„Musím povedať, že segregácia je niečo, čo mi v prostredí škôl vyráža dych“
hovorí skúsený štátny úradník v rozhovore o prínosoch národných projektov financovaných Európskou úniou za desiatky miliónov eur, ktoré sú v posledných rokoch na Slovensku realizované na pôde stoviek materských a základných škôl. I keď sú aktivity týchto projektov zamerané prevažne na rozvoj inkluzívneho vzdelávania, nedarí sa im meniť zaužívanú školskú prax. Meno človeka s ktorým sme sa zhovárali, máme v eduRome k dispozícii, no v rozhovore si neprial byť menovaný.
V čom spočíva prínos národných projektov pre školy?
Národné projekty financované z európskych peňazí sú fajn na pilotovanie a zavádzanie rôznych inovácií, prípadne pre aplikovanie teórie alebo aj dobrej praxe v nejakom novom kontexte, v novom prostredí. Problémom je, že u nás sa národné projekty stále hrdia inováciami a pritom ide skôr o replikovanie toho, čo už overené je, ale sa to z rôznych dôvodov – najmä z dôvodov politických a finančných – do praxe a školského systému nedostalo.
A to je ich jediný problém?
Druhým problémom národných projektov je, že sa zavádzajú plošne. V opatreniach citlivých na individuálny prístup, miestny kontext, konkrétnych ľudí a konkrétne možnosti lokality však tento plošný prístup nefunguje. Keď materská škola potrebuje posteľnú bielizeň, nepošlem jej predsa krepový papier…Nikdy nie je možné ušiť na mieru aktivitu alebo opatrenie pokiaľ sa to robí cez národný projekt. Ak niečo nie je šité na mieru, nebude to mať očakávaný dopad. Tretím problémom týchto projektov je, že sú neflixibilné. Zložité procesy spojené napr. s verejným obstarávaním služieb alebo materiálu spôsobujú že aktivity alebo opatrenia nenadväzujú na seba a nie sú voči sebe komplementárne. Napríklad materiálna pomoc do škôl prichádza až na konci samotného projektu. Štvrtým problémom týchto projektov je, že sú závislé od koncových užívateľov. V našom prípade ide o samosprávu, zriaďovateľa školy. Jednoducho, ak samospráva povie, že sa projekt nebude realizovať, tak si skončil.
Ministerstvo školstva akoby týmito projektami krylo svoju neschopnosť zaviesť do vzdelávania potrebné systémové zmeny v domácej legislatíve a rozpočte. Dokonca sledujem, že týmito projektami kryje aj segregáciu rómskych detí nie len v základných, ale aj v materských školách…..
Musím povedať, že segregácia je niečo, čo mi v prostredí materských škôl absolútne vyráža dych. Segregácia v školách – ktoré sú financované národnými projektami – jednoducho existuje, je zjavná, viditeľná a má aj skryté formy. Prejavuje sa najčastejšie v podobe oddelených materských škôl, v obci je jedna rómska a jedna nerómska škôlka. Nikto sa nehrabe do tej druhej, každý vie, kde je jeho miesto. Segregácia existuje aj na úrovni jednej materskej školy. Máme rómske a nerómske triedy. Máme vchody pre rómske deti a vchody pre nerómske deti. Máme oddelené stolovanie. Máme zvlášť rodičovské združenia pre rómskych rodičov a zvlášť pre nerómskych rodičov. Segregácia je v myslení učiteliek a v myslení rodičov a ja sa obávam, že aj v myslení detí. Tá pokora s akou takéto zvyky samotné deti, ich rodičia a učitelia preberajú a akceptujú ich celé dekády je neuveriteľná. A vieš, Inklúzia vo vzdelávaní sama osebe u nás je v ponímaní ľudí veľmi deformovaná, nečudujem sa, že so segregáciou vlastne v školách nemajú problém.
Neviem čo tým presne myslíš, skús byť viac konkrétny….
Napríklad, rómske triedy učitelia často volajú „tie inkluzívne triedy“, to už samo o sebe o mnohom napovedá, vnímajú to ako nejaký cudzí subjekt, cudzí element, s ktorým sa snažíme vysporiadať, ale je to viac-menej pre tie rómske deti. Stretol som sa aj s tým, že po dvoch rokoch trvania národného projektu zameraného na inklúzivne vzdelávanie, pani riaditeľka povedala, že im nikto nikdy nepovedal, že inklúzia by sa mala týkať celej školy a celej školskej komunity a nie iba jednej rómskej triedy, kde pôsobí takzvaný inkluzívny tím. Vnímam veľký nedostatok národných projektov aj v tom, že nemajú priestor viac sa venovať spolunažívaniu, zmene myslenia, zmene tradície a zvyklosti, denno-denne asistovať škole, komunite s malými krokmi meniacimi myslenie ľudí. Toto nie je ich poslanie. Zavádzať inklúziu do škôl bez mäkkých aktivít, a len prostredníctvom financovania miezd nových ľudí, o ktorých tiež takisto stopercentne nevieme povedať, či sú na inklúziu pripravení, sa ukazuje byť nedostatočné a neudržateľné.
Niektorí pedagógovia a ľudskoprávni aktivisti sú presvedčení, že skoncovať so segregáciou vo vzdelávaní sa dá už len pomocou sankcií a postihov.
Považujem za kľúčové vysvetliť všetkým úrovniam regulácie školy význam termínu segregácia a jeho právny, ľudsko-právny a pedagogický kontext. Zároveň si myslím, že je načase skončiť s prístupom „chráneného územia“ a ďalších desať rokov privierať oči nad nezákonnosťou školskej praxe, resp. jej rozporom s teóriou, hoc aj ukotvenou v legislatíve. Zároveň ale vidíme, že ak sa aj udiala represia, viď príklad zo Šarišských Michalian, a nepodala sa pomocná ruka, prax sa nezmení. Viem, že si obce a školy často nevedia poradiť. Spolu s represiou voči segregácii je potrebné investovať do opatrení na prácu s celým školským tímom, s rodičmi, s verejnou mienkou, ideálne je začať na miestnej úrovni.
Rozhovor realizoval:
Vlado Rafael, občianske združenie eduRoma
