Politika 13. november 2019

Južnou Amerikou otriasa vlna protestov

Lukáš Kekelák
Lukáš Kekelák
Nepokoje naprieč viacerými latinskoamerickými krajinami sú vrcholom ľadovca politickej korupcie a nespokojnosti v miestnej spoločnosti.
Nepokoje naprieč viacerými latinskoamerickými krajinami sú vrcholom ľadovca politickej korupcie a nespokojnosti v miestnej spoločnosti.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Kekelák

Južnou Amerikou otriasa vlna protestov
Protestujúci máva čilskou vlajkou počas protivládnej demonštrácie v Santiagu. Foto: TASR/AP

Svetové médiá opäť upriamili svoju pozornosť na Latinskú Ameriku. Tentokrát to však nie je Venezuela, z ktorej kvôli hladu, politickým represiám, nefunkčnej ekonomike a celkovému stavu fungovania socialistického štátu utiekli už viac ako štyri milióny ľudí.

Naprieč celým kontinentom sa tiahne reťaz protivládnych protestov, a to bez ohľadu na to, či ide o chudobné alebo bohatšie krajiny, ľavicovo či pravicovo orientované demokracie alebo štáty s autoritárskymi vládami. Situáciu niektoré médiá popisujú aj prívlastkom „sociálnej explózie na zabudnutom kontinente“. Iní zas nazývajú október mesiacom verejného rozzúrenia.

Peru sa zmietalo v politickej dráme medzi prezidentom a kongresom, čo priviedlo krajinu až do ústavnej krízy. V Kolumbii zas vypukli antikorupčné protesty a z rôznych dôvodov sa demonštrovalo aj v Uruguaji či krajinách strednej Ameriky. Svet však najviac zasiahli snímky tankov v uliciach čilskej metropoly Santiago, ako aj barikády a krviprelievanie v Bolívii či Ekvádore.

Čo sa deje?

Situácia v Ekvádore a Čile je trochu odlišná ako tá v Bolívii. Výhra autoritárskeho prezidenta Eva Moralesa už v prvom kole prezidentských volieb automaticky vyvolala viaceré podozrenia z volebného podvodu, ako aj nevôľu zo strany obyvateľstva. V prípade domorodého prezidenta a bývalého pestovateľa koky by išlo už o jeho štvrté obdobie vo funkcii hlavy štátu. V krajine následne odštartovali veľké protesty, ktoré si vyžiadali troch mŕtvych a viac ako 380 zranených.

Po tom, čo kontrola Organizácie amerických štátov zistila manipuláciu hlasovacieho systému, v dôsledku ktorej nemohla overiť výsledky prezidentských volieb, Morales v nedeľu súhlasil s vyhlásením nových volieb. Kvôli naďalej pretrvávajúcemu nátlaku zo strany opozície, no najmä po strate podpory zo strany bolívijskej polície a armády sa však krátko nato rozhodol radšej rezignovať a spolu s rodinou utiekol do Mexika, kde dostal azyl.

Protivládni demonštranti protestujúci proti znovuzvoleniu prezidenta Evo Moralesa. Foto: TASR/AP

Hoci situácia v Bolívii mala veľmi dramatický priebeh s pomerne nečakanou bodkou, v Čile a Ekvádore prebiehal iný typ protestov a občianskych nepokojov. Masívne a miestami až dramatické protivládne demonštrácie vyvolali predovšetkým úsporné ekonomické opatrenia ohlásené miestnymi prezidentmi. Vzbura obyvateľov v mnohých smeroch pripomínala nedávne protesty žltých viest vo Francúzsku.

Za násilím v Ekvádore stojí zrušenie dotácií na pohonné hmoty, ktorých ceny sa tak mali po 40 rokoch viac než zdvojnásobiť. Išlo o súčasť balíka úsporných opatrení, na ktorých zavedení sa Ekvádor dohodol s Medzinárodným menovým fondom. Zároveň bol tento krok výsledkom rokovaní s cieľom získať od MMF pôžičku v hodnote 4,2 miliardy dolárov na zníženie dlhu krajiny s podmienkou prehodnotenia verejných výdavkov.

V obave, že zrušenie dotácií na palivá zasiahne najmä chudobnejšie vrstvy obyvateľstva, došlo v tejto latinskoamerickej krajine k vypuknutiu protestov vedených odborovými organizáciami a hnutím združujúcim domorodé obyvateľstvo. Barikádové boje v uliciach hlavného mesta, počas ktorých prišlo o život osem ľudí a zranenia utrpelo ďalších vyše 1300, dokonca prinútilo vládnuce elity načas sa presťahovať z hlavného mesta Quito na pobrežie krajiny. Aby ekvádorský prezident Lenin Morena upokojil napätú situáciu, dospel k rozhodnutiu zrušiť dané opatrenia, a teda obnoviť spomínané dotácie.

Protestujúci v barikádovom boji počas celonárodného štrajku proti prezidentovi Leninovi Morenovi a jeho hospodárskej politike v Quite, hlavnom meste Ekvádoru. Foto: TASR/AP

V Čile sa zas vydali do ulíc milióny demonštrantov požadujúcich ekonomické a politické zmeny paradoxne po zvýšení ceny cestovných lístkov na metro v hlavnom meste Santiago o tri percentá. V prepočte išlo o necelé 4 eurocenty. Pôvodne študentský protest (pričom študentov sa zvýšenie cien netýkalo) sa zo Santiaga rozšíril do ďalších veľkých miest a prerástol do celonárodnej vzbury proti korupcii a nerovnosti, nízkym platom, slabým dôchodkom, privatizácii či nedostatku možností na vzdelávanie.

Podobne ako v Ekvádore aj tieto protesty sprevádzalo násilie, ktoré si vyžiadalo už najmenej 20 obetí na životoch a 2500 ranených. Protestujúci počas najväčších demonštrácii od pádu diktátorského režimu Augusta Pinocheta poškodili viacero staníc metra, podpálili niekoľko autobusov, univerzitu, ale vyplienili aj kostol a viacero nákupných stredísk. Kvôli demonštráciám Čile už zrušilo aj organizáciu decembrového klimatického summitu OSN.

Úrady v súvislosti s protestami na krátky čas vyhlásili aj výnimočný stav, v rámci ktorého nasadili do ulíc približne 20-tisíc vojakov a policajtov. To spolu s ich miestami veľmi tvrdými a represívnymi zásahmi v ľuďoch vzbudzovalo nie tak dávne spomienky na obdobie vojenskej junty.

Stret čilskej polície s protivládnymi demonštrantmi počas protestu v hlavnom meste Čile. Foto: TASR/AP

Čilský prezident a milionár Sebastian Piňera v súvislosti so sociálnymi protestmi oznámil reorganizáciu vládneho kabinetu, zvýšenie minimálneho dôchodku o 20 percent, vyššiu minimálnu mzdu (zvýšenie z približne 366 eur na 427 eur) a zníženie cien liekov pre chudobných. Prezident sa dokonca rozhodol vyhovieť aj požiadavke protestujúcich na vypracovanie návrhu novej ústavy. Aktuálna totiž pochádza ešte z čias Pinochetovej diktatúry.

Čo sa ukrýva pod povrchom demonštrácií?

Súčasné protesty sú predovšetkým kombináciou ekonomickej a politickej nespokojnosti. Michael Reid, autor knihy Zabudnutý kontinent: Bitka o dušu Latinskej Ameriky, pre britský The Guardian uviedol tri kľúčové katalyzátory súčasnej situácie: ekonomická nespokojnosť vznikajúcej strednej triedy, rozhorčenie a hnev verejnosti nad politickým establišmentom po vlne korupčných škandálov diskreditujúcich tradičné politické elity, ako aj vplyv iných globálnych protestných hnutí rozmáhajúcich sa od Hongkongu až po Barcelonu. 

V zásade sa s ním zhodujú aj Moisés Naím a Brian Winter vo svojej analýze pre Foreign Affairs. Pripomínajú fakt, že z obyvateľov Latinskej Ameriky sa stali jedni z najoddanejších používateľov sociálnych sietí planéty. Preto zrejme po prezretí protestov v iných častiach sveta premýšľali, prečo by to teraz nemohli byť práve oni, ktorí vyjadria nesúhlas so situáciou vo svojej krajine a pokúsia sa niečo zmeniť.

V súčasnosti v takmer celej Južnej Amerike vládnu zväčša nepopulárne vlády s veľkými problémami udržať si na uzde svoje verejné financie, ktoré zároveň čelia nahnevaným voličom unaveným zo všadeprítomnej korupcie, zlých verejných služieb a nedostatku hospodárskeho napredovania krajiny. Všetko to ešte prebíja názor a pocit miestnych ľudí, že ich volení zástupcovia nie sú v kontakte s realitou svojich občanov.

Dôvodom protestov je tiež neochota akceptovať pretrvávajúcu sociálnu nerovnosť v kombinácii s ďalšími úspornými opatreniami. Spolu so stagnujúcimi mzdami a rastúcimi životnými nákladmi je dnes preto pre mnohých ľudí v regióne oveľa ťažšie prehltnúť rozhorčenie. A hoci sa hranice toho, čo ľudia považujú za prijateľné, posúvajú, ľudia stratili trpezlivosť na zbohatlícke a korupčné excesy politických elít a spolu s nízkym rastom HDP nadobudli pocit, že podobným tempom sa ani ich deti nebudú mať lepšie ako oni.

Za protestmi stojí aj padajúca ekonomika

Aj keď bezprostredné príčiny súčasných protestov boli politické rozhodnutia a frustrácia obyvateľstva, ktoré okrem neklesajúcej korupcii nahnevala aj stagnácia ich životného štandardu a znižovanie sociálnych výdavkov, podstatné v celom vývoji sú aj hospodárske problémy vyvíjajúce sa dlhší čas v pozadí vyššie spomenutých problémov.

Vo svojej analýze Naím a Winter pripomínajú, že napätie sa prehĺbilo už spomalením ekonomík po poklese cien komodít, od ktorých sú mnohé ekonomiky regiónu vysoko závislé.

Počas boomu komodít, spôsobeného najmä veľkým dopytom z Číny, sa v krajinách Latinskej Ameriky znížila chudoba i nerovnosť a podľa Svetovej banky do strednej triedy vystúpilo takmer 100 miliónov obyvateľov. Na jeho konci však dnes zostali mnohým latinskoamerickým vládam najmä neudržateľne vysoké rozpočtové deficity v kombinácii so zle nastavenými daňovými systémami.

Hasiči hasia zapálený autobus počas protestu proti zvýšeniu cien cestovných lístkov v čilskom hlavnom meste Santiago. Foto: TASR/AP

Krajiny nedokázali využiť 12-ročné obdobie rastu a optimizmu na stabilizáciu svojich verejných výdavkov a následne sa nevedeli ani dostatočne rýchlo prispôsobiť novej situácii, aby tak upokojili investorov, ako aj svojich občanov.

Produktivita vo väčšine regiónu stagnovala a pomer investícií k HDP je dnes jeden z najnižších na svete. Podľa súčasných odhadov porastie latinskoamerická a karibská ekonomika v roku 2019 iba o 0,2 percenta, čo je podľa Medzinárodného menového fondu najhoršia výkonnosť vo všetkých významných regiónoch sveta.

Po tom, čo si v období mierneho obohatenia ľudia nakúpili prvé práčky, televízory či autá a zaznamenali relatívne zlepšenie kvality života, im v dôsledku týchto faktorov stagnujú platy, do čoho ich burcuje hnev z nesplnených sľubov svojich vlád a stále sa vzďaľujúca nádej v lepšie zajtrajšky.

Zatiaľ však čo Ekvádor je vo všeobecnosti chudobnou krajinou, protesty v Čile, jednej z najbohatších krajín Južnej Ameriky a zdanlivej oázy pokoja a prosperity tohto kontinentu, naplno ukázali paletu regionálnych problémov. Zlá zdravotná starostlivosť, nekvalitný vzdelávací systém (ktorý patrí k jedným z najdrahších na svete) a do tohto kontextu treba ešte zasadiť nízke platy a zvyšujúce sa náklady na život (v Santiagu cenovo porovnateľné napríklad s Berlínom).

Síce má krajina dobré ekonomické výsledky a chudoba v nej klesá (ako to aj nedávno potvrdila správa Ekonomickej komisie pre Latinskú Ameriku a Karibik), na druhej strane jedno percento obyvateľov Čile vlastní až 26,5 % celkového bohatstva.

Hoci je Čile z krajín OECD na čele rebríčka sociálnej nerovnosti, z ďaleka nie je najchudobnejším regiónom na svete a viaceré krajiny regiónu sú na tom s nerovnosťou podstatne horšie. Kontinent však sužuje aj tento problém.

Graf zobrazujúci nerovnosť pri rozdeľovaní príjmov v krajinách Latinskej Ameriky v roku 2017 podľa koeficientu Gini. Zdroj: statista

Iní zas za protestami vidia zlyhanie vodcovstva či dokonca teórie o sprisahaní, že protesty na celom kontinente sú organizované socialistickými vládami z Venezuely a Kuby. Tvrdia, že ich cieľom má byť destabilizácia demokracií v regióne, aby tak rozptýlili svoje vlastné domáce krízy. A hoci sa aj podľa čilskej polície Venezuelčania a Kubánci zúčastňovali na sociálnych protestoch, nie je známe, či boli aj ich podnecovateľmi.

Podľa viacerých odborníkov z regiónu je však tento konštrukt pokladaný za absurdný až konšpiračný, keďže obe krajiny majú dosť svojich problémov, i keď podľa niektorých je pravdou, že organizované ľavicové skupiny môžu mať záujem na destabilizácii demokracie.

Ako ďalej?

Opatrenia, ktoré vyvolali protesty v Čile a Ekvádore síce boli zrušené, no na upokojenie prebudeného a polarizovaného obyvateľstva to zrejme stačiť nebude.

Na jednej strane voliči požadujú, aby lídri prijali okamžité a rozsiahle opatrenia na vyriešenie problémov, no na druhej strane majú vodcovia mizernú úroveň dôveryhodnosti, čo sťažuje prijímanie akýchkoľvek zákonov. Okrem posilnenej nedôvery v politické strany a vodcov demonštrácie ešte viac naštrbili aj dôveryhodnosť štátu vo všeobecnosti.

Je to tiež jeden z dôsledkov, prečo dnes ľudia v regióne majú nižšiu veru v demokraciu a prikláňajú sa k novej generácii populistických a „silných“ lídrov prichádzajúcich s jednoduchými riešeniami na dlhoročne ťažko riešiteľné problémy (ako napríklad prípad nedávno zvoleného prezidenta v Mexiku či Brazílii).

Ak sú lídri príliš vzdialení od dôsledkov svojich činov alebo porušujú pravidlá, ktoré sa vzťahujú na všetkých ostatných, obyvateľstvo si to všimne – najmä keď sú v regióne natoľko výrazné ekonomické rozdiely. A o to viac v dnešnej informačnej dobe, v ktorej  internet a sociálne siete vedia človeku veľmi rýchlo ukázať, že veci verejné môžu fungovať aj iným spôsobom.

Región nemôže ďalej pasívne čakať na ekonomický rast, pretože ak nezačne svoju situáciu urgentne riešiť, môže byť tiež ľahkým terčom myšlienok rozvracajúcich krehké demokratické zriadenia. Autori spomínanej analýzy pre Foreign Affairs preto navrhujú čo najskôr napraviť chronické nedostatky v zdravotníctve, bezpečnosti, infraštruktúre a vzdelávaní, ktoré podľa nich brzdia rast regiónu a sú základným dôvodom nespokojnosti. Rovnako treba podľa nich naštartovať ambicióznu reformnú agendu a uzatvárať nové obchodné dohody, aby dokázal región rásť aj po ekonomickej stránke.

Akokoľvek, protest ako forma nesúhlasu má svoje miesto v štruktúrach latinskoamerickej kultúry. Vždy v regióne zohrával dôležitú úlohu, či už pri prechode z autoritárskych režimov na demokraciu, ako aj pri pádoch demokraticky zvolených prezidentov podieľajúcich sa na korupčných škandáloch.

Dnes však ľudia musia na chvíľu odložiť svoje obrovské očakávania, že pod svojím tlakom prinútia svoju nedôveryhodnú vládu vyriešiť všetky roky sa hromadiace problémy. Zároveň tiež musia nájsť cestu vzájomnej spolupráce. Ak má byť však jedným z vedľajších dôsledkov protestov rozmach občianskej spoločnosti ako neodmysliteľná súčasť hybnej sily v prípade zlého nastavenia krajiny, nie je to zlý štart novej kapitoly prebúdzajúceho sa regiónu.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0