oPeniazoch.sk, QZ Foto: SITA/AP;getty images
Čo dokážeme zmeniť prostredníctvom daňovej politiky? Napríklad, ak zvýšime dane, hrozí, že ľudia by mohli menej pracovať, menej riskovať vo svojich investíciách, alebo by hľadali spôsoby, ako sa úplne vyhnúť plateniu daní. Niektorí ekonómovia však spochybňujú tieto predpoklady, hlavne v ostatných niekoľkých desaťročiach.
Ekonómovia zmiernili predpoklady, že ľudia sa pri rôznych finančných stimuloch správajú racionálne alebo jednotne a logicky. Teraz sa však pýtajú, či na stimuly vôbec reagujú. Najmladší nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu, Esther Duflová a Abhijit Banerjee tvrdia, že na základe svojich experimentov a rôznych štúdií ľudia na finančné stimuly nereagujú tak, ako si ekonómovia myslia. Niekedy nereagujú vôbec. Citované dôkazy hovoria o tom, že cesta od chudoby smerom k blahobytu neprináša so sebou fakt, že by ľudia postupne začali pracovať menej. Dôkazy z prieskumov naznačujú, že keď krachne miesta ekonomika, obyvatelia nie sú ochotní sa presťahovať niekam, kde by sa mohli bez problémov zamestnať.
Duflová a Banerjee pripúšťajú, že vyššie dane majú za následok väčšie vyhýbanie sa daňovým povinnostiam. A možno dokonca aj premiestnenie sa do nižších daňových jurisdikcií. Sú však presvedčení, že dane nemajú žiadny vplyv na to, koľko ľudia pracujú. Dospeli k záveru: „Nemali by sme sa príliš báť zvyšovania daní na pokrytie dávok v nezamestnanosti či rekvalifikačných kurzov. Neexistuje dôkaz, že zvyšovanie daní by narušilo ekonomiku. Toto je, samozrejme, politicky nedotknuteľná téma. Myšlienka zvyšovania daní kohokoľvek okrem veľmi bohatých nie je populárna. Mali by sme teda začať zvyšovaním daňových sadzieb pre najvyššie príjmy a pridaním dane z majetku, ako to mnohí navrhujú.“ Teoretizujú o tom, že predsa nejde len o peniaze, ale aj o dôstojnosť. Nie sú sami. Gabriel Zucman a Emmanuel Saez, ekonómovia Berkeley, sú radcami prezidentskej kandidátky Elizabeth Warrenovej. Navrhujú daň z majetku ako o nej hovorí duo Duflová – Banerjee.
Je to hlavný odklon od tradičnej ekonomiky, ktorá predpokladala, že dane z majetku sú najmenej žiaduce zo všetkých daní, pretože môžu mať veľký vplyv na správanie sa obyvateľstva. Verilo sa, že znižujú motiváciu šetriť, riskovať v prípade investovania, alebo pri rozbiehaní podnikania. Znižujú sa výnosy z týchto aktivít. Daniam z príjmu alebo z kapitálových výnosov alebo ešte lepšie zo spotrebných daní, sa ťažko vyhýba. Predpokladá sa, že majú menší vplyv na správanie sa. Ak však nie sme presvedčení, že daňoví poplatníci budú reagovať na zavedené stimuly, môže byť daň z majetku účinným spôsobom, ako zvýšiť príjmy a znížiť nerovnosť bez dopadov na ekonomiku?
Zucman a Saez tvrdia, že vplyvy na správanie sa boháčov nebude príliš veľký, a daňové úniky by boli rovnako obmedzené. Warrenová navrhuje 6 % daň z majetku pre miliardárov a Zucman a Saez podporujú veľmi vysoké dane z príjmu, až 75 % pre najviac zarábajúcich, za predpokladu, že to nenaruší stimuly a nepoškodí hospodárstvo.
Je ťažké hovoriť o tom, čo riadi správanie sa ľudí. Ekonómovia už neraz podcenili, nakoľko sú ľudia racionálni a podobne by mohli aj teraz podceniť účinok stimulov. Napríklad malé stimuly môžu mať väčší vplyv ako veľké stimuly. Čím vyššie sú zárobky a čím väčšie je zvýšenie daní, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa im budú chcieť tí, ktorých sa to týka, vyhýbať. Napríklad presťahovaním sa inde.
Alebo by mohlo dôjsť k inej zmene v správaní sa, ktorú dnes nedokážeme predpovedať. Duflová a Banerjee tvrdia, že ročná platba od štátu Aljaška jeho obyvateľom neznižuje zamestnanosť v porovnaní s inými štátmi bez podobnej dividendy. Táto výplata od štátu sa však môže každý rok líšiť až o 100 %, pretože je založená na príjmoch z ropy. Príjem z práce, alebo práca ako taká, by teda mohla byť spôsob, akým sa na Aljaške zabezpečujú proti riziku poklesu príjmu od štátu, pretože sa nedá počítať s rovnakou sumou každý rok. V Dánsku, kde si sporitelia sami prispievajú na svoje dôchodkové účty, majú tiež neobvykle vysoké sumy dlhu, ktoré tieto úspory oslabujú. Ak by sa brali do úvahy iba dôchodkové účty, zdá sa, že Dáni sú pasívni a finančné stimuly ignorujú. Komplexnejší obraz o ich domácich financiách ale naznačuje niečo iné.
Čo nám hovoria všetky tieto protichodné informácie? Môže existovať priestor na zvýšovanie daní a experimentovanie s rôznymi druhmi politík, je však potrebná určitá opatrnosť. Možno by 0,05 % daň z majetku mohla byť účinným spôsobom, ako nakopnúť rast bez poškodenia hospodárstva , alebo radikálnej zmeny správania sa, ale 6 % daň, čo je viac ako obvyklá návratnosť investícií, už môže mať oveľa väčšie, nepredvídateľné účinky na správanie sa obyvateľstva.
