200 dní v Indonézii
O Indonézii sa hovorí, že je to krajina gumeného času. Ako pre koho. Mne ten čas letí v Indonézii neskutočne rýchlo. Možno preto, že môj čas na ostrove je ohraničený platnosťou mojich víz. Ale pozrime sa, čo som sa za tých ďalších 100 dní v tomto mojom raji naučila.
1- Prestala som fajčiť
Ešte stále som v klube nefajčiarov, vlastne si ani už nespomínam, aké to bolo. Po 14 rokoch. Zo dňa, na deň, len tak sama od seba. Ak chcete prezradím vám trik v odvykaní. Tie abstinenčné príznaky sú klamstvo, placebo, žiadne nie sú. Keď chcete prestať, tak prestaňte a nepotrebujete náplaste a ďalšie marketingové zázraky. Ja som prestala v tabakonézii, v kráľovstve cigariet, kde sú také lacné, že by ste mohli fajčiť jednu od druhej. Nie je to o výhovorkách ako financie a bla bla. Keď niečo chcete, tak to spravte. Iný to za vás aj tak nespraví.
Okej, až do takéhoto extrému ako fajčenie kreteku som nezašla, ale prestať bolo jednoduchšie ako som si myslela.
2-Neviem žiť z prírodou
Chýba mi internet, dobré cappuccino, sedenie na záchode a nie čupenie, teplá voda, v horúčavách si pustiť klímu, moje športové hodinky, vidlička a nožík. Proste nedokázala by som žiť ako balijčania, kúpať sa v rieke ( za prvé je špinavá, tak načo sa vlastne kúpať, za druhé, mydlové bubliny do riečky nepatria) vykonávať potrebu v drepe ( áno viem, že je to zdravšie, ale…) a za ďalšie v balijských domoch je furt mrte ľudí, starí, mladí a decká, a to je už na mňa moc.
Tak toto Vám teda v strede džungle nikto neprichystá!
3-Všetci sme rôzni
A rôzne vnímame veci. Niekomu vôbec neprekáža samota, naopak iný ju neznesie. Čo je pre niekoho normálne, pre druhého je to až príliš.A z toho mi vyplýva poučenie, že vždy sa musím riadiť len a len svojimi pocitmi, vypočuť si radu, ale konať podľa seba vždy (akože toto mi vždy šlo veľmi dobre, ale pozor, je tu nebezpečenstvo, že vám budú nadávať do tvrdohlavých a sebeckých… treba ignorovať).
Ja som tvrdohlavá a je mi to jedno.
4-človek dokáže všetko, čo chce
Človek je magický tvor, okrem toho, že dokáže vybudovať mnoho vecí, tak isto efektívne ich dokáže aj zničiť, ale pravda je taká, že keď si niečo zaumieni, tak dokáže všetko na svete. Beh ma naučil, že je to v hlave a je to tak nie len pri behu, ale pri všetkom, stačí sa sústrediť a vaša hlava vás potiahne úspešne za vašimi cieľmi. Ale na to by najprv trebalo pustiť ten smartfón z ruky, čo má človek tendenciu furt ho mačkať. Niečo obetovať, tak trocha aj z komfortnej zóny vystúpiť a začnú sa diať veci. Kto hľadá, nájde.
Dovtedy som sa trápila, až som vyhrala.
5-Šťastie je skutočné, len keď je zdieľané
Pravda je to!!! Môžete byť na Bali, alebo aj hocikde na svete, keď ste tu sám, tak niekedy aj to stojí za prd. Možno jedna dvojtýždňová dovolenka je fajn, ale ak človek nemá s kým zdieľať nadšenie, smútok, radosť, o čom to je. Navštívila som mnoho miest, kde som chcela niekomu povedať, že som tak rada a vďačná, že tu môžem byť, ale nemala som komu. Som veľmi vďačná, že tu môžem byť, aj keď sama, pretože viem, že je to neskutočné šťastie a mnoho ľudí by so mnou veľmi rado menilo. No človek sa dokáže udomácniť hocikde na svete, ale keď vie, že jeho polovička je o 15 000 kilometrov ďalej, je to iné. Je to ako vnímať všetko to krásne na 70 percent. Pretože aj keď vychádza slnko nad Agungom a vy stojíte na Bature sám, tak to nie je to isté ako keby vám na tom Bature niekto stisol ruku a povedal, že je to krásne a je rád, že je tam s vami. Pretože takto si spomeniem na to, že hej, bola som na Bature, nie na to, že si spomínam na ten krásny východ slnka v pozadí s dymiacim Agungom, s tebou. Byť tam sám, je chvíľkové šťastie, ale byť tam s niekým a prežiť to spolu, dlhodobé.
