Anarchia namiesto tyranie, úpadok islamizmu. Ako sa mení Blízky východ

Voda nahrádza ropu v pozícii kľúčovej kvapaliny. Ropa a zemný plyn stále predstavujú 60 percent zdroja energie vo svete, no táto hodnota klesá a aj tí najbohatší producenti ropy pociťujú úbytok, o čom napríklad hovorí správa „Štáty Perzského zálivu očakávajú zavedenie nových daní, keďže príjmy z ropy zostávajú nízke“.

Naproti tomu sa spory o vodné zdroje stávajú hlavným pôvodcom medzinárodného napätia (napríklad Turecko vs. Sýria, Etiópia vs. Egypt) a hlavnou silou vnútropolitických zmien (sýrska revolúcia v roku 2011).

Môže to byť príčinou aj potenciálnej masovej migrácie. Bývalý iránsky minister poľnohospodárstva predpovedá, že nedostatok vody prinúti emigrovať 70 percent obyvateľstva jeho krajiny, čo je približne 57 miliónov Iráncov.

Tyraniu nahrádza anarchia. Samozrejme, niektoré tyranie pretrvávajú, konkrétne v Turecku a Iráne, no anarchia sa v tejto oblasti stáva najväčšou kliatbou. Dajú sa tu započítať celé krajiny (Líbya, Jemen, Sýria) a časti ďalších (napríklad Sinaj).

Radikálny pokus o dôrazné a úplné zavedenie islamského práva po svojom vrchole v roku 2012 už na Blízkom východe stratil pôdu pod nohami. To, čo príde po ňom, je zatiaľ nejasné.Zdieľať

Hoci je anarchia vo všeobecnosti menšou hrozbou pre vonkajší svet, žije sa v nej horšie než pod tyraniou, pretože v nej chýba poriadok. Ako v 13. storočí poznamenal učenec Koránu: „Rok sultánovej tyranie spôsobuje menej utrpenia než moment ľudovej anarchie.“

Úsilia arabskej mládeže o nápravu zlyhali. Okolo roku 1970 sa v mnohých arabsky hovoriacich krajinách začalo obdobie vlády skorumpovaných vodcov. Snahy o zvrhnutie starých režimov, ktoré sa začali v roku 2010 v Tunisku, vládami zatriasli, no mali len málo pozitívnych dôsledkov.

V niektorých prípadoch (Líbya, Jemen, Sýria) viedli k občianskym vojnám, v iných (Egypt) priviedli k moci iba mladšieho vodcu. Posledné povstania v Alžírsku, Sudáne, Iraku a Libanone sa ešte neukončili, no je pravdepodobné, že aj tieto dopadnú zle.

Úpadok islamizmu. Radikálny pokus o dôrazné a úplné zavedenie islamského práva po svojom vrchole v roku 2012 už na Blízkom východe stratil pôdu pod nohami.

Spôsobilo to niekoľko faktorov: strach z divokých fanatikov ako Boko Haram, Shabaab, ISIS a Taliban; skľučujúca skúsenosť moslimského obyvateľstva, ktoré žilo pod islamistickou vládou (napríklad v Egypte v rokoch 2012 až 2013); rozdrobenie islamistov (napríklad v Sýrii) na súperiace a vzájomne nepriateľské frakcie.

Je nejasné, čo príde po islamizme, no po storočí neúspechov v presadzovaní tejto a iných ideológií (vrátane fašizmu a komunizmu) môže byť pred nami „antiideologické“ obdobie.

Najrozdeľujúcejšou krajinou nie je Izrael, ale Irán. Blízky východ po desaťročia najviac rozdeľovala a popudzovala otázka židovského štátu. Dnes je to Irán. Islamská republika si podmanila štyri arabské hlavné mestá (Bagdad, Damašek, Bejrút a Sanaa), na ďalších miestach sa správa agresívne a rozširuje radikálnu verziu islamu.

Vlády, ktoré kedysi zaobchádzali s Izraelom ako s arcinepriateľom, predovšetkým Saudská Arábia, s ním dnes otvorene aj skryto spolupracujú rôznymi spôsobmi. Starý toxický antisionizmus arabských štátov zdedila globálna ľavica a Izrael má dnes lepšie vzťahy so Saudskou Arábiou než so Španielskom či Švédskom.

V antisionizme arabských štátov pokračujú Irán a Turecko. Obdobie vojen arabských štátov proti Izraelu trvalo len 25 rokov (1948 – 1973). Pred 46 rokmi sa skončilo preto, lebo si politici uvedomili, že takýto konflikt je príliš drahý a riskantný. Namiesto toho ho nechali viesť subjekty na nižšej úrovni, ako sú Palestínčania.

Iránsky vodca Chámeneí a turecký prezident Erdogan by toto poľavenie radi prerušili a odpor k Izraelu postavili do centra svojho politického posolstva. Svoju agresiu zatiaľ obmedzujú na slovné výpady, no môže sa to dramaticky zmeniť.

Američania sa postavili proti nadmernému zasahovaniu. George W. Bush začal takmer súčasne viesť vojny v Afganistane a Iraku, čo mnohí Američania vyhodnotili ako príliš dobrodružné a drahé a viedlo to k dlhotrvajúcemu prudkému odporu.

Rusko robí hluk, no Čína buduje. Pod vedením prezidenta Si Ťin-pchinga potichu stavia svoju ekonomickú infraštruktúru, sieť politických aliancií a vojenskú moc v regióne, ktorú povolá, kedykoľvek sa rozhodne presadiť svoju vôľu.Zdieľať

Barack Obama aj Donald Trump na to reagovali každý svojím spôsobom (jeden kriticky k Spojeným štátom, druhý búrlivým nacionalizmom) a americké vojenské zapojenie do tejto oblasti znížili. Tento ústup symbolizuje Obamova červená línia z roku 2012 aj Trumpovo stiahnutie vojakov v roku 2019, pričom oba sa týkali Sýrie.

Rusko robí hluk, no Čína buduje. Vyzerá to tak, akoby bol Vladimír Putin všade – uzatvára obchodné dohody, predáva zbrane, vysiela vojakov, zvoláva konferencie – no dá sa to označiť len za pyrotechniku upadajúcej mocnosti.

Čína pod vedením prezidenta Si Ťin-pchinga zatiaľ potichu buduje svoju ekonomickú infraštruktúru, sieť politických aliancií a vojenskú moc v regióne, ktorú povolá, kedykoľvek sa Peking rozhodne presadiť svoju vôľu. Nie Moskva, ale Peking je najväčšou hrozbou.

Ak to zhrnieme, jedna dobrá správa (úpadok islamizmu) teda vyniká medzi viacerými problematickými.

Pôvodný text: Middle Eastern gyrations: Oil, water, Islamism and anti-Zionism in flux vyšiel v denníku Washington Times, uverejnené so súhlasom autora. Preložil: L. Obšitník.