Nežná revolúcia a pád socializmu sa spája s hercom a bývalým politikom MILANOM KŇAŽKOM. V rozhovore priblíži časy zneužívania štátnej moci, čoho svedkami sme aj dnes. Hovorí, že v politike je potrebná zmena. O protestoch si myslí, že by ich mohlo byt viac.


Mnohí si vás pamätajú v spojitosti s novembrovými protestami ako agitátora na čele davu volajúcom po lepšej minulosti. Do čoho okrem tejto činnosti ste boli zapojený?

Spolu s divadlami som vstúpil do štrajku a venovali sme sa stretnutiam na námestiach. Venoval som sa rokovaniam s členmi vtedajšej strany a vlády, neskôr dialógom v priamom prenose.

Mladým dnes Nežná revolúcia nespôsobuje husiu kožu ako možno tým skôr narodeným. Slobodu berú ako samozrejmosť. Skúsme si pripomenúť časy bývalého režimu, s akými najväčšími prekážkami sa borili mladí ľudia vtedy?

Mladí aj starší ľudia sa borili s rovnakými problémami ako ich otcovia a dedovia už desaťročia. Boli sme obkolesení ostnatým drôtom, nebola sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania, neboli slobodné média. Jednoducho nedodržiavali sa základné ľudské práva, ľudia žili v obave a v strachu. Režim začínal v päťdesiatych rokoch veľmi tvrdo, justičnými vraždami a v súčasnosti predstavujú pre spoločnosť varovný prst. Neskôr sa nevraždilo, len sa dvíhal prst. Žili sme dvojtvárne, inak doma so svojimi najbližšími a inak na verejnosti, lebo to bolo nebezpečné. V tom čase bolo veľa politických väzňov, veľa ľudí bolo postrieľaných na hraniciach, niektorých roztrhali psy. Týmto trpeli aj mladí. Ten mladík z NDR, ktorého roztrhali psy zaživa, mal 22 rokov. Zomrel len preto, že chcel byť slobodný, nech si to mladí predstavia.

Neskôr sa nevraždilo, len sa dvíhal prst. Žili sme dvojtvárne, inak doma so svojimi najbližšími a inak na verejnosti, lebo to bolo nebezpečné.

Zhromaždenia spred tridstiatich rokov boli úspešné a podarilo sa položiť komunistov na lopatky. V čom spočívala sila vtedajších protestov v porovnaní s tými dnešnými?

Keď sa veľa ľudí zjednotí za nejakú myšlienku, tak vždy získavajú rešpekt vládnucej strany. V tom čase neexistovali nezávislé inštitúcie, bol totalitný režim. To bol zásadný rozdiel. Nepriateľ bol iba jeden, a to boli tí, ktorí ten totalitný režim udržiavali. To sú tí zločinci, ktorí vedeli, o čo ide. Nemám na mysli radových komunistov, ktorí z rôznych dôvodov boli v strane. Mnohí preto, aby sa uplatnili na vedúcich miestach. Boli to odborníci, ale keby neboli v strane, no tak by sa neboli uplatnili na vedúcich miestach. Boli komunisti, ktorí robili nadprácu, udávali svojich najbližších a boli takí, ktorí to urobili len preto, aby mali pokoj, aby neboli prenasledované ich deti a aby neboli občania druhej triedy. Tí, ktorí viedli a udržiavali tento režim, a mnohí boli v Ústrednom výbore desiatky rokov, majú na svedomí mŕtvych na hraniciach, trpiacich vo väzniciach, v pracovných táboroch, v uránových baniach, to sú tí priamo zodpovední. Dnes je situácia iná, ľudia majú na výber asi zo 150 politických strán, z toho ich je v parlamente zhruba 10. Nie je to také jednoduché, je to podstatne zložitejšie, pretože nie je jeden nepriateľ. Je náročné dešifrovať, kto je aký. Žijeme v demokracii, takže napriek istým chybám, ktoré demokracia má, a možno táto mladá postkomunistická ich má viac, máme ústavu, parlament, slobodné voľby. V nich sa rozhoduje a vtedy boli voľby len formálne. Musela vyhrať komunistická strana, pretože to mala zakotvené v ústave, v článku štyri. V tom je zásadný rozdiel.

Čo si myslíte o protestoch Za slušné Slovensko na počesť Kuciaka a Kušnírovej? Berú ich politici vážne?

To závisí od politikov, vidíme, že reakcie sú rôzne. Ja sa chcem vyjadriť aj k iným protestom, nielen Za slušné Slovensko.

Nech sa páči.

Sú tu protesty, ktoré boli za gorilu, protesty opozičných strán, pred Bonaparte atď. Každé verejné zhromaždenie má zmysel. Škoda, že ich je málo, pretože ľudia majú dať najavo, čo si myslia. Je to ich právo, dokonca ich povinnosť, ak im na tom záleží. Boli tiež protesty, aby sa nestaval nezmyselný projekt podzemných garáží pod hradom. Podľa mňa mali byť protesty, aj keď veľmi svojrázny politik staval 30-metrový stožiar za naše peniaze. Ľudia majú protestovať alebo sa majú pozitívne za niečo postaviť. Je dobré, keď ľudia prejavia svoju vôľu a na to väčšinou vláda poslúcha. Ja podporujem všetky protesty, ktoré sú na spravnej strane a chránia demokraciu, naše práva a hodnoty našej liberálnej demokracie. Áno, má to zmysel.

Ľudia majú protestovať alebo sa majú pozitívne za niečo postaviť. Je dobré, keď ľudia prejavia svoju vôľu a na to väčšinou vláda poslúcha.

Veríte v to, že vražda novinára krajine v niečom pomohla? Odvtedy sa na mnohé prišlo.

Bohužiaľ, táto vládnuca vrstva tu za vyše 10 rokov vytvorila také podmienky, že tu mohla fungovať zločinnosť prepojená na parlament, úrad vlády, mnohých ústavných činiteľov. Dospelo to až k tomu, že prišlo k tejto odpornej vražde, ktorá sa nikdy nemala stať. Za to všetko sú absolutne vinní, tí, ktorí takúto moc udržiavali, ktorí viditeľne koumikovali s týmto ľudským odpadom, ktorý je teraz vo väzení. Myslím si, že je potrebné z toho vyvodiť zodpovednosť na polícii, na prokuratúre, v celej vládnej i v politickej štruktúre, v parlamente. Tí, ktorí pripustili, že vznikli takéto okolnosti, v ktorých toto bolo možné sú vinní a treba, aby sa zodpovedali pred súdom, pred nezávislými vyšetrovateľmi, nie pred tou časťou skorumpovanej prokuratúry a skorumpovanej polície, ktorá im toto umožnila. Veď to vidíte každodenne, čo vychádza na povrch a ja si myslím, že toto by malo byť naposledy, malo by to byť mementom budúcnosti, aby sa už nič také neopakovalo.

Osemdesiaty deviaty rok začal písať históriu demokracie, krátko potom nastal mečiarizmus. Divoké deväťdesiate roky boli sprevádzané zneužívaním politickej moci a jej prepojeniami s mafiou. Niečo podobné sa deje v roku 2019. V čom je podľa vás demokracia dneška iná?

Ona je vždy iná, pretože sa vyvíja, to je proces. Deväťdesiaté roky a mečiarizmus, ktorí začal Nocou dlhých nožov v roku 1994, mal podobné praktiky našich ľudí. Rozdelená spoločnosť, prasknutá krajina, stotožnenie sa vládnych činiteľov so Slovenskom. Kto bol kritický voči nim, stával sa nepriateľom Slovenska. To vidíme aj teraz. Veď nie je náhodou, že práve Fico sa znovu v roku 2006 spojil s Mečiarom a so Slotom, ktorí mali za sebou túto smutnú minulosť a krvavé ruky. Mám na mysli Remiáša, únos prezidentovho syna, vraždy v tejto súvislosti, ktoré sa pravdepodobne nikdy nevyšetria, nikdy sa viníci nepotrestajú a teraz sú tu ďalšie. Znovu tie isté mechanizmy zneužívania moci verejného činiteľa, likvidovanie nezávislých inštitúcií, tým, že tam dosadzujú svojich ľudí. Mám na mysli kontrolné úrady, prokuratúru, políciu, v neposlednom rade veľká časť súdnictva, ktorá je skorumpovaná. Je načase, pokiaľ nie sú schopní urobiť to sami, aby to urobil parlament. Nemôžeme pokračovať ďalej v takejto situácii, kde kandidát na ústavného sudcu vyhlási, že on je hrdý na to, že bol v Komunistickej strane. To je nemysliteľné! Tých ľudí treba definitívne poslať do minulosti , a keď to nie sú schopní urobiť samoočistným spôsobom v Súdnej rade alebo podobnej inštitúcii, kde je tento dotičný významným funkcionárom, tak to musí urobiť parlament. Musíme skončiť s touto praktikou, to je rakovina. Pokiaľ nebude v tomto štáte spravodlivosť, tak štát je ohrozený najhorším možným spôsobom. V záujme existencie budúcnosti a rozvoja štátu je nevyhnutné urobiť radikálne opatrenia, pretože táto situácia je mimoriadna a treba prijať mimoriadne opatrenia, a to čím skôr.

Iveta Radičová sa v jednej knihe vyjadrila, že trvá 60 rokov, kým sa všetko dá do poriadku pri zmene režimu. Stotožňujete sa s touto myšlienkou?

Tieto teórie sú do istej miery pravdivé, ale my nesmieme čakať. Niektoré veci treba urobiť už dnes, niektoré zajtra, niektoré čím skôr. Iste to tak pani Radičová nemyslela, že budeme čakať s rukami v lone 60 rokov. Nemáme na to čas, treba každý deň niečo pozitívne v tomto zmysle urobiť a možno tým pádom to bude o niekoľko rokov vyzerať inak. Takto ja vnímam jej slová.

Kde vidíte chybu, ktorú urobil národ, keď pripustil, že Marián Kočner ovláda všetko? Platí volebné kampane politikom a je niekde v pozadí, odkiaľ ovláda štát.

Nepochybne tento štát je v rukách niekoho iného než jeho obyvateľov. Dokonca nie je ani v rukách vlády, pretože vládu majú v rukách rôzni finančníci a kriminálne prostredie. S tým treba radikálne niečo urobiť. Tento štát treba vrátiť znovu ľuďom a ľudia, ktorí sa previnili, sa musia zodpovedať. Spravodlivosť už musí konečne začať platiť. Aby už nikdy nevznikali naši ľudia a tí iní, aby už nikdy žiaden grázel nespolupracoval so sudcami, poslancami, členmi vlády, aby už nikdy žiadna mafistická slúžka nebola na Úrade vlády, aby skrátka tieto špinavé prepojenia, lož, zastrašovanie a zneužívanie silových orgánov zmizli. Orgány ako je polícia a prokuratúra musia byť nezávislé a musia konať a byť kontrolovateľné.

Nemôžeme pokračovať ďalej v takejto situácii, kde kandidát na ústavného sudcu vyhlási, že on je hrdý na to, že bol v Komunistickej strane.

Ako sa pozeráte na novinárov, ktorí sa venujú týmto témam, ako je Kočner, Rusko, Vadala, gorila? Majú sa ešte čoho, resp. koho báť?

Novinári sa nesmú báť. Na druhej strane, ruku na srdce, korupcia je všade, bolo by čudné keby nebola medzi novinármi. Tak sú rôzni konšpirátori, obhajcovia neobhájiteľného, ktorí podsúvajú významy, ktorí sa snažia kamuflovať, relativizovať, pretože sú za to platení. Aj medzi novinármi sú takí, ktorí sú skorumpovaní, a ktorí sú ochotní za peniaze predávať názor. Ja držím palce všetkým čestným, nezávislým novinárom, ktorí sa nedajú kúpiť a ktorí sa neboja. Som ochotný sa postaviť kedykoľvek a kdekoľvek za takýchto ľudí, aby nemali strach, dodať im odvahu a skrátka byť s nimi akýmkoľvek spôsobom ako občan. Myslím si, že každý svedomitý čestný človek by sa mal za takýchto ľudí postaviť, pretože takíto novinári sú svedomie národa. Sú ochrancovia všetkých a patrí im česť a úcta.

Predsa len sa už stalo v minulosti aj v našej krajine, že tí ktorí upozorňovali na vážne spoločenské problémy, prišli o život. Myslíte si že to hrozí aj v súčasnosti?

Všade sa môže stať všeličo. Nebudem simulovať nejaké situácie, či sa niečo môže, alebo nemôže stať. Jedno je však isté, treba vyvodiť spravodlivosť z tohto strašného činu a ľudia, ktorí sú dokázateľne vinní, by mali dostať exemplárne tresty, aby sa už nikdy nikto viac nespoliehal, že z toho vyviazne len s nejakými škrabancami. Pri takýchto úkladných vraždách je doživotie bez možnosti prepustenia absolutne správny trest. Všetci, vrátane prokuratúry, skorumpovaných policajtov, skorumpovaných politikov, ktorí prispeli k tomuto, sa musia postaviť pred nezávislých vyšetrovateľov a ak sa im dokáže vina, musia byť potrestaní. Jednoducho bez spravodlivosti, nebude fungovať štát. Všetci sa budeme cítiť ohrození, začneme sa báť.

Blížia sa parlamentné voľby, kotlebovci sú v niektorých prieskumoch na popredných priečkach. Smer má stále vysoké čísla. Hrozí Slovensku ďalšie pochmúrne obdobie?

Predovšetkým všetci by mali ísť voliť. Mali by ísť voliť takých, ktorí majú väčšiu šancu byť lepší, ako boli tí doteraz. Dôležité je urobiť si kalkuláciu toho, čo politik reálne urobil a o čom len rozprával. Nech nevolí takých, ktorých skutky sa rozchádzajú s ich verbálnymi sľubmi. Nech volí takých, ktorí neklamú alebo klamú aspoň menej. (smiech) Okrem toho, a toto je veľmi dôležité, jednou zo spomínaných hodnôt demokracie je zmena. To je ako so stojatou vodou. Bol som Hron splavovať niekoľkokrát, tá mafia, ktorá tam stavia tzv. malé vodné elektrárne, za tým treba vidieť korupciu. Tieto elektrárne nespĺňajú tie zásadné podmienky, za ktorých sa môže budovať a z Hrona sa postupne stáva močiar na pokračovanie. Pokojne sa na to díva minister životného prostredia, vláda, parlament. Toto je obraz dnešnej doby a toto je prenesene v politickom živote a stojaté vody začnú hniť. My potrebujeme, aby Hron začal opäť tiecť, my potrebujeme zlikvidovať tieto špinavosti na Hrone a nie postaviť ďalších 15 elektrární. Týchto ľudí treba postaviť pred vyšetrovacie orgány. Ako je možné, že nechajú túto rieku zdevastovať namiesto toho, aby ju vyčistili. Pílime si konár pod sebou, opäť len vďaka korupcii, ničomu inému. Toto je aj v politike, treba, aby sa z politiky stala rieka a nie špinavý zahnivajúci močiar, ktorého sme svedkom doteraz.

Aj medzi novinármi sú takí, ktorí sú skorumpovaní, a ktorí sú ochotní za peniaze predávať názor. Ja držím palce všetkým čestným, nezávislým novinárom, ktorí sa nedajú kúpiť a ktorí sa neboja.

Myslíte si, že opozícia ako vládna koalícia bude vedieť spolu fungovať?

Bude musieť. Nikdy to nebolo ideálne v politike, nikdy to ani nebude. Som náchylný veriť tomu, že to bude lepšie, a preto sú tie voľby, ktoré môžu situáciu zmeniť. Skupinu ľudí, ktorí majú v DNA to komunistické, a preto aj zneužívajú všetko, čo sa len dá, treba nepochybne poslať do minulosti. Uvidíme, či to bude lepšie, ale šanca tu je. Šanca, že toto bude lepšie, čo tam je teraz už neexistuje a je nemysliteľné, aby to pokračovalo ďalej.

Pred piatimi rokmi ste sa v rozhovore pre atteliér zmienili, že je teraz na mladých, aby išli ďalej. Vidíte za tých päť rokov nejaký posun v spoločnosti?

Chvíľami sa začína zobúdzať verejná mienka. Ako som už povedal, je dôležité, aby každý z nás sa stal občanom, aby každý poznal svoje občianske práva a aby každý si ich bránil každý deň. To je veľmi dôležité, a myslím si, že tu trošku bliká na lepšie časy, že sa toto predsa len zlepšuje. Musíme byť krajinou sebavedomých občanov a nie nejakého stáda, ako sa vyjadrili dnešní mocipáni a ako sa vyjadrovali komunisti, ktorí podceňovali a opovrhovali ľuďmi a pracujúcimi. Aj keď sa skrývali za pokrytecké slová, že to robia pre nich, to je to isté, čo tu vidíme dnes. Na transparentoch to vyzerá, že politikom ide o dobro ľudu. Pravdou však je, že to všetko, bohužiaľ, robia pre seba a pre svoje ekonomické a mocenské záujmy.


MILAN KŇAŽKO
Narodil sa 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach. Absolvoval štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas revolúcie v novembri 1989 moderoval masové mítingy v Bratislave. Neskôr pôsobil ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla. Po rozdelení republík bol poslancom NR SR, neskôr sa dvakrát stal ministrom zahraničných vecí SR a ministrom kultúry SR. Od roku 2003 do roku 2007 bol generálnym riaditeľom TV JOJ. V roku 2014 kandidoval v prezidentských voľbách, ako aj v komunálnych voľbách za primátora Bratislavy.

autor: Juraj Rakučiak
foto: archív atteliéru