Podla mojéj skusenosťi piľno ta napomínám, zbíraj ze všelijakého dobrého ovocá jádrá a kostki, sej jích v jaseň ľebo na jar do jáderňice; je toto mojá aj kratochvílná aj užitečná zábavka uš na ďesáti rok, slubujem tebe s téjto maléj práce o dva-tri roki pekní osoch a poťešeňí, obzláštňe jestľi si od hór oddálení.

(Juraj Fándly, Piľní domajší a poľní hospodár, 1792)

Pěstowání owoce jest w jiném ohledu také znamenitý prostředek k ušlechtení a zdokonalení lidského ducha a srdce; nebo přemyšlowáním zostřuje se wtip, rozmnožujú se wědomosti o powaze a wlastnostech přírody wůbec; lid učí se skaumati a badati. Pěstowání a ošetřowání owocního stromowí odjíma příležitost k zahálce a wyplývajícim z ní neprawostem; ožralstwí, chlipnosti, krádeže a t. d.

(František Pixa, Klíč štěpařský, 1848)

Hovorí sa, že ovocné stromy sa sadia pre deti a vnukov. Nie je to tak celkom pravda. Už niekoľko rokov po zaštepení dokáže strom prinášať ovocie a po takých 10-15 rokoch ostávajú dlhoočakávané plody hniť na zemi, lebo veď čo s nimi. Ale takých tých naozaj veľkých ovocných stromov sa gazda naozaj väčšinou nedožije. A práve to sú tie stromy, ku ktorým majú ľudia odjakživa až mystický vzťah. Hlavne ak je za nimi silný príbeh.

Nikto nikdy nepovedal: „V záhrade sme mali zákrsok jablone Starkrimson Delicious a celé detstvo sme strávili v jeho korune. A tie jablká boli najlepšie na svete.“ Úctu si vždy získa len starý strom. Nezáleží až tak na kvalite ovocia. Ovocia je z veľkého stromu vždy veľa, a to je to, čo sa počíta. Dôležitá je staroba stromu a mladosť človeka. Každý, kto spomína na obrovský strom na dvore u starých rodičov, vám povie, že také čerešne, marhule alebo hrušky nerástli nikde inde a odvtedy už takú odrodu nikdy nevidel. V skutočnosti mali rovnakú čerešňu všetci susedia na celej ulici. Jediný rozdiel bol, že táto bola jeho. Niekde vysoko v korune mala kvôli pohodlnejšiemu sedeniu na konári pribitú dosku, a starú mamu išiel vždy šľak trafiť, keď sa vnúčik vysmieval jej lamentovaniu, ako odtiaľ spadne a buď sa zabije alebo ostane na vozíčku. Lenže je empiricky dokázané, že detské chuťové poháriky dokážu rozpoznať až 70% úbytok chute ovocia, ktoré je oberané z rebríka. A že kôstka z marhule alebo čerešne, vypľutá z aspoň štvormetrovej výšky zvyšuje sladkosť a šťavnatosť plodov. A že správne množstvo zjedených kôstkovín sa dá odhadnúť pri zliezaní zo stromu. Ak má decko pri každom zohnutí obavy, aby si neogrcalo doskočisko (z ako-tak bezpečnej výšky sa už zásadne skáče!), tak je najedené tak akurát.

-

Keď sa povie, že stromy majú pamäť, tak mám z toho taký divný pocit. Je to rovnaká pseudobásnická kravina ako tisíce iných, ktoré nám osprosťujú hlavy, lebo sme leniví trochu sa zamyslieť. Ak by aj pamäť mali, bude vďaka tomu slivovica lacnejšia? Čo je však nepopierateľné, ľudia majú pamäť aj vďaka stromom. Vždy, keď orezávam suché konáre z obrovskej jablone Lord Derby, tak sa ozve suseda, že treba, treba... Že tá bola veľká už vtedy, keď ešte ona bola mladá, a to má už cez 70 rokov. A keď som zrezal údajne rovnako staré, kompletne bútľavé Croncelské, plné sršňov, plchov a bohviečoho všetkého, tak ma prosila, nech jej z neho naštepím, lebo to je inakšia odroda, ako tie dnešné.

-

Newtonovi kedysi v záhrade padlo jablko rovno na hlavu, v ktorej sa mu okamžite roztočili planéty a zvyšok je história a nočná mora budúcich politológov. Ako to naozaj bolo, to sa už nedozvieme, ale je isté, že pod tou jabloňou Newton naozaj sedával. A ten strom je tam dodnes. Vyvrátený z koreňov, znovu zakorenený a nanovo zazelenaný, kompletný rodiaci strom, ktorý keby mal pamäť, tak si pamätá sira Newtona. Jablká sú vraj ľahko podpriemernej chuti, ale nájde sa dosť ľudí, ktorí odrodu Flower of Kent s hrdosťou pestujú. Lebo za tým stromom je kus histórie a jeden z najvzrušujúcejších nápadov modernej vedy.

-

Isabella Dalla Ragione zasvätila svoj život hľadaniu ovocných odrôd vyobrazených na renesančných obrazoch. Stala sa z nej archeologička odhaľujúca a zachraňujúca žijúce pamiatky. Keď sa dozvedela, že sa v kláštornej záhrade klarisiek v Citta di Castello nachádza hruška, pod ktorou sa modlievala svätá Veronica, tak spravila všetko pre to, aby sa napriek extrémnym pravidlám rádu dostala k stromu a odobrala z neho štepy. Hruška medzičasom uschla, ale vďaka ľuďom ako Isabella žije ďalej. Nie, to nie je jej potomstvo. Štepenie je vlastne klonovanie, takže ten istý jedinec žije v inom tele. Ovocie je údajne jedlé len so sebazaprením, ale tak u klarisiek to asi dávalo zmysel. Všimnite si tú paralelu s Newtonovou jabloňou. Nikto by za normálnych okolností neriešil 350- alebo nech aj 400-ročnú hrušku s ovocím, čo vám vykrúti hubu na druhú stranu hlavy. Ale ten príbeh, tá minulosť...

-

V Naháči kedysi kňaz Juraj Fándly napísal svoje dielo Piľní domajší a poľní hospodár, v ktorom napísal, „...kdo chce viďeť ščepi, které ňikda ňebudu kvitnuť, a predca budú mať viborného jablka (...) nech prínďe do mojej chudobnéj zahradi“.  Keď sa z Oravy do Naháča prisťahovaný učiteľ Alojz Kaššák začal zaujímať o miestnu históriu, táto zmienka mu nedala spávať a nakoniec sa mu podarilo v naháčskom chotári nájsť jabloň, ktorá vyhovovala popisu. Odobral z nej štepy a teraz rastie pri škole v Naháči staručká nekvitnúca jabloň, ktorá rodí jablká, povedzme že priemernej chuti, ale zato bez jadierok. Rastie tam ovocný strom popísaný v knihe z konca 18. storočia.

-

Pod Oponickým hradom je čerešňový sad, vysadený začiatkom minulého storočia. Vyše stovka čerešní všetkých možných odrôd. Na vysokých kmeňoch stále vidno miesto zaštepenia. Pozeráte sa na storočnú robotu, ktorá postupne schne a rozpadáva sa. Ten sad má neuveriteľnú atmosféru a ešte nejaký čas bude mať. Kým sa ľudia budú starať. Kým ho nepohltí les.

-

Ak chcete vidieť ozrutné ovocné stromy, choďte sa pozrieť na oskoruše v okolí Radějova a Tvarožnej Lhoty na Morave. Alebo choďte do Modry. Sú tam stromy, ktoré boli veľké už vtedy, keď Fándly písal Piľného domajšieho. Možno popod ne išiel Štúr predtým, než si strelil do nohy. Tri nádherné oskoruše, akurát že dve z nich majú dutý kmeň a z nich jedna už leží na zemi. Lebo duté kmene na Slovensku priťahujú duté hlavy a najväčšia sranda na svete je v takej dutine zapáliť oheň. Hneď vedľa sú vysadené dve mladé oskoruše, ktoré časom mohli byť akou-takou náhradou za ležiaceho obra. Lenže vyschli, lebo v skutočnosti už pri výsadbe na nich nikomu nezáležalo. Takže ochkáme a híkame pod stromami, ktorých veľkosť naša hlava neberie, ale čím budú ohúrení naši vnuci?