Totalita budúcnosti bude vďaka technológii totálnejšia

V roku 2019 sme si nepripomenuli len 30. výročie Nežnej revolúcie, ale tiež 70. výročie publikovania románu 1984, svetoznámeho diela Georga Orwella. Vyšlo 8. júna 1949.

Kniha je dodnes aktuálna, lebo Orwell do nej nezapracoval len dobové skúsenosti s komunistickou a fašistickou totalitou. Zároveň ich spojil s vtedy ešte len fantastickými technológiami, ktoré sú až dnes realitou.

Do spálne

Totalitné režimy 20. storočia neukazujú len ľahkosť, s akou sa diktatúry môžu dostať k moci. Skúsenosti s nimi ukazujú aj čosi iné. To, čo bolo dôležité pre všetkých, ktorí s týmito režimami nesúhlasili, bojovali proti nim či len nechceli žiť svoj život v klamstve a vychovávať tak svoje deti. Pre nás sú zároveň podnetom zamyslieť sa nad tým, aké nástroje môže použiť ďalšia diktatúra. A v akom prostredí budú fungovať odporcovia režimu.

Totalita zajtrajška sa nemusí niesť v štýle guľky do zátylku v chladných pivniciach nejakej novodobej NKVD. Mocenské prostriedky totalitných režimov 20. storočia odrážali technické možnosti masového priemyselného veku.

Diktatúra v prostredí informačného postindustriálneho veku, s tovarmi a službami šitými na mieru, už nebude potrebovať vraždiť a k násiliu sa bude uchyľovať len minimálne. Technológia jej dá totiž prostriedky, aby zlomila dušu hocijakého disidenta bez toho, aby sa jeho tela musela čo i len dotknúť. 

Pred pár dňami francúzsky politológ Jacques Rupnik v jednom rozhovore povedal, že keby komunistický režim trval dodnes, musel by zakázať Facebook. No oveľa výhodnejšie by preň bolo, keby si taký režim dokázal centrálne vymôcť prístup k rozptýleným dátam, ktoré rôzne sociálne siete o nás rutinne zbierajú. 

O technológiách, ktorými disponuje ktokoľvek dnes vo svojom smartfóne, mohla východonemecká Stasi alebo československá ŠtB len snívať. Väčšina z nás nosí dobrovoľne vo vrecku kameru s mikrofónom a polohovacím zariadením. Podobne je možné písať o možnostiach špehovať ľudí zo strany IT-gigantov ako Google či Facebook. Len pred pár dňami sa objavila správa o chlapíkovi, ktorý náhodou objavil, ako sa používateľom Facebooku na niektorých iPhonoch bez ich vedomia spúšťa kamera. Vraj programátorská chyba.

„Staré hrôzovlády sa obmedzovali na to, aby človeka uzamkýnali do jeho súkromného života,“ napísal v minulom storočí kolumbijský spisovateľ Nicolás Gómez Dávila. „Tie nové radšej uprednostňujú, že človek má čoraz viac iba verejný život. Aby ho skrotili, stačí spolitizovať všetky jeho gestá.“

Dobrovoľne za sebou každým klikom zanechávame obrovskú digitálnu stopu. Väčšina ľudí si však sotva kladie otázku, čo všetko by sa dalo o nich vytušiť už len z verejných fotiek z dovolenky alebo z obrázkov jedla, vešaných na Instagrame. Nehovoriac o intímnych tajomstvách, ktoré síce nezdieľame verejne, ale komunikujeme prevádzkovateľom rôznych internetových služieb proste skrze náš pohyb on-line svetom. Marián Kočner by o svojej vraj bezpečnej Threeme mohol zaspievať pesničku. Väčšina z nás sa utešuje akurát tým, že nie sme dosť dôležití, aby sa ktokoľvek mimo zadávateľov cielenej reklamy namáhal tie dáta pozbierať, aby ich proti nám nejako zneužil.

V roku 2003, dva roky po teroristických útokoch na newyorské dvojičky, spustila DARPA, výskumná agentúra amerického ministerstva obrany, projekt s názvom LifeLog. Cieľom bolo sústrediť, archivovať a ďalej využívať na jednom mieste všetko, čo sa elektronicky dá o človeku zistiť: komu ste telefonovali, čo ste pozerali v televízii, kam ste si kúpili letenku, čo ste si požičali z knižnice, za aké tovary a služby platíte kartou, prípadne čo posielate alebo dostávate e-mailom.

Keby ste spáchali závažný trestný čin alebo teroristický útok, úrady by sa pokúsili vo vašich dátach spätne zmapovať vzorce, prezrádzajúce, že ste smerovali k takémuto činu, a znaky podobných vzorcov by sa snažili hľadať u ostatných ľudí, aby preventívne vyhodnotili, kto predstavuje riziko. Asi netreba zdôrazňovať, že podobný postup by sa dal zneužiť aj na vyhľadávanie a elimináciu aktuálnych alebo hoci len potenciálnych politických nepriateľov kohokoľvek, kto by mal LifeLog mocensky pod kontrolou. Program bol neskôr ukončený, no už pred pätnástimi rokmi ukázal, akým smerom sa bude uberať rozmýšľanie o využívaní technológií proti občanom.

Najmodernejšou ukážkou zneužitia technológií na špehovanie a dosiahnutie autocenzúry občanov je čínsky kreditný systém. V ňom má každý občan určenú svoju bonitu podľa toho, ako dodržiava nariadenia vlády a zákony. Nielen to, či kradne alebo platí načas, ale aj to, či nemá záznam za kritizovanie režimu. Ak áno, stráca body a nemôže si napríklad kúpiť letenku.

Presila

Presila technológie voči jednotlivcovi bude vecou, ktorá zmení praktiky diktatúr. Winston Smith, hlavný hrdina Orwellovho románu, sa v jeho závere ocitne v „Miestnosti 101“, čo je akási sofistikovaná mučiareň „ministerstva lásky“ – donucovacieho orgánu totalitného režimu. Keďže Veľký brat má vďaka neprestajnému špehovaniu dokonalý prehľad o najvnútornejších pohnútkach svojich poddaných, dokáže zistiť, čo je jedinečným zdrojom úzkostí hocikoho. V prípade Winstona Smitha je to fóbia z potkanov. Režim ho teda vnútorne zlomí tak, že ho postaví pred klietku s potkanmi.

V roku 2015 spáchal samovraždu profesor baptistického teologického seminára v Louisiane. Pár dní predtým totiž hackeri zverejnili osobné údaje používateľov stránky Ashley Madison, ktorá umožňovala mimomanželské aféry. Bol medzi nimi aj tento profesor, ktorý zrejme neuniesol, že na verejnosť by prenikli informácie o hriechu, ktorému holdoval v súkromí a v zdanlivej anonymite. Zabila ho hanba a obava zo straty tváre?

Je to taká na mieru šitá digitálna mučiareň. Disident ustúpi, vzdá sa, uzná, že odpor bol zbytočný.Zdieľať

Iróniou je, že ako sa neskôr zistilo, na stránke Ashley Madison vysoko prevažovali muži nad ženami, inými slovami, otvorenie účtu ani nemuselo vo väčšine prípadov k nejakej afére viesť. V každom prípade, predstavme si, že by údaje o používateľoch takejto stránky nezverejnili hackeri, ale boli by prístupné totalitnej vláde. Diktatúra budúcnosti nebude potrebovať vraždiť svojich kritikov. Postačí, ak im nastaví zrkadlo v podobe hriechov, ktoré spáchali oni či ich blízki, alebo proste len šikovne zatlačí na zdroje ich najväčších úzkostí, ktoré zistí z našej digitálnej stopy. Tak ako Veľký brat zatlačil na fóbiu z potkanov Winstona Smitha. Je to taká na mieru šitá digitálna mučiareň. Disident ustúpi, vzdá sa, uzná, že odpor bol od začiatku zbytočný.

A nemusí ísť len o reálne úzkosti či hriechy. Verejnosť sa dá udržiavať v strachu aj prostredníctvom arbitrárneho posúvania pravidiel toho, čo je ešte dovolené a čo už nie.  

„Videl som, ako sa vytvára určitý mechanizmus spovede a odpustenia hriechov, ktoré do tej doby do kategórie hriechov nespadali“, napísal americký dramatik Arthur Miller v predslove k divadelnej hre Čarodejnice zo Salemu. „Nové hriechy vznikali každý mesiac. Bolo zvláštne, ako rýchlo boli prijímané do novej vierouky, akoby existovali od počiatku sveta.“

Miller bol (podobne ako Orwell) kriticky mysliaci ľavicový intelektuál a jeho brilantná divadelná hra z roku 1953 chcela byť vo svojej dobe alegóriou na mccarthyzmus. No jeho dielo je nadčasové a mimoriadne sa hodí aj do éry Twitteru či iných sociálnych sietí.

Štyri slobody

Obrana pred tým, aby štát a jeho inštitúcie, napríklad tajná služba, zbierali či mali prístup k zbieraným informáciám o jednotlivcoch, by mala byť kľúčovou stratégiou v boji za udržanie slobody a proti nastoleniu mäkkej či tvrdej diktatúry.

Ďalšou nutnou slobodou je sloboda nepozorovane sa pohybovať a stretávať. Toto bolo kľúčové pre akúkoľvek disidentskú činnosť. Známy je obraz, ako Václav Havel pravidelne prichádzal autom na odľahlú poštu, kde ho nikto nepozná, objedná si zahraničný telefonát cez telefónny automat, nadiktuje protivládny článok do zakázaného rádia a potom spokojne nepoznaný odchádza.

Podobne fungovali podzemné štruktúry bojujúce proti komunizmu v celej krajine. Volali si z verejných telefónov, stretávali sa na rekreačných chatách, vymieňali si batohy s knihami počas „náhodných“ stretnutí na túrach.

Najväčším nepriateľom tohto prístupu sú všadeprítomné kamery s rozpoznávaním tvárí či evidenčných čísel. Čínsky režim v psychologickej vojne s menšinou moslimských Ujgurov zaviedol jednoduchú represiu. Na cestách v ich provincii inštaloval v pravidelných vzdialenostiach kamerové systémy. Tak, aby ich bolo čo najlepšie vidieť. Ako odkaz: kamkoľvek idete, vieme o vás. Vieme, ako často chodíte za známymi, za rodinou, za priateľmi, kedy ste a kedy nie ste doma.

Ďalšou slobodou, na ktorej by nám malo záležať, je sloboda narábať s peniazmi bez toho, aby o tom niekto vedel.

Táto sloboda sa nedá zabezpečiť inak ako zachovaním hotovosti. Iste, existuje mnoho dobrých dôvodov zrušiť hotovosť. Hotovostné peniaze sú aj peniazmi organizovaného zločinu alebo hoci aj daňových únikov – v podobe napríklad remeselníkov pracujúcich „bez bločka“.

No hotovosť je kľúčovým nástrojom odboja proti totalitnému režimu. Bezhotovostný systém umožňuje totálnu kontrolu vašich zvykov. Kontrolu nad tým, aké knihy si kupujete, či ste si kúpili tlačiareň, fotoaparát, stovku USB kľúčov, na ktorých chcete šíriť protivládny film...

Jednou z podmienok ochoty riskovať boj proti diktatúre bolo aj vedomie, že širšia rodina, známi, priatelia či spoludisidenti vám a vašej rodine tajne pomôžu, ak vás represia dotlačí do biedy.Zdieľať

No nielen to. Jednou z podmienok ochoty riskovať boj proti diktatúre bolo aj vedomie, že širšia rodina, známi, priatelia či spoludisidenti vám a vašej rodine tajne pomôžu, ak vás represia dotlačí do biedy. Kto by však bol ochotný prispieť vystopovateľnou finančnou transakciou na to, aby deti človeka zatvoreného v base za protištátnu činnosť mali na prežitie? Teda, ak by to bolo ľahko zistiteľné?

Poslednou z hlavných slobôd je možnosť zakladať si vlastné školy či učiť deti doma. Tak, aby tu bola vždy možnosť pre rodičov vyhnúť sa indoktrinácii štátu, samozrejme, s povinnosťou zabezpečiť, aby deti mali dostatočné vzdelanie. Je to dôležité nielen ako poistka pre rodičov, ale aj ako korektív pre štát. Aby si nebol príliš istý, že môže presadzovať v školách ideológiu s tým, že rodičia aj tak nemajú na výber.

Kam utiecť?

Dnes neexistuje žiadny Divoký Západ a rozsiahle neobývané plochy Zeme, kam by sa dalo emigrovať a žiť podľa svojho. Prinajmenšom, pokiaľ budete chcieť žiť svoju slobodu mimo takýchto kontrolných štruktúr.

Niektorí uvažujú o tom, že slobodu by bolo možné zabezpečiť presunom mimo štátov. Napríklad technologický miliardár Peter Thiel, ktorého spoločnosť Palantir pre americkú vládu vyvíja dokonalejšie bezpečnostné systémy, podporil v minulom desaťročí výskum takzvaného seasteadingu, teda vytváranie udržateľných ľudských sídiel na morských vlnách. 

Osídľovanie oceánov a vytváranie slobodných komunít na nich by podľa neho mohlo byť v 21. storočí prostriedkom exitu a zdravou konkurenciou suchozemským štátom, ktorá by chúťky vlád zvyšovať kontrolu nad svojimi občanmi mohla držať na uzde. No stále ide o technologickú a komerčnú výzvu. Skrátka, sci-fi. Navyše, aj keby lacné prostriedky seasteadingu boli k dispozícii, čo by suchozemským štátom zabránilo použiť ich pre vlastnú kolonizáciu oceánov?  

To, čo sa dá dnes urobiť, je sťažiť mu cestu k tomuto stavu. Čo najviac obmedzovať budovanie infraštruktúry zneužiteľnej na kontrolu obyvateľov, zákonne, resp. ústavne zakotviť právo na uvedené vyššie slobody.Zdieľať

Iní dôverujú tomu, že technológie, naopak, prinesú čoraz viac nezávislosti. Napríklad možnosť fungovať bez nutnosti napojenia na elektrickú sieť a spotrebovávať len elektrinu generovanú autonómne.

No toto všetko znie len ako slabá nádej pre prípad, keď štát začne vo veľkom využívať dostupné technológie na kontrolu obyvateľov, aby ich donútil žiť v totalitnom režime. To, čo sa dá dnes urobiť, je sťažiť mu cestu k tomuto stavu. Čo najviac obmedzovať budovanie infraštruktúry, zneužiteľnej na kontrolu obyvateľov, zákonne, respektíve ústavne zakotviť právo na uvedené vyššie slobody.

V prípade prudkého nástupu nejakého nového totalitného režimu to síce stačiť nebude, no diktatúry väčšinou prichádzajú zakrádavo. A vtedy každé poleno hodené pod nohy má význam.