Od druhej polovice 80-tych rokov sa začala meniť spoločenská situácia v sovietskom bloku, do ktorého patrilo aj vtedajšie Československo. Čoraz viac sa do popredia dostávali hlasy kritizujúce rôzne problémy v spoločnosti.
Dňa 17. novembra si každoročne pripomíname Medzinárodný deň študentov. Spomíname na udalosti z jesene roku 1939, kedy bol v Prahe počas demonštrácie proti nacistickej okupácii postrelený študent medicíny Jan Opletal, ktorý na následky zranení zomrel. Aj napriek vyhrážkam zo strany nacistov sa na jeho pohrebe zúčastnili tisíce ľudí. Nemeckí okupanti na to reagovali tým, že 17. novembra popravili bez súdu 9 študentov a ďalších, asi 1 200, deportovali do koncentračného tábora. Vyvrcholením represálie bolo uzatvorenie českých vysokých škôl.
Na rok 1989 pripadlo 50. výročie týchto tragických udalostí. Pripomenúť si ich chceli aj študenti v Československu. Bratislavskí vysokoškoláci sa rozhodli usporiadať pochod od Mierového námestia (dnešné Hodžovo námestie) k budove ministerstva školstva na Suvorovovej ulici (dnešná Dobrovičova) už v predvečer Dňa študentstva, teda 16. novembra. Vyjadrili nespokojnosť so súčasnou situáciou v školstve a spoločnosti. Možno skonštatovať, že práve Bratislava a jej študenti "odštartovali" revolúciu, hoci v ten deň nemohol ešte nik tušiť, ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej.
Oficiálne oslavy Medzinárodného dňa študentov sa uskutočnili v Prahe 17. novembra. Socialistický zväz mládeže (SZM) a pražskí vysokoškoláci usporiadali pietne zhromaždenie na Albertove, teda na mieste, kde sa v r. 1939 konala posledná rozlúčka s Janom Opletalom. Podľa situačnej správy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) sa tu zhromaždilo asi 15 000 osôb. V správe sa ďalej spomína, že študenti rozvinuli transparenty s rôznymi heslami, ako napríklad „Opletal“, „Palach“, „Preč s monopolom KSČ“ a podobne. Pri presune na Václavské námestie došlo voči demonštrantom, ktorí požadovali spoločenské zmeny, k policajnému zásahu, pričom viac než 500 mladých ľudí utrpelo rozličné, aj veľmi ťažké zranenia.
Vznik politických hnutí na podporu študentov a Vyhlásenie
Hneď v nasledujúci deň informovali o priebehu osláv aj médiá. Odstavec v denníku Pravda bol venovaný udalostiam na Národnej triede, s tým, že za organizátorov akcie boli označené osoby známe už z predošlých „protispoločenských“ vystúpení a takzvaní exponenti z obdobia rokov 1968/1969. Oslavy sa podľa tlače snažili využiť na destabilizáciu, narušenie a rozvrat spoločenského života. Ako odozva na policajný zásah sa začali formovať rôzne politické hnutia na podporu študentov. V Česku bolo najviac zastúpené Občianske fórum (OF), na Slovensku vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN).
Svoj odmietavý postoj voči zásahu v Prahe dali najavo aj študenti ďalších vysokých škôl v celom Československu. V Bratislave, vo vestibule Univerzity Komenského, sa 20. novembra 1989 konalo protestné zhromaždenie, v univerzitnej aule diskutovali študenti s pedagógmi a následne tu vznikol prvý vysokoškolský štrajkový výbor na Slovensku. V ten istý deň vstúpili do štrajku aj študenti Elektrotechnickej fakulty (dnešná FEI) Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT).
Dňa 21. novembra 1989 vydali slovenskí vysokoškolskí študenti svoje Vyhlásenie, v ktorom policajný zásah zo 17. novembra odsúdili. Ten bol podľa nich v rozpore s platnými zákonmi, ako aj s medzinárodnými konvenciami.Vysokoškoláci sa preto rozhodli v štrajku pokračovať. Pridali sa k OF a VPN. V spomínanom dokumente obsiahli svoje požiadavky v piatich zásadných bodoch. Zahŕňali potrebu vytvoriť nezávislú komisiu, ktorá by udalosti zo 17. novembra vyšetrila, a zároveň by o nich pravdivo informovala aj verejnosť. V druhom bode požadovali odstúpenie politických predstaviteľov, ktorí sú zodpovední za súčasný stav v spoločnosti. Tretí bod sa týkal zavedenia pluralitného politického systému v Československu a presadenia slobodných demokratických volieb. Štvrtý bod obsahoval potrebu otvoreného dialógu, v ktorom by mal každý možnosť vyjadriť svoj názor, a napokon poslednou požiadavkou bolo sprístupnenie médií pre každé hnutie, ktoré sa zúčastňuje na politickom dianí v krajine. V závere textu študenti vyzvali občanov k podpore ich požiadaviek a apelovali na politické špičky, aby: „uplatnili štátnickú múdrosť a nenútili verejnosť ku generálnemu štrajku“, naplánovanému v prípade nutnosti na 27. november. Od Vyhlásenia slovenských vysokoškolských študentov sa neskôr odvíjali aj vyhlásenia a požiadavky jednotlivých vysokých škôl či fakúlt v Československu.
Prvé požiadavky a vyhlásenia technikov
Ako prví na SVŠT vydali svoje vyhlásenia študenti Elektrotechnickej a Strojníckej fakulty. Požiadavky koncipovali do viacerých bodov, ktorých obsah sa v zásade nelíšil od Vyhlásenia slovenských vysokoškolákov. Objavila sa tu napríklad aj výzva na prešetrenie všetkých prípadov politických väzňov a zastavenie stíhania všetkých nespravodlivo obvinených, legalizáciu nezávislej tlače či nenarušovanie práva zhromažďovania. Žiadali tiež, aby bolo ich prehlásenie prediskutované v televízii za účasti zástupcov vysokých škôl. V ten istý deň sa k štrajku pridali aj študenti Chemickotechnologickej (dnes FCHPT) a Stavebnej fakulty (SvF). Na Elektrotechnickej fakulte sa konali mítingy študentov za prítomnosti učiteľov a ostatných pracovníkov katedier. Svoje stanovisko k napätej situácii vyjadrilo okrem študentov aj vedenie SVŠT. V otázke prešetrenia policajného zásahu a požiadavky objektívneho a pravdivého informovania masovokomunikačnými prostriedkami sa postavilo na stranu študentov a vyjadrilo pochopenie nad ich rozhorčením.
Za východisko z tejto situácie považovalo otvorený dialóg založený na princípoch demokracie, korektnom prístupe a jasných cieľoch. Malo ísť o diskusie na pôde školy medzi pedagógmi, študentmi, ako aj nepedagogickými pracovníkmi. Študenti boli vyzvaní, aby zachovali rozvahu a nenechali sa zneužiť pre politické ciele „nepriateľov socializmu“. Týždňové prerušenie výučby vedenie SVŠT nepovažovalo za najúčinnejšiu formu dosiahnutia cieľov. Diskusie navrhovalo viesť vo večerných hodinách, po skončení výučby, či už na pôde fakúlt, alebo v študentských domovoch. Dialóg vedenia fakúlt a študentských hnutí sa niesol v napätej atmosfére, čo dokumentuje aj vyjadrenie čelných predstaviteľov SvF voči členom Koordinačného výboru študentov. Tí boli dokonca označení za „militantné živly, ktoré sú vedené západnými a protisocialistickými skupinami Charty 77 a podobne“. Generálny štrajk odmietol aj Celoškolský výbor KSS SVŠT. Účasť učiteľov a pracovníkov SVŠT na demonštráciách označil za nežiaducu a požadoval čo najskôr obnoviť vyučovanie. Rovnako, ako študenti a vedenie SVŠT, aj celoškolský výbor KSS so straníckymi výbormi na fakultách požadovali dôsledne vyšetriť policajný zásah zo 17. novembra. Dianie v krajine považovali za mimoriadne vážne a bolo podľa nich potrebné prijať okamžité, účinné politické rozhodnutia v najvyšších straníckych a štátnych orgánoch, ktorých predstavitelia z ich pohľadu nevyvíjali dostatočnú snahu o upokojenie a konsolidáciu v spoločnosti.
Na pôde fakúlt sa na diskusiách zúčastňovali aj niekdajšie významné osobnosti SVŠT. Na Stavebnej fakulte sa študentom prihovoril okrem iných aj prof. Jozef Trokan, bývalý rektor, ktorému bola v čase normalizácie zakázaná pedagogická činnosť, pretože vyjadril odmietavý postoj k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Okrem stretnutí na pôde vysokých škôl sa nielen študenti, ale aj ostatní občania začali schádzať na námestiach v celom Československu. Pre študentov SVŠT sa akýmsi „štrajkovým domovom“ stalo Gottwaldovo námestie, dnes Námestie Slobody. Práve v novodobom názve tohto miesta sa odzrkadlilo to, po čom ľudia v revolučnom čase predovšetkým volali, teda po slobode.
Koniec predsedníctva ÚV KSČ
Pod tlakom predošlých udalostí a následných celoštátnych demonštrácií odstúpilo dňa 24. novembra predsedníctvo ÚV KSČ, dovtedy najmocnejší orgán v štáte. Miloša Jakeša na pozícii generálneho tajomníka nahradil Karel Urbánek. Týmto krokom sa však očakávania verejnosti nenaplnili a protesty pokračovali naďalej. Nasledujúci deň vydali VPN a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov spoločné programové vyhlásenie, v ktorom mimo iného požadovali zrušenie ústavne zakotvenej vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti, odstránenie straníckej ideológie zo školstva (doslovne jeho „odideologizovanie“) a vytvorenie študentských organizácií, nezávislých od riadiacich orgánov. Pobočky VPN vznikali aj na fakultách a celoškolských pracoviskách SVŠT. Hlásili sa k spomínanému spoločnému vyhláseniu a naviac k nemu pridávali aj svoje vlastné požiadavky. Napríklad fakultná organizácia VPN na CHTF vydala 13 bodov, v ktorých sa spomínajú požiadavky na zaistenie akademických slobôd a nedotknuteľnosti akademickej pôdy, zrušenie ústavov marxizmu-leninizmu (ÚML) na školách, ich výučbu, ako i zrušenie straníckych organizácií na akademickej pôde. Do nových vedení fakúlt sa mali dostať iba odborníci, ktorí by neboli dosadení na základe politickej príslušnosti, ale demokratickou voľbou by boli zvolení vďaka svojim organizačným a riadiacim schopnostiam. Naliehavými sa stali aj požiadavky na zrušenie povinného oslovovania „súdruh“ a „súdružka“, na časové obmedzenie základnej vojenskej služby vysokoškolákov či možnosť jej náhrady inou verejno-prospešnou službou. Ako veľkorysý a ústretový sa javí fakt, že „revolucionári“ nemali v úmysle revanšizmus voči straníkom, čo aj deklarovali v ôsmom bode požiadaviek formuláciou, aby sa zabránilo násiliu voči členom KSČ alebo ich rodinám.
Na zasadnutí Kolégia rektora 29. novembra rektor oznámil zrušenie ÚML-u na SVŠT. Jeho zamestnanci mali prejsť na iné oddelenia v rámci školy alebo začať pôsobiť na novovzniknutom Ústave humanitných vied. S tými, ktorí už dosiahli dôchodkový vek, bol následne rozviazaný pracovný pomer. Došlo tiež k zrušeniu výučby politickej prípravy a ideovo-politického vzdelávania pracovníkov školy. Takisto zanikli kádrové oddelenia a stranícke organizácie. Krátko nato bola ukončená brigádnická výpomoc študentov pri poľnohospodárskych prácach. Neskôr (počas roku 1990), v rámci prijatej decentralizácie, došlo k zrušeniu Ústrednej knižnice SVŠT a jednotlivé študijné a informačné strediská boli organizačne priradené k fakultám. Taktiež zanikli Vojenská katedra a Katedra brannej výchovy, ktoré mali celoškolskú pôsobnosť. Katedra inžiniersko-humanitných vied, Katedra kybernetiky a informatiky, ako aj Ústav biotechnológie boli pričlenené k príslušným fakultám, Katedra jazykov a Katedra telesnej výchovy sa rozdelili na katedry jazykov a katedry telesnej výchovy jednotlivých fakúlt školy. Ústav výpočtovej techniky sa transformoval na dnešné Centrum výpočtovej techniky, ku ktorému bol pričlenený aj Útvar automatizovaných informačných systémov.
Vznik a ciele Koordinačnej rady Akademického fóra SVŠT
30. novembra sa rektor SVŠT stretol so zástupcami občianskych iniciatív z prostredia školy. Hlavnou úlohou bolo riešenie nastolených problémov demokratickou cestou. V prvom rade išlo najmä o voľby nových dekanov a prodekanov. Zástupcovia zo SvF a EF informovali, že ich vedenia už abdikovali. Na fakultách sa mali bezodkladne vytvoriť výbory Akademických fór, ktoré by boli poverené prípravou a priebehom volieb. Keďže v diskusii neboli účastníci tohto stretnutia názorovo jednotní, dohodli sa, že v rokovaniach budú pokračovať aj v nasledujúcich dňoch.
Dňa 4. decembra 1989 vznikla Koordinačná rada Akademického fóra SVŠT (KRAF). Pozostávala z delegovaných zástupcov Akademických fór jednotlivých fakúlt, rektorátu, ako aj celoškolských katedier a ústavov. Za cieľ si stanovila realizáciu volieb rektora, zjednotenie činnosti občianskych iniciatív na škole a spolu s novým rektorom prípravu návrhu novej organizačnej štruktúry a samosprávnych orgánov na SVŠT – prorektorov, Akademického senátu, Vedeckej rady. O štyri dni prebehlo ďalšie rokovanie vedenia SVŠT s predstaviteľmi jednotlivých fakúlt, občianskych iniciatív a zástupcov koordinačného výboru študentov, v rámci ktorého rektor odporučil funkcionárom, aby abdikovali, avšak aby svoju prácu vykonávali až do zvolenia svojich nasledovníkov. Tento návrh bol prijatý a noví dekani mali byť zvolení priamymi tajnými voľbami najneskôr do 1. februára 1990. Na voľbách sa mali zúčastniť aj študenti, ktorí by tvorili asi štvrtinu voliteľov (voličov v zastúpení). S výnimkou Fakulty architektúry, na ktorej voľby prebehli až 20. februára 1990, bol pôvodný termín dodržaný, čiže v priebehu mesiacov december a január sa voľby uskutočnili na všetkých fakultách SVŠT. Postov dekanov sa ujali: doc. D. Majdúch na Stavebnej fakulte, doc. L. Javorčík na Strojníckej fakulte, doc. Ľ. Molnár na Elektrotechnickej fakulte, doc. K. Polák na Strojárskotechnologickej fakulte a doc. R. Špaček na Fakulte architektúry. Na Chemickotechnologickej fakulte svoju funkciu obhájil doc. Š. Morávek.
Prvým porevolučným rektorom SVŠT sa stal prof. Norbert Frištacký
V rovnakom období došlo aj k výmene na najvyššom, rektorskom poste. Fakulty (okrem CHTF a FA, ktoré do volieb nikoho nedelegovali), ako aj celoškolské katedry a ústavy (CŠKaÚ) ponúkli svojich kandidátov. Celkovo do volieb vstupovalo 5 mien ašpirujúcich na obsadenie tejto najvýznamnejšej pozície (prof. N. Frištacký za EF, prof. M. Žitňanský za StF, prof. V. Molnár za SjF, doc. V. Klímek za SvF a doc. P. Horváth za CŠKaÚ). Voliteľov bolo spolu 400. V tom čase tvorilo SVŠT šesť fakúlt, pričom každá z nich mala vo voľbách 60 voliteľov. 40 voliteľov pochádzalo z pracovísk rektorátu a z celoškolských katedier a ústavov. Voľby boli tajné a za platné sa považovali, ak sa na nich zúčastnili aspoň dve tretiny voliteľov. Ak by v prvom kole získal víťazný kandidát nadpolovičnú väčšinu platných hlasov, zvolili by ho už v prvom kole. Ak by žiadny z kandidátov v prvom kole potrebnú väčšinu hlasov nezískal, uskutočnilo by sa druhé kolo, do ktorého by postúpili prví dvaja kandidáti.
Prvé kolo volieb sa konalo 25. januára 1990 v zasadačke dekana Strojníckej fakulty. Voľby sa považovali za platné, pretože počet platných hlasov dosiahol 369, avšak žiadny kandidát nezískal potrebnú väčšinu. Do druhého kola volieb, 30. januára, postúpili prof. Norbert Frištacký a doc. Vojtech Klímek. Prvým porevolučným rektorom SVŠT sa napokon stal prof. Norbert Frištacký, ktorý z celkovo 358 platných hlasov získal 248 a svojej novej funkcie sa ujal 15. marca 1990. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že takýto spôsob voľby prebehol v dejinách našej školy iba raz. V nasledujúcom období sa zvolenie najvyššej hlavy školy presunulo do kompetencie akademického senátu.
Zriadenie rehabilitačných komisií a vznik akademického senátu
Význačným počinom v demokratizačnom procese školy bolo aj zriadenie rehabilitačných komisií, ktoré sa kreovali na každej fakulte a rektoráte už koncom roka 1989. Ich cieľom bolo zmierniť neprávosti vykonané na zamestnancoch a študentoch SVŠT v časoch totality. Tieto komisie počas svojej činnosti rehabilitovali viac ako 200 bývalých študentov vylúčených zo štúdia pre ich politické presvedčenie, náboženské vierovyznanie alebo občianske postoje. „Očistení“ boli aj viacerí bývalí pedagógovia a pracovníci školy prepustení v spomínanom období z politických dôvodov. Tým, ktorí boli v čase revolúcie ešte v produktívnom veku a mali záujem, bol zo strany školy ponúknutý návrat a možnosť opätovného pôsobenia. Zároveň boli rehabilitovaní i tí, ktorí síce po roku 1968 na škole zotrvali, avšak pracovali na pozíciách nezodpovedajúcich ich kvalifikácii.
Demokratizácia školského prostredia sa prejavila aj vznikom akademického senátu. Celoškolský senát na SVŠT započal svoju činnosť 24. apríla 1990, avšak hodno podotknúť, že prvé fakultné senáty vznikli už v ranorevolučnom období. V celoškolskom senáte mala každá fakulta zastúpenie šiestich senátorov v osobe dvoch učiteľov, dvoch študentov a dvoch zástupcov ostatných pracovníkov. Celoškolské katedry a ústavy, rovnako aj rektorát, mali po dvoch členoch. Pri hlasovaní disponovala fakulta tromi hlasmi, rektorát a celoškolské katedry s ústavmi mali po jednom hlase. Prvým predsedom akademického senátu sa stal Ing. P. Daučík, CSc. z CHTF.Funkciou tohto najvyššieho samosprávneho orgánu školy garantujúceho dodržiavanie akademických slobôd je voľba rektora, schvaľovanie štatútov školy, schvaľovanie rozpočtu, zriaďovanie vedeckých, pedagogických a vývojových pracovísk, ako aj účelových zariadení. Na úrovni fakúlt volia senáty dekana a plnia na svojej pôde úlohy identické s tými, ktoré vykonáva celoškolský senát v rámci celej školy.
Legislatívne aj iné úpravy ako dôsledok zmien
So zmenou politického režimu sú neoddeliteľne spojené veľké úpravy legislatívy. Tie sa prirodzene dotkli aj predpisov spojených so školstvom. Nový zákon o vysokých školách č. 172/1990 nadobudol účinnosť 1. júla 1990, teda v závere prelomového akademického roka. Na jeho tvorbe sa aktívne podieľali aj zástupcovia našej školy zoskupení v komisii zriadenej pre tento účel. Aj vďaka nej boli na ministerstvo školstva zaslané viaceré podnetné pripomienky, ktoré sa v znení zákona odzrkadlili. Možno skonštatovať, že spomínaný zákon sa stal zhmotnením procedurálnych zmien, ktorými vysoké školy v Československu prešli za predošlé turbulentné obdobie. Na jeho základe sa na vysokých školách obnovili akademické slobody a samospráva. Členom akademickej obce sa zaručila sloboda vedeckého bádania a uverejňovania jeho výsledkov, právo voliť akademické samosprávne orgány a sloboda rôznych filozofických názorov či náboženského vyznania. Do zákona pribudla aj nedotknuteľnosť akademickej pôdy, čo znamená, že vstup na ňu zo strany orgánov činných v trestnom konaní je povolený iba so súhlasom rektora, ním povereného prorektora alebo dekana. Taktiež bola na akademickej pôde zakázaná činnosť politických strán a hnutí.
Novembrové udalosti roku 1989 naštartovali rad významných zmien vo všetkých sférach spoločnosti. Pochopiteľne, dotkli sa aj vysokoškolského prostredia. Viedli ku koncu politického vplyvu vládnucej strany na život škôl, ich študentov i zamestnancov. Skončila sa doba povinných straníckych schôdzí, aktívov či vynútených účastí na rôznych manifestačných akciách. Zo životopisov a osobných záznamov zmizli údaje o straníckej príslušnosti dotyčnej osoby, bol odstránený odstavec o jej postoji k udalostiam z „krízových“ rokov 1968 a 1969, prestali sa viesť záznamy o pobytoch príbuzných v cudzine. Hĺbkové lustrovanie zamestnanca a jeho širokej rodiny sa už našťastie stalo minulosťou. Školám sa rozšíril okruh vedeckej spolupráce s univerzitami z bývalého západného bloku, hoci z archívnych dokumentov vieme doložiť, že táto v určitej miere existovala aj pred Novembrom 1989. Študentom i učiteľom sa v oveľa väčšom rozsahu otvoril priestor k vycestovaniu na študijné pobyty, čím získali viac príležitostí pre nadobudnutie vedomostí a skúseností s možnosťou porovnania úrovne našich a zahraničných vysokých škôl. Ďalšie roky priniesli sled reforiem či pokusov o reformy školstva. Ale to už je iná kapitola...
Text: Martin Kristeľ, Markéta Pálffyová (Archív STU)
Foto: Tibor Andrejčák (Archív STU)
![Nové číslo časopisu SPEKTRUM 7-8 [2023/2024]](https://www.stuba.sk/buxus/images/cache/stu.aktualita2/stu/informacie_o/diani_na_stu/spektrum/2023-2024/07-08_obalka.jpg)
