Trikrát dvaja v jednom alebo Sloboda – nemilosrdné zrkadlo

Edícia vydavateľstva Petrus Dvaja v jednom priniesla tri zrelé plody tohto roku, a to Dva vorvane na dne vane Mariána Hatalu a Petry Štětinovej-Goldflamovej, Happygramy Erika Ondrejičku a Ivana Popoviča a napokon Stručné dejiny kvasenej kapusty Rastislava Piška a Petra Stankoviča.

12.11.2019 12:00
2happygramy Foto:
Ukážka epigramu a ilustrácie zo spoločnej knihy Erika Ondrejičku a Ivana Popoviča HAPPYgramy
debata (1)

Keď vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Petrus pôvabná a hravá kniha Tomáša Janovica a Dušana Polakoviča (1950 – 2016) Dvaja v jednom ako, žiaľ, posledný plod dlhoročnej spolupráce básnika a výtvarníka a súzvuku spriaznených duší, ešte nik netušil, že jej názov a koncepcia o pár rokov ožijú v tom istom vydavateľstve v podobe rovnomennej knižnej edície s dizajnom a logom Marka Kianičku.

Tri vítané osvieženia v dusnorušnej atmosfére predvolebného, volebného, povolebného, medzivolebného a o pár mesiacov znovuvolebného Slovenska, tri svojské spôsoby, ako od jari do jari reflektovať dnešný svet, a pritom nezblaznieť, tri dôkazy, že Slovač nie je iba ubolený konglomerát cností a nesplnených prianí ani vriaci kotol kadejakých nerestí a zbojstiev, ale vie sa na seba pozrieť z odstupu a zasmiať sa na vlastnom obraze. I keď… i keď človečina smrdí, ako v Dobšinského rozprávke! Inými slovami a parafrázujúc Janovicov veršovaný bontmot z vyššie spomenutej knihy, „Tridsať rokov po / Novembri // Sloboda je / nemilosrdné / zrkadlo.“

Hojdanie na multilane

Dva vorvane na dne vane Foto: Petrus
dva-vorvane1X Dva vorvane na dne vane

„Jem syr v skyve. Skyvu v syre. Sŕkam cuvée, / pozorujem kivi a zľahka sa kývem,“ lebedí si básnický subjekt v Dunajskej Strede vlani v máji (pozri mondénnu selanku Na obede s ulietaným vtákom kivi) – ej veru, trocha dolcefarniente v každodennom zápase o miesto pod slnkom či priam na výslní nezaškodí! A či len v boji o prežitie? O moc? O peniaze? Nebodaj o ideály? Pánbohdaj, respektíve Pánbohdal, Pánbohvzal!

Marián Hatala, renomovaný básnik a prekladateľ, putuje rodnou postaťou, načierajúc do útrob materčiny, no aj iných rečovín či jazykovín, a narába úlovkami ako kúzelník. Čáry-máry fuk, a zajagajú sa kamene, aj drahé, aj bižutérne, a osvetlia sa veci a javy utajené, spojivá a súvzťažnosti dosiaľ nezbadané, exkluzívne i triviálne, začínajúc už tou poslednou básničkou, ktorá dala názov celej knihe a v ktorej sa na dne manželskej vane „rozvadené… veľvorvane“ menia na „Rozorvane“, vzápätí na „rozvodvane“…

Nonsensy a dvojzmysly, výrazivo domáceho i cudzieho pôvodu, hra s písomnou i so zvukovou podobou našských i nenašských slovných pomenovaní a spojení a hláskové i rýmové echá („Tiež som muche veril. Veľmi veril. Very much“, pozri Nie je viera ako viera s podtitulom Do you speak English?), antitézy aj hypotézy, nárečové zálety, žargónové úlety či učené výlety, deformácie pravopisu a výslovnosti, preš-myčky i roz-cvičky, a k tomu personifikácie predmetov dennej spotreby, ako napríklad v krehkej poetickej variácii na H. Ch. Morgensterna, kde „Kreslo znovu vstáva. Neústupne. / ,Ach, prečo sa človek až tak upne?‘ // spytuje sa noci, šepká: ,Kde si?‘/ Rozhojdané túžbou, čo až desí“. Či naopak, ľudské nemoci postihujúce predmety, napríklad „rurózna reuma“, pred ktorou pacientky, „importované rúry v Bratislave“ v rovnomennej básni, nezachráni ani útek do Porýnia, keďže sú z – Porúria, a ďalšie geo-grafické žartíky.

Ale sú tu tiež fantazijné úlety, ako vzduchoplavba chagallovskej kravičky s lúčnym koníkom v útrobách v básni Keď duša spieva, a keď sme už pri vizuálnej poézii, je tu aj nepriamy hold nášmu rakúskemu susedovi Stovodovi / Hundertwasserovi, velebiteľovi i zhmotňovateľovi malebnej oblosti, podľa ktorého je priamka najväčším nepriateľom človeka, no ktorý vie okabátiť kritikov i médiá, keď im ponúkne „len… priame čiary, uhly zhodné, pravé“. A ešte je tu básnička o stoikovi, čo chce spraviť stojku, a básnička o vokáňoch, a báseň hore hlavou (Chválila sa jama), a báseň písaná sprava doľava (Ako vzniká fotografia). A všeličo iné… Svet, na slovíčko! Len sa tak pohráme, a potom sa poberieme kade tade – a či kade ľahšie – najlepšie do neba! A či do horúcich pekiel?!

Hra pre hru nemá v našom tradične sedembolestnom prostredí dobrú reputáciu. Tobôž nie umenie pre umenie! Kto však vie, ten tiež smie. Marián Hatala rozvíja líniu tiahnucu sa prinajmenšom od Janovica, Feldeka či Moravčíka, ale aj od dvojice L+S či Stana Štepku a ďalších… Nie, nie je to ani spoločenská (politická) satira, ani vypulírovaná vlažná lýra… nebodaj z polystyrénu. Skôr satyrská naháňačka. Bujará a šťavnatá. I tak še da – na rečovo pestrom lane, multilane-vlnolame. Občas je nám na ňom úzko, tenko, tesne, bludne, ba i čudne, nikdy nie však cudno-nudne, občas zasa prerývane, ak nie, pravda, rozorvane! Také je však putovanie – ľudskou dušou… a či našou malou púšťou. Samospúšťou?

Obrázky českej výtvarníčky Petry Štětinovej-Goldflamovej, zatiaľ jedinej ženy zúčastňujúcej sa na projekte 3×2×1, sú lyrickým, a pritom vynachádzavým navodením atmosféry, jemným pastelovým načrtnutím motívu či aj dotiahnutím pointy, a najmä šibalským žmurknutím na čitateľa, ktoré nadľahčuje občas nástojčivú sofistikovanosť textov. Čierny humor, nonsens, dada, patafyzika – báseň (ba sen, ba i zen) ako reakcia i liek na absurditu života.

„Ktovie prečo sa to / volá demokracia…“

Happygramy, čiže HAPPYgramy, a celkom presne HaPpYgRaMy, sú dielom dvoch renesančných zememeračov, Erika Ondrejičku a Ivana Popoviča – kým geodetická minulosť (predznamenanie?) toho prvého, básnika, textára, hudobníka i performera je dobre známa, ten druhý, pôsobiaci súbežne i súladne na poli výtvarnom, literárnom aj filmovom (najmä animovanom, nie však anonymnom) sa k zememeračstvu priznal v „malých súvahách z pravdy“ 100+jeden deň z roku 1996.

Ukážka epigramu a ilustrácie zo spoločnej knihy... Foto: Petrus
2happygramy Ukážka epigramu a ilustrácie zo spoločnej knihy Erika Ondrejičku a Ivana Popoviča HAPPYgramy
Obidvaja sú mimoriadne bystrí pozorovatelia spoločenského diania aj individuálnych dejov a dejateľov, a tiež ich podkušiteľskí „komentátori“, presní i prísni, zádrapčiví až neľútostní, pričom sa obdivuhodne dopĺňajú. Inak povedané, Ondrejičkove formálne presne štruktúrované veršované a rýmované povzdychy a popevky, povedačky a pokáračky na tému Slováci a Slováčky (ej veru, tak by to malo byť) „tridsať rokov po“ a Popovičove kreslené súzvučky a súvahy si nebežia len tak halabala vedľa seba, lež jedny od druhých sa odpichujú, navzájom sa podpichujú a sprisahanecky umocňujú.

V ich zdvojenom zrkadle sa naša ponežnorevolučná slobodná realita javí miestami rozmarne, miestami otravne, a najmä neo-post-hekticky. Zlepenec socíku a kapíku, čiže pretvárky a cynizmu… pätolizačstvo a pokrytectvo, lokajská mentalita malých ľudí i národov, bezohľadnosť a rozpínavosť veľkých, všetkých tých protektorov, civilizátorov, osloboditeľov… Kým prvé spoločné (e)PIGRAMY uvedenej dvojice (Elán, 2009) reflektovali slovenské neresti a cnosti predovšetkým v rovine medziľudských, najmä mužsko-ženských vzťahov, dedičných zlozvykov, sklonov aj hriechov, HaPpYgRaMy brnkajú na nôtu sociálnu, politickú aj historickú, národnú aj medzi- a nad-národnú, teda globalistickú.

„Nežiadúce asociácie“ sa týkajú napríklad bratskej vý/pomoci, ktorú „treba prijať, / aj poskytnúť s gráciou. / Aby sa neplietla s bratskou okupáciou“, demokraticky zvolenej vlády („Ktovie prečo sa to / volá demokracia… / Keď je viac než isté, / že na čele stáda, / bude oligarchiou / zostavená vláda“), mediálnych mágov, ktorí sa „oháňajú slovom / tak múdro a prosto… // Ako krava s chvostom“ (Diskusná relácia: Očami vševedov) či našských návrhov na riešenie globálnych problémov („Treba svet ochladiť. / Planéta tak velí. // Navrhujem začať / vychladeným bielym“, Globálne otepľovanie).

Ironizovanie domácich pomerov a škandálov sa strieda so zabŕdaním do EÚ a nášho členstva v možnej funkcii „rohožky“, či do „výbojných národov“, ktoré „vedia myslieť mravne“, čiže: „Ak práve neplienia / svet od plota po plot, // spisujú kódexy / európskych hodnôt“ (Dualita) – hľa, demagógia nepozná hranice!

A Ivan Popovič? Ten si len kreslí a myslí si svoje – na perách ľúbezný úškrn. Čistý oxymoron. Náš človek v Bratislave, v Bystrici, v Košiciach, ba v Martine, v mestečkách aj dedinkách, ba i na lazoch sa tu nájde – vychutná si erotiku, exotiku či nebodaj estetiku, tiež tú onú, ezoteriku, tobôž (častú) pijatiku, no a znechutí si všadeprítomnú politiku prepletenú so všadeprítomnou ekonomikou a veru tiež s kadejakými „paralelnými štruktúrami“. Nič blízke mu pri čítaní nebude cudzie, nič vzdialené mu nebude divné. Všetko je predsa také prosté. Hovoriť je striebro, mlčať zlato. Hlavné je myslieť si svoje. Vedieť svoje. Záruka nerušenej existencie. Nie iba u nás, všade a za každého režimu. Hlavne, že sme (všetci) hepi! A či (všetky) hepy? Ešteže tak, pekne genderovo!

Ukážka epigramu a ilustrácie zo spoločnej knihy... Foto: Petrus
1happygramy Ukážka epigramu a ilustrácie zo spoločnej knihy Erika Ondrejičku a Ivana Popoviča HAPPYgramy

Pestrá paleta tém a motívov, pestrý vejár šibalských minipríbehov, a predsa záver knihy nepoteší: „Sme tu ako keby / sme ani neboli.“ Sarkazmus, čiže štipľavosť úsudku. Smútok ako pocit, stav, ba nálada. Človečina smrdí. Nepomôžu ani chýrne zahraničné značky, parfumy, kolínske, dezodory…

Ondrejičkove a Popovičove šťastnogramy sa dotýkajú dneška a nás všetkých, archetypovo i sociálnehis­toricky podmienených. Niekoho schladia, iného zmrazia, ďalších možno rozpália či aj rozzúria dočervena, roznietia vášne, obodria ducha, osviežia myseľ, pokropia ako živá voda. Také je poslanie epigramatikov od nepamäti vekov, od starých Grékov a Rimanov cez francúzskych moralistov 17. a 18. storočia a našich národnobuditeľských „hriešnikov“ na čele s Jonášom Záborským a Jozefom Ignácom Bajzom až po súčasníkov, už spomínaného neúnavného Tomáša Janovica či už nežijúceho Petra Gregora a ich nasledovníkov.

Čierny humor, nonsens, dada, patafyzika ako terapeutický kód, happygram ako reakcia i liek na boľačky duše a mizériu sveta.

Pohuľanky na guli

Stručné dejiny kvasenej kapusty a iné učené spisby Foto: Petrus
pisko1X Stručné dejiny kvasenej kapusty a iné učené spisby

Pospolité čitateľstvo, diváctvo i poslucháčstvo už dávno vie – tomu Piškovi nič nie je čudné ani cudzie, slovom, nič mu nie je sväté! Jeho Stručné dejiny kvasenej kapusty a iné učené spisby, ako v úplnosti znie názov jeho najnovšieho plurielaborátu, sprevádzaného ilustráciami Petra Stankoviča, sú takisto putovaním materčinou a otčinou, no najmä celou celučičkou zemeguľou, kde veru na človeka striehnu kadejaké nástrahy i návnady!

Z pogúľania sa tak stáva roztopašná pohuľanka praslovanského pôvodu, naša, poľská aj ukrajinská (pozri Stručný etymologický slovník slovenčiny Ľubora Králika), či dokonca vzrušujúca potulka-poguľka (rus.) potemkinovskými lokalitami rozosiatymi po matičke Zemi. Zavedie nás do rozmanitých kútov i rozmanitých historických období – od stredovekého Uhorska, kde sa dramaticky zauzlili osudy z ďalekého Mongolska priviatej protagonistky úvodnej poviedky, podľa ktorej je nazvaná celá zbierka, cez staroveký terajšok či terajší starovek Grécka s neslýchaným panteónom hrdinov (voľne podľa Vojtecha Zamarovského) po kolísku ľudstva Afriku, ktorú v bližšie neurčenom čase brázdi slovenský cestovateľ zmierajúci túžbou dohovoriť sa so svojím domorodým sprievodcom aspoň po maďarsky, od dnešného rusko-sovietsko-ruského turistického raja pre všetkých, čo túžia putovať „po stopách V. I. Lenina“, ako znie podtitul poviedky Kam do Ruska?, a kochať sa nostalgicky heslami, dlho-predlho vtĺkanými do hláv obyvateľov východnej polovice Európy, po globalistický raj dneška severoamerickej proveniencie, hmýriaci sa najonakvejšími celebritami…

Pred sebou máme hýrivú panorámu osobností a udalostí, epoch a scenérií, dobrodružstiev a príbehov, ale aj fantaziem a fantómov, ako sa na poriadnu literárnu mystifikáciu, pardon, fikciu patrí – od historických (para)dokumentov týkajúcich sa záverov Parížskej konferencie 1919 po správu o trpkom osude Čejenov, ako ju predniesol v Kongrese USA ich náčelník Mrazený Kôň pred pol storočím, od pokusu vypracovať novú stratégiu katolíckej cirkvi v treťom tisícročí na tajnom zasadaní v Merane po vybrané kapitoly z dejín kamerunského filmu i balkánskeho roc­ku.

A ešte je tu úvodník z pokrokovej (rozumej socialistickej kubánskej) tlače o prvomájových oslavách, ako aj neodolateľná oral memory hviezdneho opravára práčok v Hollywoode či napínavá oral story štvornohého talianskeho televízneho zabávača o vlastnom páde i „zmŕtvychvstaní“, úprimná spoveď globálneho antiglobalistu, fundovaná (pseudo)esej na tému Literárna jeseň v Rumunsku, hlbokomyseľná filozofická (pseudo)úvaha na tému Pravda o pravde, antropologický opis-zápis týkajúci sa zabudnutého kmeňa Kankanov na Tieňových ostrovoch „niekde medzi francúzskou Polynéziou a Varšavou“, námet historického veľkofilmu V osídlach vášní, storyline argentínskeho seriálu Neuveriteľná Esmeralda…

Dokopy takmer štyridsať textov, kde obdivuhodnému tematickému a motivickému záberu zodpovedá nemenej obdivuhodná menlivosť foriem a žánrov, najmä cielená paródia a travestia. Inak povedané, máme pred sebou fazetový obraz dneška v hĺbkovej historickej i predhistorickej, ba aj parahistorickej, a pravdaže ko(z)mickej perspektíve! Piškov výtvarný spoluhráč, partner či dvojník Peter Stankovič je majstrom dokonalého a výstižného detailu, a keďže ani jemu fantázia a humor nechýbajú, o zábavu nie je núdza! Patafyzika ako terapeutický kód alebo piškoviedka ako odpoviedka na stav sveta, smerovanie ľudstva. Piškoviedka, čiže piškoveda? Paródia? Paráda!

Dvakrát traja mušketieri

Kulisy aj trendy sa striedajú, pohnútky či ciele zostávajú rovnaké: sláva, moc, peniaze. Alebo naopak: peniaze, moc, sláva. Alebo tiež: moc, sláva… atď. (Pozri aj začiatok recenzie.) Nie, Slovač nie je len zádumčivá či rojčivá, je tiež hravo bezočivá – a jazyčnatá! Čo na tom, že občas sa odviaže pre radosť z hry samej, z hry pre hru, to rýdze potešenie. A jej jazyk, rozumej materský, ktorý doteraz mnohí ním odchovaní podceňujú, je ohybný a pružný, reálne i virtuálne bohatý, priam vyzýva k vymýšľačkám, až to iskrí, fičí, páli! Len tie latentné možnosti vyhmatať a rozvinúť!

Ako naši traja mušketieri, ktorým skvele prihrávajú i kontrujú ich výtvarní partneri a partnerka.

Smiech (cez slzy?) býva očistný. Posilňuje. Dúfajme teda v pozitívne účinky! A vďaka vopred, budeme to potrebovať!

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #knižné tipy