Júlia Rázusová: Irónia a recesia sú mi blízke

"Najnebezpečnejšou nepravdou je polopravda a, bohužiaľ, práve polopravda je nositeľom našej reality," povedala režisérka Júlia Rázusová pri preberaní DOSKY za najlepšiu inscenáciu sezóny. Moral Insanity získala až päť ocenení.

12.11.2019 16:00
Divadelné dosky 2019 Foto:
Tvorcovia inscenácie s režisérkou Júliou Rázusovou pri preberaní DOSKY za najlepšiu inscenáciu sezóny.
debata

Čo ste našli v románe Umberta Eca Pražský cintorín, na motívy ktorého inscenácia vznikla?

Sionské protokoly, ktorými sa Eco zaoberal, sú jeden z najväčších hoaxov, aký kedy vznikol. Tisíckrát bol popretý, tisíckrát vytiahnutý. Cítili sme obrovské presahy na súčasnosť, demagógov, mediálne hry. Je neuveriteľné, ako vedia ľudia vzájomne do seba zakoreniť informáciu či predsudok a neskôr čítať alebo šíriť správy cez svoje emócie, vlastné videnie. Že človek dokáže vyhľadávať len správy, ktoré chce počuť, a nie je schopný ich reflektovať. Mali sme možnosť odhaliť mechanizmy, nad ktorými sa niekedy ani nezamyslí, ak na nejaký fakt narazí. Ako ťažko rozoznávať fakt a jeho emočné zafarbenie, aby sme ho prijali inak.

Za text inscenácie, ktorý ste písali spolu s Petrom Brajerčíkom, ste získali ďalšie DOSKY. Ako sa tvorí v dvojici?

Sedeli sme nad románom, ktorý každý viackrát prečítal, hľadali vhodné pasáže, vkladali autorské texty a snažili sme sa sami vytvoriť týmito mechanizmami konšpiračnú správu. Zaujímavé bolo podchytiť aj Petrovu osobnú skúsenosť z detstva, keďže vyrastal na východe v trošku xenofóbnom prostredí a chcel spracovať aj túto skúsenosť. Možno ani netušil, že vie písať. A keď sme si pomenovali, čo a kam chceme viesť, tak spolupráca išla veľmi prirodzene.

Spoluautor dostal aj cenu za herecký výkon. Nemá ale režisérka posledné slovo?

Využívam všetko, čo herec v sebe má a vie ponúknuť, aby výsledný tvar ním prešiel a na javisku bolo to, čo so sebou nesie. Úvodná scéna je fyzicky veľmi náročná, Peter má rozpažené ruky skoro dvadsaťpäť minút. Keď sme začali, dokázal držať pozíciu ledva tri minúty, časom sa vytrénoval natoľko, že dokáže odohrať aj dve predstavenia po sebe. Práve na fyzických obmedzeniach stojí presné vyložene významu. Režijnú ponuku spracoval Peter vlastným spôsobom a prenáša to na diváka. Priznám sa, že mám rada všetko pevne v rukách.

Za kapustami na scéne máme vidieť „kapustné hlavy“?

Scénický koncept bol pre mňa výsekom krajiny. Niečoho, čo považujeme za naše, keďže Eco sa dotýka aj témy identity, národnej hrdosti a cez Protokoly Sionu aj rasovej nadradenosti a podobných princípov. Strašiak v poli je človek mimoriadne pasívny, ktorý dokáže len kritizovať a posúvať nenávisť ďalej. Od zafixovanej asociácie kapustných hláv až po všeobecnejšie otázky ponúka scéna veľa možností interpretácie. Verím, že Slováci nie sú kapustné hlavy. A dokážeme selektovať informácie, dokonca aj viesť dialóg, prijať argumenty a neukazovať hneď na niekoho – toto je nepriateľ, tento človek môže za moju biedu a neschopnosť.

Nie je v názve Prešovské národné divadlo aj kúsok recesie?

Vznikol ako vtip a je v ňom irónia. Ale pre nás bolo podmienkou robiť na východe divadlo bez kompromisov, čo sa týka profesionálneho spracovania. Dôkazom slobody našej platformy je, že každý robí, čo chce. V iných divadlách tvorca takúto slobodu nemá.

Zdôrazňujete, že Prešovské národné je divadlo s názorom. Iné divadlá ho nemajú?

Naša dramaturgia nikdy nestála na plnení vlastných ambícií. Snažili sme sa nasávať atmosféru. Veľa tém sa točilo okolo polarity východ – západ, aj sociologických a kultúrnych porovnaní, ako to v krajine funguje. Ako sa cíti 25-ročný človek v Bratislave a ako sa cíti 25-ročný človek v Prešove. Vždy sme sa snažili byť citliví na to, čo sa deje okolo nás, a situácia zvonku sa preniesla aj do našich inscenácií.

Z čoho žije nezávislé divadlo? Myslím finančne.

Sme absolútne závislí od Fondu na podporu umenia. Všetky naše inscenácie vznikli, bohužiaľ, bez podpory mesta. Stále sme divadlom bez vlastného priestoru, v ktorom by sa dalo skúšať. Sme naozaj radi, že fond existuje a my môžeme tvoriť.

Bolo divadlo vaším osudom?

Musím sa priznať, že áno. Ako desaťročná som sa prihlásila do dramatického krúžku. Tam ma začal baviť práve pohľad zvonku, rola režiséra. V štrnástich som začala s autorským divadlom a postupne sa to nabaľovalo.

Na gymnáziu ste založili divadlo s recesistickým názvom Raqua.

Irónia, recesia, samotný jazyk je mi blízky. Aj v najzávažnejších témach hľadám kontrast. Aj v najväčších tragédiách sa často dejú veľmi bizarné až komické veci a naopak. Je to životný princíp, ktorý sa zrkadlí vo všetkom, čo vytváram.

V divadle Raqua ste našli aj manžela.

Bol v mojom divadle herec, chodili sme na to isté gymnázium a neskôr sme sa opäť stretli.

A potom ste zrežírovali aj svadbu…

Snáď nie. Veľa ľudí si predstavuje, že režiséri sú dominantní aj v reálnom živote. Ale mám pocit, že všetci máme normálne ľudské polohy.

Spolupracujete s divadlami v rôznych mestách, skúšate dva-tri mesiace a rodina by vám chýbala. Tam cestuje s vami…

Nie sme viazaní na kancelárie. Princíp pobalíš sa a ideš tam, kde máš rodinu, je najväčšie klišé. Ale je to tak. Keď sme spolu, nič nám nechýba. Chce to len prísnu logistiku. Vopred sa dohodnem s učiteľkami a zistím, ktoré dni sú voľnejšie, úlohu zohrávajú aj prázdniny a voľná, aby sme neboli bez seba. V divadle skúšate s hercami od deviatej do jednej, potom majú predstavenia. Ja mám voľno a môžem sa venovať rodine. Raz som dostala otázku, čo by som zobrala z horiaceho domu, keď by som už mala všetkých zachránených. Uvedomila som si, že nie sme na nič naviazaní, len na seba. Momentálne sa sťahujeme a mojim deťom nie je ľúto za naším starým bytom, lebo sú zvyknuté cestovať.

Aj keď ste boli na stáži v Londýne, cestovali ste spolu?

Áno. Zobrali sme aj manželovu sestru, ktorá mala pauzu na vysokej škole. Potrebovali sme pomôcť so synom, ktorý mal vtedy rok a pol, tak sme vzali aj kamarátku, ktorá potrebovala zmeniť prostredie. Mali sme prenajatý domček so záhradou, tak nás navštívila celá rodina. Väčšinou je to len o odvahe neviazať sa. Manžel programátor si do troch týždňov našiel v Londýne novú prácu, tak sme to zvládli.

Čo vám dala divadelná stáž na Rose Bruford College?

Aj som si pobyt predĺžila na sedem mesiacov, aby som vyťažila maximum. Študenti v Londýne absolvujú herecké techniky do hĺbky. Nie sú orientovaní len na jeden spôsob, ako napríklad slovenské divadelníctvo orientované len na Stanislavského realizmus na scéne. Majú veľmi prísnu pohybovú experimentálnu prípravu spojenú s praxou, takže som sa ocitla aj v pozícii herca. Veľa techník, ktoré som mala možnosť vyskúšať si na vlastnej koži, pochádza z Poľska alebo z krajín, ktoré sú nám oveľa bližšie, ale ich ignorujeme. Napríklad Rudolf Laban, ktorý pracoval s tanečníkmi, sa narodil v Bratislave. Všetci sa na mňa s dôverou obrátili – veď vy na Slovensku určite používate Labanove techniky! Nám ale viazne prepájanie jednotlivých odborov, veľmi sa rozdeľujeme na kolónky.

Ako kurátorka výberu slovenských inscenácií na medzinárodný festival Divadelná Nitra ste videli veľkú časť produkcie. Aké je slovenské divadlo?

K tomu, aby sme sa stali európski, nie je cesta napodobňovať formu. Chýba nám väčší fokus na to, aby sme akceptovali, akí sme. A vytvárali niečo, čo vychádza práve z nás a nepreberali trendy zvonku. Ale pochopiť, o čom a ako chceme divadlo robiť.

Témou festivalu boli podoby slobody. Čo znamená sloboda pre vás?

Možnosť a schopnosť povedať nie. Môcť sa vôbec rozhodovať. Neuspokojovať neustále svojím konaním prostredie alebo iných.

Kedy a kde možno oceňovanú Moral Insanity vidieť?

Máme veľa pozvánok na festivaly do Čiech, chystáme sa do Varšavy aj Litvy. Peter Brajerčík ide na hereckú stáž do Ameriky, kde bude časť monodrámy prezentovať. Štvrtého decembra hráme inscenáciu v Prahe a 5. decembra sa sťahujeme do A4– priestoru súčasnej kultúry v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #DOSKY #Umberto Eco #Prešovské národné divadlo #Júlia Rázusová