívalo v slobode myslenia a literárnej tvorby. Boli tak súčasťou spoločenstva zakázaných spisovateľov, ktorí publikovali svoje knihy len ako samizdaty, alebo v zahraničí. K najmladším patrili Oleg Pastier a M. M. Šimečka ml. V redakcii samizdatového Fragmentu-K sa k nim pripojil aj Ivan Hoffman, známy aj ako folkový pesničkár zo združenia Slnovrat.

Podobné ostrovčeky tvorili zakázaní výtvarníci: Galandovci, Milan Paštéka, Rudo Sikora, Josef Jankovič a ďalší. Pred rokom 89 im výstavy tajne pripravovali zahraničné galérie. K širšiemu okruhu výtvarníkov patrili i ľudia z undergroundu, napríklad Otis Laubert, performer a príležitostný ochranár Ján Budaj, či archeológ Ladislav Snopko, organizujúci Koncerty mladosti a Dotyky a spojenia. Prelínanie ľudí z mnohých sfér sa dialo pri záchrane kláštora v Mariánke, ktorú organizoval sochár Marko Huba.

Svojbytnú enklávu s obrovským vplyvom na verejnosť tvorili herci, filmári, divadelníci a literáti. Pre ich popularitu sa ich komunisti báli zakazovať. Boli generačne rozpriahnutí od Josefa Kronera, až po jeho dcéru Zuzanu, Martina Hubu, Dušana Hanáka, Juraja Nvotu, Tomáša Janovica alebo Martina Porubjaka. Hádam najvýraznejšími postavami boli Július Satinský, Milan Lasica a Jaro Filip. V októbri 1989 sa vrátením titulu Zaslúžilý umelec protirežimne profiloval aj Milan Kňažko.

Mohutnú, súdržnú i relatívne otvorenú, voľnú a súčasne i organizovanú komunitu tvorila podzemná cirkev, ktorej najznámejším predstaviteľom bol Ján Chryzostom kardinál Korec. Laickú časť podzemnej cirkvi predstavovali Ján Čarnogurský, František Mikloško alebo Ján Langoš. Prostredníctvom bytových seminárov rozširovali svoje rady o mladých ľudí, medzi ktorými boli v 80. rokoch i Hana Volková a Terka Grelová.

V šedej zóne, v neurčitom priestore intelektuálov, výskumníkov a akademikov, sa po profesijnej línii voľne spájali sociológovia, napríklad Fedor Gál, Martin a Zora Bútorovci, Soňa Szomolányiová, či Vlado Krivý. Podobné zhluky vznikali aj medzi literárnymi vedcami, kde nájdeme napr. Milana Šútovca a Petra Zajaca. Mimochodom, bol to on, kto 19. novembra na prvom zhromaždení v Umeleckej besede vyzval záujemcov z davu asi 450 ľudí na vytvorenie koordinačnej skupiny, z ktorej neskôr vznikla VPN.

Na juhu Slovenska tvorila doslova ostrov nad Dunajom skupina maďarskej národnostnej menšiny, reprezentovaná Miklóšom Durayom. V dňoch Nežnej revolúcie dali o sebe vedieť vznikom Maďarskej nezávislej iniciatívy. Patrili k nej László Szigety, Karoly Tóth, László Nagy, či Norika Sándorová.

Nakoniec som si nechal moje vlastné prednovembrové prostredie – ochranárov. Ústav pamäti národa nás nesprávne zaradil do kategórie „občianskeho disentu“ a ako hlavného predstaviteľa uvádza Jána Budaja. Ochranári boli členmi Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), oficiálne registrovanej organizácie, ktorá už zo svojej právnej podstaty nespĺňala charakteristiku disentu – čiže vstup do priameho konfliktu s mocou. V rámci SZOPK sme mali riadne členstvo, volené orgány, bankové konto, časopis a formou tzv. príloh k zápisniciam vydávala základná organizácia č. 6 aj necenzurované odborné či iné faktografické materiály. Nejednalo sa však o typické samizdaty a ich obsah nebol primárne politický.

Najmä vďaka Mikulášovi Maňovi Hubovi sa podarilo vytvoriť nesmierne akčnú, slobodomyseľnú a pracovitú skupinu intelektuálov, umelcov, prírodovedcov, lekárov i technikov, ktorá vydala desiatky tematických článkov a brožúr s popisom a kritikou stavu životného prostredia a prírodného i kultúrneho dedičstva.

Verejne najznámejšou aktivitou bolo vydanie publikácie Bratislava/nahlas, ktorá si vyslúžila pozornosť nielen odborníkov, širokej verejnosti, disentu a zakázaných zahraničných rozhlasových staníc, ale samozrejme i komunistickej strany. Druhé vydanie v októbri 1987 bolo však už príliš blízko k novembru 89 a pripravované represie režimu na nás nestihli dopadnúť. Medzi autormi a recenzentmi boli okrem menovaných i lekár Peter Tatár, novinár Eugen Gindl, prognostik Fedor Gál, biológ a chartista Pavel Šremer, pamiatkár Peter Kresánek, systémový inžinier Josef Vavroušek a desiatky ďalších. Popri Bratislave takto nekonformí ochranári pôsobili aj v niektorých ďalších slovenských mestách. Za všetky spomeňme aspoň Banskú Bystricu s Jurajom Mesíkom a Milanom Lichým.

Práve oficiálny štatút ochranárov nám však umožňoval pôsobiť verejne a vyjadrovať sa k projektom na miestnej, regionálnej i celoštátnej úrovni. Boli sme vidieť pri opravách dreveníc i striech na Obchodnej či Zelenej ulici, na protestno-odborných exkurziách do Dunajských ramien; pri rokovaniach s mestom o záchrane stromov alebo strání Devínskej Kobyly, či pri organizovaní táborov na záchranu rezervácie Jurský Šúr a mnohých iných lokalít. Pomerne bez rizika sa k nám až do vydania Bratislavy/nahlas mohol pripojiť takmer každý. Režim nám nechával nebývalo otvorený priestor, pretože jednak bolo ťažké potláčať tých, ktorí revoltovali drobnou poctivou prácou a odbornými argumentami a jednak nepotreboval rozšíriť rady disidentov o obecne populárnych ekológov, ktorí sa neskôr nazvali ochranármi.

Tak sa stali ochranári jednou z najlepšie fungujúcich sociálnych sietí, čiže v tej dobe sietí individuálnych ľudských kontaktov a ich prostredníctvom aj tvorcom mostov medzi ostrovmi pozitívnej deviácie. Každý z týchto ostrovov obývali ľudia s previerkou „nekomunistického, neboľševického a neideologického občianstva“. To, čo nás spájalo, bola verejnoprospešná práca, altruizmus, vzájomná solidarita, ale aj  sabotovanie, alebo aspoň ignorovanie komunistických manierov a obyčajná ľudská slušnosť.

Obyvatelia ostrovov pozitívnej deviácie a šedej zóny boli prednovembrovým slušným Slovenskom a spolu s blízkymi, priateľmi a kolegami, v novembri 89 proste pridali do kroku. V tomto stručnom popise som schválne nechal vyznieť mená, ktoré si spájame so vznikom Verejnosti proti násiliu, Maďarskej nezávislej iniciatívy a neskôr aj KDH a pôvodnej Strany zelených. Ale takýchto svojich ľudí mali i ďalšie komunity a rovnakým spôsobom a v pravý čas, sa v novembri 89 zjavili na námestiach miest a dedín Slovenska.

Vy ste dnešná verejnosť proti násiliu

Áno, platí to aj obrátene. Lebo pokým my sme v „roku zázrakov 1989“ bojovali s násilím komunizmu, z väzením zo železnej opony, s represiami proti slobodnému mysleniu a postihmi za slobodu slova, kým my sme boli zamestnanci jediného zamestnávateľa – štátu, riadeného komunistami, ktorý nás mohol kedykoľvek prepustiť, diskriminovať a zavrieť, odňať nám právo rozhodovať o svojom živote, vydierať nás vlastnými deťmi ako rukojemníkmi, pošliapať v mene svojej moci náš individuálny osud – vy dnes bojujete tiež s násilím, len iným.

Násilie, proti ktorému sa v posledných rokoch stavia verejnosť, je násilím na právnom štáte a na spravodlivosti. Verejnosť cíti étos dnešného zápasu so zlom podobne, ako sme ho cítili my. Trojjediný pocit jednoty, túžby po spravodlivosti a úsilia za ľudskú dôstojnosť. My sme boli v klietke totalitného režimu s komunistickou ideológiou. Dnešná verejnosť je v bahne, síce právneho štátu, riadeného dokonca demokraticky a slobodne zvolenými politikmi, ale politikmi, ktorí zdeformovali pravidlá tak, aby mohli giganticky kradnúť z verejných prostriedkov na vlastné účty.

Štát, ktorý sa síce s kotrmelcami a krok-sun-krok, ale predsa len stal štátom s nezávislými piliermi moci, ten nám politici s najvyššou dôverou voličov, ako boli Vladimír Mečiar a Robert Fico, ukradli. Vytvorili si systém, ktorým za veľké peniaze zo štátnej pokladnice a pomocou služieb mafie, spravili z nášho štátu štát len pre seba. A všetky ich klamstvá a sociálne opatrenia mali zabezpečiť onú, ako zaklínadlo opakovanú „stabilitu“ – trvalú moc v ich rukách a garanciu výhod pre oligarchov.

História sa pakuje. V roku 1989 nás prebudilo násilie na študentoch, ktorí chceli slobodu a mali prázdne ruky. V roku 2018 nás prebudila smrť novinára, ktorý chcel spravodlivosť a nemal nič, len svoju slušnosť a slobodu slova.

História sa opakuje. Krátko po Novembri sa koncom roku 1989 stal prezidentom Václav Havel a v roku nasledujúcom sme zmenu spečatili slobodnými voľbami. Rok po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sme si zopakovali voľbu slušnej hlavy štátu a budúci rok nás čakajú slobodné voľby, v ktorých môžeme zmenu potvrdiť.

Máme druhú šancu.

Aj keď sme žili 40 rokov v neslobode a ďalších 30 rokov sa stalo pre mnohých ľudí životom bez pocitu úspechu a rovnosti pred zákonom, sklamanie a pasivita nie sú na mieste. Všetko okolo roku 1989 sa prepojuje s našou prítomnosťou v roku 2019. Máme šancu naplniť slobodný a právny štát živou vodou spravodlivosti a šancí na dôstojný a spokojný život. Slušné Slovensko a verejnosť, ktorá stojí proti násiliu, majú druhú šancu. A kde je šanca, je nádej, a nie beznádej.