Do projektu ste boli prizvaný textárom Markom Maďaričom a autorom hudby Henrichom Leškom. Do akej miery ste do procesu tvorby na albume Stigmy mohli zasahovať?
Prv som chcel vedieť, akí sú Marek a Henrich ľudia, akú hudbu robia, a na základe toho som sa rozhodol, že do toho pôjdem. Do procesu tvorby som zasahoval, no veľmi subtílne. Predostrel som im, ako veci vidím ako interpret, a oni s mojím názorom nemali problém. Aj napriek tomu, že som najmä interpret, brali moju prítomnosť na vedomie aj pri tvorbe a do každej pesničky som zasahoval, nie však do jej kompozície.
Ako sa stotožňujete so statusom interpret a čo to znamená?
Som aj autor skladieb, píšem texty aj hudbu a píšem aj pre iných ľudí. Práca na albume Stigmy bola pre mňa úplne nová skúsenosť a spolupráca sa mi páčila. Keď totiž robí človek všetko sám, má síce absolútnu moc, no niekedy mu prospeje vypočuť si názor niekoho druhého. S Markom a Henrichom sme si sadli, každý do toho niečo priniesol a o všetkom sme diskutovali. Keď sa oni dvaja zhodli, že je niečo lepšie, tak som sa s tým stotožnil, a fungovalo to aj naopak. Netvrdím, že už nikdy nechcem robiť nič iné a inak, stále rád tvorím, ale za takúto skúsenosť som veľmi vďačný. Album som robil s profesionálmi a mohol som sa plne sústrediť na to, čo považujem za najdôležitejšie, a to je autenticita. Rozhodne by som nenaspieval text, ktorý sa mi iba páči. Človek, ktorý bude skladbu počúvať, by sa s ňou mal stotožniť a musí mi uveriť. Za každým z textov, ktoré som naspieval, som si dokázal nájsť vlastný alternatívny príbeh, ktorý som sám prežil.
Byť interpretom je podobné, ako byť hercom. Súhlasíte?
Áno, no nie všetci interpreti to vnímajú rovnako. Ja osobne kladiem pocit a autenticitu aj nad súlad. Niektorí speváci ladia fantasticky, no neverím im to. Je to pre mňa len nádherný spev, samozrejme, spev by nemal byť falošný.
Populárna kultúra síce funguje v prvom rade na to, aby zabávala a hladila, no nemá byť za tým pekným, čo sa dostane k masám, niečo, čo ich nakopne aj uvažovať? Myslím si, že tento album sa ľuďom páčiť bude a budú ho počúvať a považujem ho za výborný priestor na odovzdanie niečoho viac.
Hudba by mala dať poslucháčovi niečo, no nikdy nikto nedokáže odhadnúť, čo sa mu bude páčiť. Aj keby ste stavili krk na to, že to bude práve toto alebo ono. No keď dostanete spätnú väzbu od ľudí, že ich to, čo ste vytvorili ,posilňuje, že im to pomáha, to je najväčšie zadosťučinenie. Keď sa s vašou tvorbou niekto stotožňuje, je to pre mňa najdôležitejšie, to chcem dosiahnuť. Pri tejto spolupráci som nabral mnoho skúseností, Marek a Henrich vidia veci podobne puntičkársky ako ja a dokázali sme sa tolerovať.
Čo vás na slovenskej hudobnej scéne oslovuje?
Som stará duša, počúvam, samozrejme, aj nové veci, no počúvam generačne staršiu hudbu, čo je asi aj počuť. Nenaháňam progres, nesledujem nové kapely, no vypočujem si ich. Nemám tendenciu hodnotiť. Ak sa mi páči, zostávam, ak sa mi nepáči, odchádzam. Vyrastal som na Richardovi Müllerovi, Robovi Grigorovovi, Ivanovi Táslerovi a na podobných pesničkách, ktorým ľudia porozumejú. Nie som mainstream ani underground, som niekde medzi tým. Buď moju tvorbu zoberú všetci, alebo nikto. Čo sa týka jazyka, ústa mi narástli po slovensky, môžem spievať aj v angličtine, no nemyslím si, že by som to dokázal precítiť tak, ako keď spievam po slovensky.
Čo je pre vás v umení najvyšším princípom?
Aby bolo autentické. Je mi jedno, ako je spevák oblečený, či má deravú gitaru s hrdzavými strunami, ak to má "gule“ a vidím, že naozaj spieva to, čo prežil. Vtedy je to pravé.
Akým smerom budete pokračovať?
Ešte som nad tým nepremýšľal. Po Stigmách si dávam pauzu. Nahrávanie bolo náročné a dlhé a musím sa venovať aj iným aktivitám. No zostanem pravdepodobne v šansónovom, pomalom tempe. Budú to pekné slovenské pesničky ako teraz. Jednoduché, možno so zložitejšími textami, Možno popík ladený do folku. Pomalý, pri ktorom sa dá zamyslieť aj popíjať vareného víno počas dlhých zimných večerov.
